Eprakone – ezoterika a spiritualita

Pred chvíľkou som v jednom článku čítala:

Ak máte jasno v tom, kto ste a kto nie ste, málokedy sa podarí iným ľuďom vytočiť vás. Ľudia s vysokou emocionálnou inteligenciou majú vysoký stupeň sebadôvery a otvorenú myseľ, čo sa navonok prejavuje ako „hrubá koža“. Nemajú problém uťahovať si sami zo seba, ale nemajú problém ani vtedy, keď si z nich uťahujú iní, pretože duševne vedia presne rozlíšiť medzi humorom a ponižovaním.

A súčasne sa mi vrátili situácie z Projektu Pini, kedy sme niekedy v roku 2010 stalkovali Ruizových 5 dohôd v uzavretej skupine. Mali sme tam jeden “rušivý faktor”, osobu, ktorá sa posmievala a urážala napravo-naľavo a keď som zareagovala, okamžite som dostala späť, že som ksicht, čo má nevybavené vnútorné problémy a ona je vysoko nad vecou a len sa nám smeje.

Nejdem teraz rozoberať tie moje “nevybavené vnútorné problémy” – rozhodne by sa nejaké našli, ak by sa dlho hľadalo 😉 . Keď som dočítala ten odstavec, okamžite sa mi vynorila otázka, či som vtedy nereagovala náhodou na to, že niekto prekračuje hranicu medzi humorom a ponižovaním, a nie na mojich “vnútorných démonov”. Neviem to presne určiť, ale moji vnútorní démoni spočívali v inej oblasti než tej, do ktorej sa dotyčná dáma navážala, takže je to možné. O odsek skôr sa v článku píše:

Veľa z emocionálnej inteligencie tvorí sociálna citlivosť, teda schopnosť „čítať“ iných ľudí, vedieť, ako vnútorne fungujú a dokázať sa vcítiť do ich aktuálnej situácie. Tieto schopnosti časom vybudujú v človeku nesmiernu zručnosť odhadovať povahy a reakcie ľudí. Začínate ľuďom rozumieť a vnímate aj tie motívy, ktoré sú pod povrchom a nie práve zjavné.

“Vnímate motívy pod povrchom, ktoré pre ostatných nie sú zjavné.” Sama sa radím k dobrým znalcom ľudí; je to jeden z mojich džobov. Táto vlastnosť ma v kombinácii s vnímaným prekračovaním hraníc od humoru k ponižovaniu mohla viesť k reakciám, ktoré boli pre ostatných v skupine nepochopiteľné. V minulosti ma často ľudia nechápali a mysleli si, že reagujem na minulé skúsenosti/spory, nie na vnímané aspekty súčasnej situácie. Mám tú skúsenosť; mohlo by to byť tak. To mi zasa navodilo spomienku na iný citát: “Nikdy sa nevaď s blbcom; okolostojaci by si nemuseli všimnúť ten rozdiel.” 😛 Myslím, že som to vtedy zažívala v priamom prenose a na vlastnej koži. Mea culpa; mea maxima culpa. (Preklad do slovenčiny: “som ťulpas”. 😉 )

Druhá vec, čo mi okamžite napadla, bola otázka, ako to ale vyzeralo potom vo vnútri tej dámy, keď si za cieľ dala ponižovanie. Pravdepodobne tam bolo nejasno v tom, kto vlastne je, aká je jej hodnota a kde sú jej kvality. Takáto neistota plodí precitlivelosť na reakcie okolia a tým pádom vzťahovačnosť; vzťahovačnosť a nezískanie potvrdenia od okolia plodí nevraživosť a nevraživosť plodí útočnosť a snahu ponižovať iných.

Takže som dostala dosť dobré vysvetlenie pre moju “hádku s blbcom” (sorry za výraz; nie je to hodnotenie človeka, ale situácie): kým jej išlo o sebapotvrdenie a upratanie iných na rovinu ležiacu pod tou, na ktorej sa vnímala ona, mne šlo o to, že niekto porušil nosné zásady môjho dokonalého svetíka. Jej išjú je jej išjú; moje išjú je, že podľa čoho som rozhodla, že vesmír by sa mal správať podľa tých zásad, ktoré uznávam ja? Že moja vnímaná sebahodnota nebola v tom čase najvyššia, to je asi jasné.

Toto som potom neskôr aj riešila; mieru úspechu ukáže najbližšia “hádka s blbcom”. 😉