Eprakone – ezoterika a spiritualita

7 odpovedí na na “Kedy si hryzieme do jazyka?”

1. 

   Sun Belangelo

   19. júla 2015

   🙂 Ľudia, práve som pri tom obrázku našla komentár, ktorý ma dobreže neprekotil: “samozrejme, inteligencia brzdí…”

   😀 Nič viac, len 😀 . Čo by sme robili bez ezoterikov. 🙂

   Páči sa miPáči sa mi

   Odpovedať
2. 

   mimkamydlova

   20. júla 2015

   D.Ú.: 😀

   “Je rozumnejšie zahryznúť si do jazyka (= zastaviť sa a pouvažovať) skôr, ako povedať niečo nerozvážne.”

   To, že jedna schopnosť pomenuje celý komplex – inteligenciu nie je až taký nebežný jav, ide o synekdochické pomenovanie. Cez to sa dokážem preniesť, len si nie som istá, či táto schopnosť musí definovať inteligenciu u každého. Domnievam sa, že aj dosť inteligentný jedinec nemusí oplývať práve touto schopnosťou. Takže nazvem to radšej “rozumnejším spôsobom”.

   To zahryznutie do jazyka mi jasne evokuje nejakú komunikačnú situáciu. “Radšej byť ticho ako…” logicky mi tam pasuje opak toho, čiže “povedať niečo”. V konečnom dôsledku – nejakú hlúposť.

   Tiež sa nevylučuje, že preto, že je myšlienka za tým (zahryznutím), nemohla byť myšlienka aj predtým. Napr. myšlienka, že je partner dnes mimoriadne uštipačný. Ale autor chcel zrejme poukázať práve na tú časť, kedy sa inteligentný človek včas zastaví miesto toho, aby za tým mohla nasledovať hlúpa myšlienka – napr. rozhodnutie v rozhorčení niečo škaredé povedať, čo ani nemyslí vážne. Ako viem, kedy sa to zvrtáva a je už treba sa zastaviť? To je, myslím, práve tá schopnosť to vycítiť – inteligencia.

   Takže z tohto horko-ťažko vykutraného pohľadu mi to príde celkom logické.

   Páči sa miPáči sa mi

   Odpovedať
3. 

   Sun Belangelo

   20. júla 2015

   Už som sa odosobnila. “Inteligencia (dobre, o tomto sa teraz vadiť nejdem 😉 ) je schopnosť zahryznúť si do jazyka, než ústa (alebo trebárs aj ten mozog) vypustia hlúpu myšlienku.”

   Ale to podľa mňa nie je ani tak inteligencia, ako súdnosť. (Čím sa vadím presne o tom, o čom som sa vlastne vadiť nemienila. 😛 )

   Ale potom mám zas nový problém: pre hlupáka je aj hlúpa myšlienka” múdra”. Takže vlastne… niet rozdielu medzi inteligenciou a hlúposťou okrem oka pozorovateľa, pretože každý si “hlúpy” vysvetlíme nejako inak.

   😀 Tento svet je totálne nekomplikovaný. Proste Všetko-je-jedno. 🙂

   Páči sa miPáči sa mi

   Odpovedať
4. 

   mimkamydlova

   20. júla 2015

   Preto som to inteligenciou nenazvala, ale rozumnejším spôsobom. No nech je to hoci aj súdnosť (opäť záleží na oku pozorovateľa), no je možné, že jedno či druhé aj tak úzko súvisí s inteligenciou človeka. Ja som len tú inteligenciu preto nepoužila, lebo je to niečo, čo sa dá merať (či má človek nízku, priemernú, vysokú inteligenciu…) a to mi veľmi nekorešponduje s “posolstvom”, ktoré sa snaží podať, lebo citát bol podľa mňa navrhnutý pre široké masy (aj pre tých, ktorí majú nižšie IQ), len slovo “inteligencia” predsa len znie atraktívnejšie, je viac populárne ako taká súdnosť, či rozumnosť. Jeho “posolstvo” teda vidím v tom podporiť ten rozumný spôsob (=radšej sa zamlčať a uvážiť) miesto nerozumného (=nechať mozgu priestor unášať sa hnevom, škodoradosťou apod.), z čoho, treba uznať, vznikajú len drámy.

   Je pravda, že nedomýšľajúcemu človeku by prišlo rozumné napríklad aj vykričať celú zásobu urážok, ale nesúhlasím s tým, že nie je rozdiel medzi inteligenciou a hlúposťou (teraz myslím hlúposť nie ako jednorazovú vetu, ale ako úroveň inteligencie), čo je už vlastne druhá vec, že sa to dá merať. Hoci nie som najväčším zástancom tejto metódy, myslím, že funguje dosť efektívne – odlíši napríklad retardovaného človeka od nadpriemerne inteligentného.

   Ďalšia vec je to, že aj nadpriemerne inteligentný môže povedať hlúposť (jednorazová veta) a retardovaný múdrosť – čo, súhlasím, závisí na pozorovateľovi.

   Páči sa miPáči sa mi

   Odpovedať
   1. 

      Sun Belangelo

      21. júla 2015

      Ako by ťa prekvapilo, keby som ti povedala, že moje oficiálne namerané IQ je 74?

      Testy IQ (a všetky ostatné) sú len také dobré ako ich autori. Sú robené na širokú populáciu, na stred Gaussovej krivky. Kraje gaussovky z nich automaticky vypadávajú. Ja nie som veľmi inteligentná, ale mám špecifickú potrebu veľmi precízne stanovovať otázku, pretože si veci pretváram na obrazy a tie obsahujú oveľa viac prvkov ako otázky v teste. Riešila som príklad z IQ testu, ktorý znel takto nejako: “Z mesta A do mesta B ide auto aa km. V meste B zatočí doľava a ide bb km do mesta C. Ako vzdialené je mesto C od mesta A?” Keďže neviem rátať, vzala som pravítko a začala som si to kresliť. Čo km, to 1 cm. Dostala som sa do mesta B, išla som nakresliť odbočku doľava – a vtedy som zistila, že ale autor testu zabudol povedať, pod akým uhlom sa tá cesta pripája, a tak úlohu nemožno vyriešiť! Autor asi predpokladal len ten pravý uhol. Moja realita je komplikovanejšia a obsahovala viac možných uhlov. Úloha nevyriešená, body nenahrané. Sprostejšia než kur domáci.

      Alebo úlohy typu: za minútu koza zožerie xx jabĺk; koľko zožerie za pol hodinu? No ja byť kozou, už po 5 min. nechcem jablká ani vidieť. Viem ja, nakoľko je hladná?

      Preto vravím, že inteligencia a hlúposť sú v oku pozorovateľa. Pre nich som debil, že som nevedela tie príklady vyriešiť. Pre mňa oni sú debili, že ich neformulovali tak, aby sa vyriešiť dali. 🙂 Kto má pravdu?

      A… čo na tom vôbec záleží? IQ nie je číslo. V mojej definícii je to schopnosť prispôsobiť sa zmeneným podmienkam. Ale u mňa by asi mali merať nielen schopnosť, ale aj ochotu… 😛

      Páči sa miPáči sa mi

      Odpovedať
5. 

   mimkamydlova

   22. júla 2015

   A ten IQ test ste robili pre autora/publikum, či pre seba? Lebo ak pre seba, prečo tam tá ochota riešiť – prispôsobiť sa nebola? Napríklad v tomto bode, keď sa správne domnievate, že je odbočka pod 90-stupňovým uhlom. Klasická odbočka, klasický uhol, keby tam bol iný, bolo by to napísané. Takže v tomto prípade buď človek nevie vybrať dôležité (a test poukáže na neschopnosť), alebo sa zámerne vzpiera, aj keď má správny predpoklad (a test opäť poukáže na neschopnosť). Tu sa podľa mňa ochota (prispôsobiť sa umelo vytvoreným ideálnym podmienkam) predpokladá, či je dokonca súčasťou použitia inteligencie. Človek predsa nejde robiť test s neochotou, skepticizmom, hľadaním chýb, a ak, tak to už nie je problém a chyba autora. Inak povedané – nie je IQ test tiež zmena podmienok? A nie je prispôsobenie sa týmto podmienkam využitím inteligencie?
   Každopádne si myslím, že myslieť kreatívne, “out of the box” nie je na škodu, naopak – skôr výhodou, keď vieme, kedy to použiť.

   Aj ja mám svoju “neinteligentnú” historku. 😛 V škole som posledné ročníky zvykla odpovedať (ak nie nahlas, tak aspoň pre seba) inak, ako sa odo mňa očakávalo. Na základnej som ešte predpokladala “ideálne podmienky” a tak mi odhady vychádzali, no neskôr som v otázkach začala hľadať “červíky”. A tento skepticizmus môže prerásť do rozmerov, kedy to môže vyzerať aj takto:
   Učiteľka: “Keď je v košíku jedna mandarínka a pridám ešte jednu, koľko v ňom bude mandarínok?”
   – : “Kedy presne, o akom čase?”
   – : “No môžete tam síce pridať jednu, ale ja tam pridám ďalšie tri, takže ich bude…”
   – : “To je hypotetická otázka, ja odpovedám iba na konkrétne.”
   – : “A jedná sa o obyčajnú, alebo zdegenerovanú mandarínku, v ktorej je ešte jedna?”
   A tak ďalej. Predpoklad, že odpoveďou je obyčajné “2” vyžaduje takisto istú mieru inteligencie. V mojich očiach neexistuje dokonale presná formulácia otázky. (To by v nej predsa muselo byť zahrnuté všetko, čoho sa môže týkať.) Zato existuje otázka, ktorá predpokladá odpoveď. (A teda umenie je v tom, vybrať to dôležité.)

   Pokračujem v príbehu. Ako tak rástol predpoklad, že treba počítať s čím viac prvkami, najlepšie so všetkým – čo sa samozrejme nedá, stúpala aj moja averzia voči tým zjednodušeným príkladom (a zjednodušeným veciam všeobecne). Čo bolo príliš jednoduché, to sa mi nezdalo, lebo to bolo idealizované a také predsa neexistuje (no ono to predsa existuje – v našej mysli. A to stačí). A schopnosť pracovať s idealizovaným je tiež súčasťou inteligencie. Keď túto schopnosť máme, a nedovoľujeme si ju použiť, sami si tým manipulujeme výsledok testu…

   Pre mňa bola lekcia nezotrvávať v rozširujúcom pohľade, ale meniť ho podľa potrieb – teda aj prejsť do užšieho, ak je treba. “Prepínať kód”, alebo, inak povedané, prechádzať z módu do módu (sme viacvrstvové bytosti, takže to dokážeme). A kto neverí, nech sa pozrie na to, či hovorí inak s dieťaťom, inak s kolegom, domácim zvieratkom, na verejnosti, či sám so sebou. Bežne prepíname “kódy”. Dokážeme prepínať z angličtiny do nemčiny, z nárečia do rýdzoslovenčiny. Takisto v danej chvíli, keď to potrebujem, dokážem obmedziť kreatívne myslenie na idealizované myslenie, ktoré sa odo mňa vyžaduje. V kritických situáciách, kedy dôjde k nejakej nehode, tiež zosilnene vnímame to podstatné, vyberáme to dôležité.

   Takže čo sa IQ testu týka, hovoríme o modeloch, o ideálnych kozách, o ideálnych cestách. Nie o koze, pri ktorej treba myslieť na jej prepchatý žalúdok, alebo o ceste, ktorá môže byť netradične zahnutá, na ktorej môžu byť diery, ktoré treba obísť atď… Ak je kód prepnutý na vnímanie idealizovaných vecí, zvierat, netreba si dávať pozor na to, či sa tá koza neprežerie, nejde o test pre ekológov zameraný na sklony k týraniu zvierat. Všetko, čo vidím, sú suché idealizované príklady, nič viac. Zato keď mám pred sebou plátno, využijem práve tú svoju kreatívnu stránku. To je flexibilita!

   Takže zhrniem to: pokiaľ nemám ochotu prepínať svoj “kód”, tak test nemá ani akú-takú efektivitu. Hovorím akú-takú, lebo tiež nie som zástancom inteligenčných (a iných) testov a súhlasím, že veľa záleží na autorovi, no nebudem to odsudzovať celé, pretože v poslednom období sa presviedčam, že do mnohých oblastí (ako psychológia, neurológia, vedy súvisiace s inteligenciou…) nevidím tak hlboko, žeby som to mohla jednorazovo odsúdiť. Veľa mojich názorov by mohlo byť napravených odborníkmi, takže čo sa týka inteligencie, už by som do toho radšej nešpárala. 🙂

   Páči sa miPáči sa mi

   Odpovedať
   1. 

      Sun Belangelo

      22. júla 2015

      Mimka, je toho momentálne priveľa na mňa na čítanie, ale ten test sme robili v ZDŠ a zisťoval, či máme pokračovať v štúdiu na strednej škole. Ako obvykle, neodporúčali mi to. Na gymnáziu sme robili test, či mám šancu uspieť v štúdiu na VŠ. Vyšlo mi, že nie. Takže mám VŠ, doktorát a dve nadstavby, jednu v cudzom jazyku. A kedysi, na začiatku ZDŠ, zisťovali, či mám talent na cudzie jazyky. Vyšlo im, že nie, ale moji rodičia napriek tomu vybavili, že ma do triedy s rozšíreným vyučovaním cudzieho jazyka vzali. Do pol roka som patrila k trom najlepším a tak to šlo až do deviatky. Vyštudovala som štyri jazyky. Takže toľko k testom a ako ilustrácia toho, čo sa snažím povedať.

      To, že niekto považuje pravý uhol za “normálny”, je pekné pre neho, ale úplne nezáväzné pre mňa. Ak test niečo zisťuje, bolo by dobré, keby neoslovoval myslenie len špecifickej skupiny obyvateľstva (=tej “menej mysliacej”). Sorry, v tomto som dosť fundamentalista. Ak si pozrieš na webe, tak IQ 74 mávajú obvykle ľudia s ADHD, čo je aj môj prípad (dozvedela som sa to, keď som si to vyhľadala pri písaní svojej predošlej reakcie). Proste ich nebaví robiť stále to isté, čo zvyšok ľudstva považuje za “poruchu pozornosti” a u niektorých to tak môže aj byť; u iných je to to, že už majú vytvorený mentálny model, na jednej-dvoch veciach vytestujú jeho platnosť a potom už sa ním nezaoberajú, len ho využívajú ako platný (teda, pokiaľ sa potvrdil). Keď riešim matematické alebo geometrické úlohy, skúsim prvú-druhú, aby som zistila, či sa chytám, potom ma to prestane baviť a vyberám odpoveď podľa toho, ktoré písmeno mi padne prvé do oka. Pre mňa je ten zvyšok tak nedôležitý, že na to kašlem. 🙂

      A to, že si označila “normálnu” odpoveď ako istú mieru inteligencie, ma hlboko urazilo 😉 . V mojom vnímaní je to len neschopnosť predstaviť si hocijakú inú než tú jednu naučenú odpoveď. Ja neodpovedám, ale riešim situácie. A nie som v tom sama – ak by bola typová distribúcia v populácii rovnomerná, tak štvrtina ľudstva má ten istý typ myslenia ako ja. Prečítaj si tú poslednú vetu znova – toto je môj normálny spôsob rozmýšľania. Predpokladám (a ujko Ruiz preminie 😉 ), že sa často nestretávaš s touto mierou presnosti pomenovania. 🙂

      Dúfam, že som obsiahla väčšinu tvojich podnetov. 🙂

      Páči sa miPáči sa mi

      Odpovedať