Dnes ráno som sedela na balkóne, raňajkovala, vychutnávala si kľud a sledovala ulicu. Po ceste šla mamička a tlačila pred sebou dvojitý kočík.
“Má dvojičky,” povedala som si.
“Ako vieš, čo je v kočíku?” spýtal sa ma môj druhý hlas.
Priznala som, že neviem.
“Má dvojitý kočík a možno má dvojičky a možno len doňho zbiera dvojité množstvo odpadkov,” opravila som sa spôsobne, pretože som už kedysi videla bezdomovkyňu, ako tlačí kočík plný starého papiera. A naučila som sa lekciu, ktorá ma zmierila so všetkými, čo vyhlasujú, že netreba myslieť.
🙂
Nie, nebojte sa, nezmenila som tábor 😉 … Len som si uvedomila, ako nesmierne nám vnímavosť a robenie predpokladov pomáha v reagovaní na situácie. Vidím dvojitý kočík, čo je dosť neobvyklé. Už v minulosti som urobila skúsenosť, že sa takto vozia dvojičky. Takže okamžite mamičke (ktorá mohla byť len au-pairka) prisúdim dvojičky. V inej situácii vidím večer na ulici človeka, ktorý si brble, vykrikuje, tacká sa a naráža do stien a osvetlenia. Okamžite prejdem na opačný chodník, by som sa mu vyhla. Spozorovala som signály “agresívny” + “napitý” + “nemá sa pod kontrolou”. To, že som prešla na druhú stranu cesty, mi možno umožní vyhnúť sa jeho útoku alebo zadrapovaniu.
A pritom ten človek môže mať len nejakú zdravotnú ťažkosť, ale také situácie som doteraz nezažila a tak túto vyhodnotím mylne.
Nie je problém prejsť na druhú stranu cesty alebo povedať “má dvojičky”. Nuž čo – ak sme sa pomýlili, tak sme sa pomýlili…
Problém nastáva vtedy, keď si už svoje úsudky neoverujeme.
A ako vznikajú naše úsudky? Buď priamymi skúsenosťami (niečo sme zažili na vlastnej koži), alebo sme ich prijali od niekoho (naučili nás to, počuli sme to, videli sme to v telke – slovom, boli sme do nich naprogramovaní). Ak si úsudok neoveríme, ale postupujeme len z našej hlavy (“myslíme”) a narábame s ním ako s faktom, za chvíľku budeme triafať celkom mimo a nikdy sa to ani nedozvieme, pretože naše predprogramované vnímanie nám neumožní vidieť veci, ktoré by ho spochybnili. Keď sa naša výkladná skriňa (=nadstavbové ego) cíti ohrozená, premietne svoj strach do iných a začne im podsúvať motívy a sama seba cementuje v pôvodnom presvedčení.
Vidím, čo som naučený vidieť. To ostatné si prekrútim interpretáciami tak, aby to zapadlo do toho, čo som naučený vnímať. A ak to chcem zmeniť, potrebujem začať spochybňovať svoje vlastné “sväté pravdy”.
Takže “nemyslieť” (v zmysle “zostať blbý a neučiť sa pozorovaním a dávaním vecí do súvislosti”) z nás možno urobí “osvietencov”, ale podstatne zníži našu schopnosť rýchlo a účinne reagovať na situácie, ktoré vznikajú. Myslím 😉 , že ako ten Budha sedel pod stromom a tíško si meditoval, keby sa ten strom naňho začal kácať, tiež urobí úsudok, že je bezpečnejšie zdrhať. Ale keby okolo išla mamička s dvojitým kočíkom, asi by najprv nazrel do kočíka, než by usúdil, že “má dvojičky”.
Od Budhu ešte ďaleko – ale aspoň ten vnútorný hlások funguje spoľahlivo. 😛










Povedz svoj názor