Obvykle som ľudí delila ma “múdrych” a “hlúpych” a vyslovene som neznášala “hlasných hlupákov” – ľudí, ktorí majú mozog veľkosti vlašského orecha, ale považujú sa za etalón múdrosti… Potom som pochopila, že ale oni nemôžu inak – jednoducho nevnímajú nič múdrejšie od nich a tak ich svet sa skladá z ľudí evidentne hlúpejších a toho zvyšku, ktorý budú asi tiež hlupáci, lebo im nerozumieme.

Táto rovnica platí na každej úrovni intelektu. To, čo je “nad náš pochop”, nevnímame a považujeme za “podivné, nepriateľské a hlúpe”.

Lenže aj medzi tými ľuďmi, čo sú evidentne hlúpejší odo mňa, robím rozdiely… Niektorí sú proste jednoduchí (tým nehovorím “hlúpi”) a sú spokojní so sebou a svojím životom a nepotrebujú komandovať ani dominovať nikoho iného.

No a iní to potrebujú.

Keď som sa v úvahách dostala sem, uvedomila som si, že ľudí nedelím na múdrych a hlúpych, ale na ľudí bez osobnostného problému a na ľudí s osobnostným problémom. Je jedno, či sú vysoko inteligentní alebo nie – ak majú osobnostný problém a premietajú ho do prostredia, mám s nimi osobnostný problém ja 😉 .

Takže svoje “nemám rada hlasných hlupákov” mením na “nemám rada ľudí, ktorí vnášajú do veci osobnostný problém”. Svoj, môj, hocikoho. Lebo sú aj ľudia, ktorých mám rada a vážim si ich, ale potom sa zasprávajú tak, že buď mi plesnú medzi oči svoj osobnostný problém, alebo urobia niečo, čo ma konfrontuje s mojím vlastným… a tých vtedy neznášam rovnako ako tých, čo svoje osobnostné problémy premietajú na iných. Keď môžem, cúvnem a zaplesnem dvere môjho príbehu. Za nimi potom skúmam, či bola porucha vnímania na mojej strane alebo nie, a ak nejakú nájdem, tak sa pokúsim ju odstrániť. Ale k danému človeku už odvtedy pristupujem nanajvýš opatrne.

Toľko môj produkt ranného varenia čaju. 🙂