Toto som zobla z fejsbúku, pretože ma to veľmi oslovuje – a nie je to len o partnerských vzťahoch! Je to o našich vzťahoch všeobecne – o našich priateľstvách, záujmových zoskupeniach, rodinách…  o všetkom, do čoho sú zahrnutí iní ľudia.

Ja som sa toto naučila v mojej rodine. Bola to tá najlepšia rodina na svete, hoci mala svoje bežné rodinné problémy – hádky, nerozprávanie sa… Ale všetko sa dalo diskutovať. Kedykoľvek sa dali robiť srandičky, tak sa robili srandičky… Otec bol vtipný človek s ostrým pohľadom a netradičným videním. Stále veci komentoval tak, že sme sa smiali. A keď nastali problémy, aj keby bola “tichá domácnosť”, držali sme jeden druhému chrbát… Ak by som mala použiť obraz, tak sme stáli chrbtami k sebe, držali sme sa za ruky – a to aj vtedy, keď sme pozerali každý iným smerom.

Takáto rodina vám dá obrovský pocit spolupatričnosti. Nie ste na svete sami – a dokonca nie ste “sami”, pretože ste súčasťou väčšieho celku, ktorý je taký slabý, ako jeho najsilnejšie ohnivko, a taký silný, ako jeho najsilnejšie ohnivko. 🙂

Mala som to šťastie, že som to dostala neskôr aj v práci – hoci som tých prác musela vystriedať niekoľko, kým som natrafila na toho správneho kolegu. Kolegu, s ktorým idete aj kone kradnúť, hoci to možno nevyzerá ako tá najlepšia myšlienka, ale keď ste mali naposledy blbý nápad vy, tak šiel kradnúť kone s vami.

A mám šťastie na podobných kamarátov (a tiež chvíľu trvalo, než sa našli tí “praví”). Môžeme mať na veci odlišný názor, môžeme mať iné hodnoty – ale to, že vám držia chrbát a snažia sa vám porozumieť a neodsudzujú vás za to, že niekde ste menej dokonalí, ako by ste mohli byť, z nich robí “moje Univerzum”.

Vrana k vrane sadá. 🙂 Nakoniec sa tí správni ľudia nájdu. Možno ich nebudú zástupy, možno nebudú modelky/modelovia, možno nebudú prachatí a čokoľvek… ale budú tam a to je dôležité. Najhoršie totiž nie je nemať, ale nemať nikoho, s kým by ste mohli o veciach hovoriť, blbnúť ako malé deti, spoľahnúť sa na zástoj a podržať sa, keď treba. 🙂