Dnes som mala niekoľkokrát príčinu k vďačnosti… Prišiel údržbár na kotol a bol veľmi príjemný, aj sme sa zasmiali. No a zoznámila som sa s fajn kočkou a ak sa niečo nepokazí, budem písať aj verejnejšie, než len na blogu – a ak budú chcieť, dostanú príležitosť aj iní moji známi. 🙂 Takže vďačná za to, ako sa vyvíjali “hmotné” záležitosti.

Ovšem emocionálne som nejaká rozhodená. Začalo to už Aktami X (tá nová séria), kde som celú hodinu hádala, či je to paródia alebo čo. No a potom dali Sherlocka a to už som neobsedela a šla som radšej čistiť mačacie záchodíky. Veď som aj mala čo – Ňuso naložil voňavé pred garáž a opišal tam všetko, čo sa opišať dalo – steny, zem, mačacie škrabadlo… Už som bola celá otrávená, ako ho to odučiť, keď tu mi napadlo, že s tým začal, až keď sa trochu osmelil. A tak som naštartovala novú taktiku a zastrašujem ho priamym pozeraním do očí. A odo dnes sa nehladká a nebavím sa s ním. Uvidíme, či to zaberie. Ak áno, nenástojím na tom, že ma musí mať rád. Dostane nažerky a bude mať ostatné Mačičky na hranie a ja môžem byť jeho teror – ak prestane špiniť, kde sa mu zapáči.

No a tak mám otrávenú náladu. A to som si ešte nekúpila v obchode huby na večeru. 🙂

Včera večer som sa nedokázala spojiť s Gabrielom. Videla som za očami svetlo a preblesky obrazov, ale nemala som pocit prítomnosti a ani mi nič nehovoril. Necítilo sa to okej, tak som zavolala Otca. Hovoril mi niečo o tom, že neviem držať svoje hranice – niekedy ich držím dobre a odlišujem, čo som ja a čo sú oni, inokedy (ako včera) ich rozpustím a potom neviem získať spojenie. Tak som mu povedala, že to je ale dobre paradoxné, že na to, aby som splynula s nimi, musím sa od nich oddeľovať. No, mala som radšej držať zobák… Hneď prišla protiotázka, že prečo si myslím, že hocičo v Univerze je paradoxné… len preto, že ja nevidím dôvod?

Mohla som si to ušetriť. 😕 Ale mala som pocit, že je spokojnosť, že som veci neriešila emotívnou vývrtkou, ale som sa spýtala Otca. Niečo potom urobil, “spevnil hranicu”, a potom som už Gabriela začala znova vnímať a dalo sa s ním aj hovoriť. Len už som zabudla, čo všetko sme porozprávali.

Vďačná za nich – pre mňa sú jediný pevný bod, ktorý sa nesmie za žiadnych okolností pokaziť, pretože potom sa už môžem ísť hneď zahrabať. 🙂

Vďačná za to, ako si dokážem v priebehu dňa všímať maličkosti a byť za ne celkom automaticky vďačná… Kedysi som sa potrebovala k tomu viesť, teraz to už ide samospádom. A nejako sa mi to páči. 🙂