Dnes toho možno nebude päť vecí, ale zato jedna obrovská vďačnosť tu je. Bola som v kuchyni a niečo som robila a vtedy mi došlo, že vlastne dva roky som pre maminku bola jej bezpečná poistka – niekto, na koho sa mohla spoľahnúť, kto jej uvaril, keď sama už nezvládala, a ako nám bolo spolu dobre aj napriek tomu, že už nebolo dobre… Doteraz som takto nikdy nemyslela.
A od tohto zistenia bol už len skok k tomu, že som si spomenula, ako otec zomrel mesiac pred svojimi narodeninami – ale nikde nezostal nijaký darček neodovzdaný, pretože rok-dva predtým som si povedala, že každý darček sa odovzdáva v ten deň, kedy sa kupuje, aj keby bol “pod stromček”…
Presne takto to bolo s oboma mojimi rodičmi. Jediné, čo zostalo nevypovedané, bolo “mám ťa rada”. Lenže myslím, že to po celý čas veľmi presne vedeli. Alebo aspoň Gabriel je toho názoru a ja som sa rozhodla uveriť mu.
Vďačná, že som mala dosť rozumu na to, aby som vytvorila doma relatívne dobré a bezpečné prostredie. Vďačná za to, že som si na to spomenula a nepripomínam si len tie pocity zlyhania. Miestami som zlyhávala a miestami som bodovala. Zo dňa na deň som sa musela naučiť variť. Zvládla som. Varila som veci, na ktoré sa maminka tešila a ktoré jej chutili. Zvládla som. No a potom prichádza dlhý zoznam toho, čo všetko som nezvládla – ale o tom budem rozmýšľať niekedy inokedy.
Tieto dve vďačnosti mi na dnešok bohato stačia. Myslím, že mi stačia na celý zvyšok života. 🙂 Svojím vlastným spôsobom som sa so situáciou vysporiadala na svojich vtedajších 100%. 🙂 Všetko, čo by som bola mohla urobiť inak, by som robila inak z dnešného uhla pohľadu – ktorý som vtedy ale nemala.
Myslím, že si pomaličky začínam odpúšťať. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 