Eprakone – ezoterika a spiritualita

Dnešnú Vďačnosť začínam písať už ráno, aby som nezabudla… Nadväzuje totiž na včerajšiu, kedy sme si s Gabrielom povedali, že ideme moje samonastolené obmedzenia “odsnívať”.

Ja mám svoj vlastný spôsob snívania. Vždy vychádza z toho, že si v hlave poskladám štartovací bod, “osoby a obsadenie”, a až potom začnem. Tentokrát som mala osoby a obsadenie (Gabriel a ja) a mala som aj približnú predstavu toho, ako by som mohla snívať, ale nemala som štartovací bod. Myslela som, že sa bez toho zaobídem, ale stále som vypadávala z deja a odbočovala na nepodstatnosti, pretože ma trápilo, že nemám “štartovací bod”. (Žeby tiež samonastolené obmedzenie?)

Nakoniec som to vzdala a povedala Gabrielovi, že tak teda zajtra. Usmial sa a povedal, že nevadí. Ak to nejde mne, bude snívať on miesto mňa. Nevedela som si predstaviť, ako ide iniciatíva z neho, ale vadiť sa s ním nemienim – a tak som zaspala.

Snívalo sa mi. Bola som s Ambalou. Mala nejaký kontakt na nejakého vydavateľa, ale bolo sa treba trepať kamsi pred Petržalku (hehe, poznám jedného, čo sa tak volá 😉 ) do Priemyselného parku (ani neviem, či niečo podobné existuje). Tak sme pocestovali miestnou hromadnou popravou do Priemyselného parku cez rieku naproti Petržalke. Vo veľkej, presklenej a nesmierne rozsiahlej budove sme šli do vydavateľstva. Na toho pána sme dosť dlho čakali, potom prišiel a vzal nás niekam k bufetu k takému okrúhlemu stolíku, tam sme si sadli. Vôbec nič sa nás nepýtal, len s takým nadradeneckým výrazom nám začal spievať “We’re on the road to nowhere” (práve to išlo v rádiu; pre neangličtinárov: sme na ceste nikam). V tom okamihu mi došlo, že som za ním prišla ako obyčajný prosebník, nie ako niekto s vysokým profilom, ktorý už má za sebou to-a-hento… a že z tohto nič nebude, len nás bude ponižovať. Tak som mu skočila do spievania, či by sme to nemohli ukončiť, zdvihla som sa a odišla som. (A pre milovníkov happy-endov: nevolal za mnou, aby som sa vrátila späť, že mi dá kontrakt 😛 )… Zobudila som sa.

Najprv zlý pocit poníženia a zlosti, ale vyvarovala som sa osobného útoku na tú postavu z môjho sna… pretože v tej chvíli mi došlo, čo sa stalo: Gabriel sníval moju tému miesto mňa. 😀 Ja som do nej nevedela vstúpiť, tak mi nahral situáciu. Proste Veliký úplne bezchybne a celkom napriek mojim očakávaniam splnil, čo povedal… 😀 A do toho začala v rádiu ísť pesnička Neny Leuchtturm (Maják) a ja úsmev od ucha k uchu, pretože to je presne to, čo pre mňa Veliký znamená.

Takže som došla na ďalšie dve samonastolené obmedzenia: na príležitosti si chodím len tak, bez poriadnej prípravy (ergo musím si konečne urobiť nejaký “elevator pitch”) a sama sebou ako osobou hodnou uznania pohŕdam (to bude väčšia fuška, ale keď spolupráca s Jeho Gabrielstvom funguje takto hladko, tak mi snáď aj s týmto pomôže).

Ešte som si ráno spomenula aj na jednu vec, ktorá sa nedostala do včerajšej Vďačnosti, ale znova som ju zabudla – no, možno si do večera spomeniem. Spomenula som si 😀 : Začala som cvičiť štýlom Tabata. Nemám hodiny, tak to robím počítaním: 20-10-20-… Robím také sklápačky s pokrčenými nohami. Najprv som nedala ani prvú dvacku – už po 6-7 sklopkách som bola odrovnaná. Potom som dala 15, 18, teraz som sa prekopŕcla cez prvú dvacku a predvčerom som dala 20+3. Včera som dala 20+15 a dnes ráno som dala 20+20+12! 😀 Všetko je to vec “svalu” Aj to snívanie. Aj to prekonávanie samonastolených obmedzení. A ak nepoľavím, dám aj to. 🙂 No a to je taký obrovský zdroj vďačnosti, že ani nechápem, ako som naň dokázala 2x zabudnúť! 😛