Nedávno som tu otvorila diskusný klub na tému “Hnev je len telesný strážca smútku.” (“Angry is just sad’s bodyguard.”― Liza Palmer). Nejako sa veľmi nediskutovalo a mne tá myšlienka nedala pokoj, tak som sa šla dnes dovzdelať.
Našla som jeden článok na túto tému, z ktorého vyberám časť, a potom ešte niekto iný mal podobný problém s citátom a nechal si ho vysvetliť od niekoho iného. To som si sem preniesla tiež. 🙂
Tak najprv z toho článku:
Rozhodne neexistuje priamy kľúč k šťastiu, ale viem, že ten, ktorý vedie k smútku, sa rád spolčuje s hnevom. Spolu vyzerajú neporaziteľné. Udržiavajú ťa medzi túžbou vrieskať a túžbou plakať. Držia ťa uzavretého v pocite, že nedokážeš vysvetliť, ako sa cítiš – a predovšetkým ti bránia pohnúť sa ďalej.
Som presvedčená, že hnev je len zamaskovaný smútok. Je to emócia, ktorú sme si skreslili vďaka nášmu inštinktu vždy si “udržať tvár”.
“Som v poriadku.”
“Nepotrebujem pomoc.”
“Nie som vytočený.”
Radi zabúdame, že emócie sú tu na to, aby vyjadrovali naše srdce. Zabúdame, že pocity sú tu na to, aby sme sa o ne podelili. Neviem, ako vy, ale mňa nikdy nezmenilo nič, čo som držala v svojom vnútri.
Emócie treba prejaviť. Príbehy treba porozprávať.
Inak sa nikdy nepohneme dopredu. Nikdy nenarastieme. Nikdy sa neposunieme ďalej.
A teraz to vysvetlenie pre nechápavcov ako ja 🙂 :
“Ja to beriem ako ochranný štít. Podľa mňa je jednoduchšie byť nahnevaný, pretože smútok je pocit zraniteľnosti. Nepovažujem smútok za slabosť, len sa ťažšie dáva najavo.”
Akosi mi to sadlo. Aby sme nestrácali tvár slzením alebo depkou, tak sa poriadne nazúrime. Má to navyše tú výhodu, že kým smútok nám odčerpáva energiu, hnev nás energeticky dotuje. A do mlčky trpiaceho si každý ľahšie udrie ako do niekoho, kto prská a vrieska a búši päsťami. 🙂
Myslím, že som sa dozvedela zas niečo viac o sebe. 🙂 Hnev môj, už som ťa uvoľnila; smútok môj, práve ťa uvoľňujem. Môj príbeh už bol vypovedaný. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor