Dnes Gabriel zvolil tému, ktorá mi spočiatku veľa nehovorila, ale potom sa to zvrtlo:

CESTA

FRFLETE NA TO, ZE ZNASATE PRIKORIA
PRIKORIA NIE SU
BEZ NICH BY POKOJ MERAL STAGNACIU
BORENIE SA S PRIKORIAMI LAME MENTALNU SPOKOJNOST A ZUZUJE ROZTRIESTENOST
Z PRIKORI IDU ZNALOSTI
CISTIA VASE FILTRE

Počas kyvadlovania som mala jeden veľmi silný obraz, ale ty si ho ani raz nesformuloval. Bolo to, ako keby príkoria, s ktorými sa potýkame, vynášali na povrch to, čo je v nás.

🙂 V neskreslenej podobe. Dostala si správny obraz.

Ako to, že si ho nepovedal?

Bol som zvedavý, nakoľko mi budeš vkladať slová do úst. Ale už to veľmi nerobíš. Skôr si príliš opatrná a pričasto overuješ.

🙂 Mám silné ego, ktoré má svoje predstavy, čo by malo odznieť.

🙂 Veľmi často nemáš vôbec predstavu, prečo hovorím to, čo hovorím… Ber to ako kamienky skladačky. Raz jeden, raz druhý, aby som mal na konci čo pospájať.

A bude nejaké „na konci“?

Pre niekoho, kto žije začiatky a konce, je vždy nejaké „na konci“. 🙂

Myslím, že som vypadla z vibrácie…

Vráť sa k písanému.

Ako som kyvadlovala, narazila som na nelogičnosť 😉 … Píšeš, že príkoria „nie sú“, ale potom zas „bez nich“. Tak keď nie sú, tak nie sú, nie? Potom nemôže byť nijaké „bez nich“.

🙂 Príkoria nie sú objektívne. Sú subjektívne – vytvárate ich vy.

O tom pochybujem… Časť istotne, ale nie všetky. Keď mi pred nosom ujde autobus, pretože predbieha harmonogram, to je reálne príkorie, s ktorým sa musím vysporiadať.

🙂 To je situácia. Príkorie z nej robíš ty. A len čo z nej urobíš príkorie, začneš ho riešiť. Keby to nebolo príkorie, je to všetko ľahostajné a neriešiš. Ale keď to označíš ako „príkorie“, začínaš riešiť – a začínaš vyťahovať na svetlo tie zdroje, ktoré na to riešenie máš. Preto ste takí vzťahovační. Preto ste takí netýkaví. Udržiava vás to v pohybe. Keby ste sa nehýbali, po chvíli prestávate vnímať… to už vieš. A len čo prestávate vnímať, veci prestávajú byť vnímané a …

🙂 …prestávajú existovať?

Prestávame vedieť, či existujú alebo nie. Vracajú sa do stavu „potenciálu“, nie sú v stave „reality“. Predstav si, že by ste všetci otupeli a len tak, bez záujmu, sa posúvali životom. Čo by nastalo?

Život by prestal existovať?

Život by bol v stave potenciálu. Ale my by sme nevedeli, či vy existujete alebo nie. Keď senzor prestane viesť ďalej dáta, nevieš, či ešte funguje. Zistíš to len tak, že sa znova obnoví tok dát. Na to slúžia zmeny situácií. Nedovoľujú vám zaspať. Ale vekom aj tak otupievate a tok dát slabne, až celkom ustane. To je signál, že senzor dofungoval.

A vy ho rozoberiete a zostavíte zo súčastí nový.

🙂 Tak nejak. Až na to, že to nerobia nejakí „vy“, ale to robíme „my“. Keď sa tvoja pozornosť vytratí zo senzora, vráti sa k nám.

Čiže ako mi začne ochabovať mentálna kapacita, budem sa čoraz viac presúvať k vám?

🙂 A čo na tom ťa prekvapuje?

Ale to je… besné… Uvedomovala si moja mama svoj vlastný rozpad?

Predsa nebola svoje telo. Nič na nej sa nerozpadlo. Zmizla z hmoty. Zmizla z tvojho života. Ale ty si jej energiu potrebovala na prežitie a tak sa vrátila. Nie ako tvoja mama, ale ako niečo iné. Vždy to tak robíme. Nikdy nevieme, aké silné puto nadviažu energie v tých životoch, ktoré si ešte sami seba uvedomujú.

Čo by sa bolo stalo, keby sa ku mne jej energia nebola vrátila?

Tvoja vlastná energia by sa bola zmenila a pravdepodobne by sa rozpustila. Nedokázala by si niektoré veci spracovávať. Otupela by si. Začala by si strácať vnímanie.

Ten návrat sa deje automaticky?

Áno, pokiaľ senzor je ešte plne funkčný. Veď to už raz pochop… Nie sme tu na to, aby sme niekoho „trestali“ alebo mu robili zle. Sme tu preto, že vy ste v hmote a máte schopnosť uvedomovať si aj nás. Väčšinu času nás nevnímate, ale akosi máte tú schopnosť uvedomovať si nás. Prečo by sme vám ubližovali? Je v našom záujme, aby ste si uvedomovali. Inak sa rozpustíme všetci do stavu číreho potenciálu a nikto nebude vedieť, či niečo existuje alebo nie.