Potkla som sa o niečo, čo ma mimoriadne oslovilo… Na fejsbúkovej stránke The Work of Byron Katie sa objavila výzva premýšľať nad týmto vyjadrením:

Robia ťa tvoje tvrdé posudzovania šťastným?

Prevzal to Dennis Lewis, ale pridal k tomu čosi, čo so mnou hlboko zarezonovalo:

Katie nám hovorí, že máme pouvažovať o tejto otázke – a je to dobrá otázka. Ale, možno ako súčasť toho uvažovania, by sme sa mali spýtať: musí byť všetko nasmerované len na naše šťastie? Niekedy potrebujeme, aby nami niečo otriaslo, alebo si ten otras spôsobíme sami, aby sme zistili, že svet sa netočí okolo toho, či sa momentálne cítime šťastní… A tvrdé úsudky niekedy podporujú tento proces.

Ja to viem tiež tak. Niekedy mám cieľ, pri ktorom si musím urobiť zle a cítiť sa “zle”, len aby som sa potom cítila o to lepšie. Príkladom je rekapitulácia. Kým sa nezapodievame tým sajrajtom, ktorý sme doteraz úspešne vytesňovali na kraj našej existencie, bude nám prekážať v dobrom pocite do konca našich dní. Zapodievať sa ním rozhodne nie je príjemné a necítime sa pri tom zrovna šťastní. Ale len čo sa sajrajtu zbavíme, cítime sa oveľa šťastnejší…

Problém je nájsť tú správnu mieru. Zapodievanie sa sajrajtom nám znižuje energiu – takže by sme jej mali mať dostatok na to, aby sme do toho išli. Potom vkročiť do bahna, nezastavovať sa v ňom a nerozoberať, kto kedy mal/nemal právo niečo urobiť/neurobiť. Prešvihať sa čo najrýchlejšie na druhú stranu bahna a vyliezť znova na slniečko. A vychutnávať.

Keď to končí  pocitom šťastia, je cesta k tomu druhoradá.