Vďačná som bola dnes mnohokrát – vždy za nejakú drobnosť, ktorú si už takto večer nepamätám. Za mačičky. Za dobrý zemiakový šalát. Za príjemný začiatok dňa, než sa rozpršalo a ja som začala byť ťažko depresívna (ale vďačná zasa za ten dôvod vyslobodiť portské z fľaše 😉 ). Vďačná za myšlienky, ktoré mi prichádzali pri písaní – zasa je to napoly channeling 🙂 . Vďačná sama za seba, pretože… lebo 🙂 . Hlavne vďačná za to, že veci, ktoré ma ešte pred týždňom besne vytáčali, sa ma už nejako veľmi nedotýkajú. Nie som si istá, či to nie je už nástup senility, ale pocit je to dobrý a príčina ma až tak nezaujíma. 😉

Vďačná za svoju voľnosť a slobodu. 🙂 Vďačná za to, že som konečne dorazila do svojho príbehu, ktorý je presne taký, aký ho potrebujem mať, a konečne som za sebou zaplesla dvere.  Ticho, kľud a pohoda. Aspoň zatiaľ. 🙂