Včerajšiu vďačnosť som prechrápala. A potom aj väčšinu dnešného dňa. Tento týždeň sa už len povaľujem. 🙂 Asi treba.
Vďačná, že sa situácia môjho kamaráta vyriešila priaznivo – inak by som asi stratila vieru v Univerzum (zas raz). Bolo by načase, keby sa reťaz zlých správ a situácií konečne prerušila… Vďačná za tú mäkkú, huňatučkú hodvábnu srstičku, ktorú majú moje kožúšky na brušku, a že mi ju dovolia babrať. Vďačná za pomarančový džús, lebo sa dá robiť Campari Orange, môj obľúbený nápoj ešte z čias Kremsu. Vďačná za Roombičku, ktorá mi šetrí hodne námahy a udržiava bytík ako-tak čistučký. Vďačná za to, že ma veci už až tak silno nevytáčajú – hoci keď ma vytočia, tak atómová bomba sa môže ísť schovať. Už som aj začala hovoriť Univerzu, že mi to ide na nervy a najradšej by som sa toho emotívneho prereagovania zbavila, ale včas som sa zháčila a uvedomila som si, že keď to robím, asi to na niečo bude potrebné… Vďačná za to, že aspoň tento jeden raz som sa nepokúsila Univerzu predpisovať, čo má robiť a ako. 😉
Dnes som dostala hodne podnetnú myšlienku: že všetok hmotný svet, ktorý sa poskladal okolo mňa, sú zhmotnené moje myšlienky. Najprv som sa zamyslela, ale vyzerá, že to je skutočne tak… Napríklad kožúšky. Celý život som túžila po mačke a nikdy som ju nemala. A teraz ich mám plný dom a keď si chcem sadnúť k televízoru, musím niektorú vyhnať z kresla 😀 . A skutočne mám taký život, aký mi vyhovuje najlepšie. Sú okamihy, kedy mi až tak nevyhovuje, ale z veľkého zorného uhla je dokonalý. 🙂
Vďačná za to, čo som zhmotnila. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor