Eprakone – ezoterika a spiritualita

Vstávam, pozerám sa po ľuďoch usadených v kruhu. Zvedavo ma sledujú a čosi odo mňa očakávajú. Nie je to príjemný pocit; najradšej by som ušla, ale útek nie je riešenie. A tak zo seba súkam: “Som XY a som messie.”

🙂

Touto témou som sa zaoberala už v minulosti. Je zapracovaná dokonca do mojej tretej knižky. Odjakživa trpím messie-syndómom (compulsive hoarding po anglicky). Syndróm mám do istej miery pod kontrolou, zatiaľ nie som typický predstaviteľ tejto fajty ľudí, ale musím s ním priebežne bojovať, aby neprepukol.

Messie-syndróm sa prejavuje tým, že nič na svete nevyhadzujete, všetko hromadíte a zriedkavo “dávate na miesto”, takže postupom času sa priestor okolo vás mení na jedno obrovské skladisko-smetisko. Ja mám priestory, ktoré takto zanedbávam, a potom bežné obytné priestory, kde udržiavam aké-také zdanie poriadku. (“Zdanie” je asi najsprávnejšie slovo.) Proste u mňa nenájdete vypolírovaný nábytok, vyutieraný prach, čistulinké okná, sterilne čisté podlahy, koberce bez zrniečka prachu a podobné veci… Možno keby som nemala mačky. Ale keby som nemala mačky, už dávno nie som – takže čo.

V poslednej dobe sa snažím zasa dostať istý poriadok do toho chaosu. Súčasťou toho je aj pravidelné pozeranie seriálu s messie tématikou, kde ma vždy nejaký obraz nakrkne natoľko, že presne tú istú vec idem okamžite upratať u seba. 😉

(No dobre, nie okamžite. Ale schyľuje sa. Dnes. Dnes; nie zajtra. 😛 )

Predvčerom som takto zasa pozerala. Tentokrát to bolo dosť príšerné, o nejakej žene, čo sa totálne opustila. Vždy sondujú aj pozadie životného príbehu a pretože toto bolo také vypuklé, psychologička dávala priebežne vysvetlenia toho, čo sa v messie-človeku deje. Poučné ako ďas.

Tá žena (mala tiky, nadváhu, bola večne na pokraji nervového zrútenia, brala antidepresíva, preregulovávala reakcie na podnety, snažila sa všetko racionalizovať a večne opakovala to, čo jej “autorita” povedala) dostala messie-syndróm následkom traumy. Zomrela jej matka a to ju totálne zhodilo z nôh. Matka bola podnikateľka, po jej smrti musela skladovať jej spisy nejakých 10 rokov a potom ich vyhodila. Krátko po vyhodení spisov začala mať pocit, že “vyhodila časť mamy”, potom sa už bála vyhodiť hocijaký papier, aby “nevyhodila časť zo seba”. Poštu neotvárala, lebo sa bála, že by v nej mohlo byť niečo nepríjemné. Veci neriešila, lebo boli nepríjemné. Kedy-tedy vyniesla smeti (aspoň sa u ej nerozkladali staré potraviny), ale papiere nechávala pohodené tam, kde práve padli.

Psychologička vysondovala nejakú ťažkú traumu v detstve, nerozoberali to a ja som bola vďačná, pretože to vyzeralo na zneužívanie a to je hodne nechutná téma. Ale psychologička povedala jednu vec, čo som si uložila do hlavy: jej messie-syndróm vznikol ako odmietanie niečoho, do čoho bola životom nútená.

A poznanie číslo 2 – mala ho odjakživa, ale prvý prejav bol až po nejakej traume, pred 10 rokmi. Dovtedy normálny život.

To mi vyslalo okamžite varovný signál. Možno sa dnes cítim, že mám messie-syndróm aspoň čiastočne pod kontrolou, ale stačí nejaký traumatizujúci zážitok a prepukne.

Vlastne po tom, ako maminka dostala Alzheimera, sa to u mňa viditeľne zhoršilo. Už mi nestačila energia na viac než na nutnú údržbu. Jednu izbu v dome som premenila na skladisko – čo som nemala energiu odkladať, skončilo tam. Cez tú izbu sa po dvoch rokoch nedalo prejsť. Nedá sa prejsť ešte ani dnes.

(Ale už sa schyľuje k upratovaniu. Hovorím si po asi stodvadsiaty raz.)

Tento diel seriálu ma hodne doplietol. Chvíľku som sa v messie-syndróme videla, chvíľku som si hovorila, že “ale toto nemám”. Lenže mám nábeh a nemôžem vylúčiť, že nejaká ďalšia trauma nepríde.

Takto postupne začala u mňa inkubácia zvedavosti, z čoho to vlastne mám ja. Nemám nijakú traumatizujúcu skúsenosť z detstva. Proste odkedy sa pamätám, bola som bordelár, čo nikdy nedal späť na miesto to, čo vzal do ruky.

Ale prečo?

Dnes ráno, tesne po zobudení, došla odpoveď. Došla ako poznanie a súčasne ako obraz. Poznanie bolo, že moji rodičia ma prehnane chránili pred životom. Bola som dieťa a chceli, aby som mala šťastné detstvo. Nič som nemusela, všetko sa urobilo miesto mňa.

Včera, ako som upratovala a čistila mačacie záchodíky, zasa som musela urobiť niečo naviac. V tom okamihu sa dostavil pocit bezmocnosti a ja som zostala takmer hysterická. Takto reagujem pri každom náhlom vyrušení. Tiež neviem, prečo. Tentokrát som to len zaregistrovala a pomenovala: “cítim sa preťažená”. Keď strihám záhradu, pohádžem vetvy na zem, ale potom som už unavená a neodnesiem ich na vytlievacie miesto. “Už ma bolia ruky,” poviem si. “To tá chemoterapia.” Ale nie je to tak – robila som to odjakživa. Odjakživa som sa cítila “preťažená”.

Teraz ráno sa mi to nejako pospájalo (je zaujímavé, ako niekedy potrebujete celú paletu zážitkov a uvedomení si, aby sa vám poskladal dohromady rozumný obraz). Keď potrebujem niečo “svetské” urobiť, cítim sa vždy “preťažená”. Vždy to robil niekto miesto mňa. Doma som bola dieťatkom, ktoré malo mať to najkrajšie detstvo na svete (lebo rodičia ho také nemali) a tak nemuselo nič. Bola som dieťatkom tak dlho, že sa z “nemusím” stal môj základný program. Prejavil sa na kontaktoch s ľudmi, na partnerských vzťahoch. Nikdy som nevliezla do ničoho, kde by som odrazu musela “musieť”. 😛 Vždy som len “mohla”. Nemusela som po sebe upratať. Keď boli problémy, nemusela som ich riešiť sama. Vždy bol niekto, kto mi pomohol.

Súviselo to s tým, že sa moji rodičia trochu báli môjho narodenia. Hrozilo, že zo mňa bude kalika (dedičné nervové ochorenie). Keď som sa narodila so všetkými rukami a nohami a prstami a každé z toho sa navyše ešte aj hýbalo a malo patričné rozmery, boli takí radi, že moje narodenie stačilo a odvtedy sa už nemuselo nič. Mala som nádherné detstvo a mám ho ešte aj dnes. 🙂

(Slzím. Sebaľútosť je náramná sviňa. 😉 )

Ráno sa mi spojilo to nemusenie a to večné dieťatko a mala som vysvetlenie, prečo som taký bordelár. Štruktúra je “musieť”, chaos je “nemusieť”. Nech žije chaos. Nič netreba odpratať, nič netreba odhodiť, lebo len čo to odhodíte, o týždeň to už nutne potrebujete.

Ale napriek tomu vo mne čosi hlodalo. Bola to tá vec, čo spomínala psychologička: messie-syndróm je vzbúrenie sa proti niečomu, čo človeka obmedzuje. Môj messie-syndróm nie je vzbúrenie sa proti, ale naopak, posilnenie toho chaosu v mojom živote. Tak ako to teda je?

Poučka z manažmentu: keď vidíte problém/protirečenie, musíte ho ošetrovať o rovinu hlbšie, na jeho koreňoch, nie na jeho prejavoch.

A tak pri raňajšom čistení mačacích záchodíkov sa rozoberalo ďalej. Sebapoznávanie pokračovalo.

Proti čomu by som sa mohla svojím messie-syndrómom vzbúriť?

Jediná trauma, ktorú si z detstva pamätám, bolo moje narodenie. A tam som sa zarazila, pretože som stála pri koreni problému.

Nechcela som žiť.

Narodila som sa bez cucavého reflexu. Narodila som sa s nádorom. Ako dieťa som ochorela na všetko, na čo sa ochorieť dalo, a čím horšie, tým lepšie. Od nejakých 10 rokov ma sprevádzali myšlienky na samovraždu.

Nemala som tu byť. A tak tu ani nie som – nie som v reálnom svete, nezapodievam sa reálnymi vecami, každá bežná prkotina vo mne vyvoláva pocit “preťaženia” a “bezmocnosti”. No bodaj by som nebola bezmocná – keď tu byť nechcem a ešte stále som!

Ale prečo tu som? Pretože je vo mne aj druhá časť, ktorá nechce odísť. Ktorá chce žiť a bahniť si.

Moji rodičia pravdepodobne len objavili túto moju zvláštnosť a prispôsobili sa jej. A ja som sa v druhom kole upevňovacieho cyklu prispôsobila im. 😕

Čiže môj messie-syndróm je sústavné odstrkovanie reálneho života odo mňa preč. Nijaké záväzky, nijaké vzťahy, nijaké pripútanosti, nutkavé hromadenie. Koľko mačiek to vlastne mám?

(Hergot, a práve dnes som dala úvahu, akí dokonalí v svojej nedokonalosti sme… No, toto je naozaj etalón dokonalosti! Nepočúvajte ma; ani náhodou neviem, čo hovorím.)

Hmmm… a čo ten komplex menejcennosti? Tušenie, že pred niečím utekám? Že niečo je tak, že momentálne nemám silu to riešiť? To by vysvetľovalo aj ten môj pocit preťaženia, nevyhovovania a bezmocnosti. To by vysvetľovalo vlastne dosť veľa o mne.

🙂

A ešte než stihnem hodiť svoje myšlienky na papier (teda do počítača), dochádzajú dve ďalšie veci. Tá prvá je moja racionálno-logická orientácia. Ľavú polovičku mozgu mám horšie zapojenú ako tú pravú. Je menej výkonná.

Čo donúti človeka využívať prevažne svoju menej výkonnú polovičku mozgu? Potreba nevyhovovať? Nech mi nikto nevraví, že sa nedokážem naučiť ďalšiu znakovú sadu – noty, azbuku alebo čajové písmo… A ak dokážem a napriek tomu to nejde, tak potom nechcem. Ale prečo nechcem? Aby som sa nemusela zapojiť do “hmoty”?

A moje oči. Zakaždým, keď mi namerajú nové dioptrie a urobia správne okuliare, po 2-3 dňoch sa mi zrak automaticky rozostrí, aby som znova nevidela… Prečo nemám vidieť? Aby som nebola “v hmote”?

Čo vlastne proti tej hmote mám – natoľko, že ju nedokážem udržiavať v poriadku?

Bola som vyhnaná z Raja, odjakživa som to podvedome vedela a chcem sa vrátiť. Vlastne mi to už párkrát aj povedali.

A do toho prichádza cez fejsbúk linka na jedno video, ktoré síce neobsahuje odpoveď, ale aspoň návod na to, ako dostať messie-syndróm pod kontrolu:

Stanovte si štandardy, z ktorých nezľavíte. Raz za dva týždne kontrolujte, či ten štandard dosahujete. A ak ste ho podliezli, okamžite dokorigujte rozdiel a posuňte štandard o jednotku vyššie.

Keď sa na to tak pozerám, štandardy vyzerajú ako dobre nehmotná vec. 🙂 To by mohlo zabrať. 🙂

(Dokelu, a čo sa čudujem, keď sa môj strážny volá Messiel? 😀 😆 )