Prijatie

“Prestaň sa snažiť prijať tento okamih a uvoľnene si uvedom, že tento okamih už bol prijatý v svojej súčasnej podobe, pretože JE presne taký, aký je – a toto “bytie” je tá akceptácia, o ktorú sa odjakživa snažíš. A uvedom si, že toto hlbšie akceptovanie v skutočnosti obsahuje aj všetko neakceptovanie v tomto okamihu. Aj neakceptovanie je odpustené. Prestaň sa snažiť prijať a len sa uvoľni v tom prijatí, ktoré už nastalo, a to aj uprostred strachu, frustrácie, bolesti a smútku. Toto je radikálna akceptácia, prijatie priamo v jadre existencie. Radikálne prebudenie sa uprostred obyčajného života. S tým sme sa už narodili.” — Jeff Foster

Dosť ťažko sa mi to dostávalo do hlavy a ešte si stále nie som istá, že so všetkým súhlasím, ale čo som si z toho vybrala: Už to, že situácia nastala, znamená, že sme ju prijali. Keby sme ju neprijali, nenastane. (Hypotéza; treba overiť.) Ako keby “pripustenie existencie” sa rovnalo prijatiu, akceptácii.

Len čo sme situáciu pripustili/prijali, prijali sme ju v plnej šírke a so všetkými jej prejavmi – v tom aj tým odporom a strachom a čímkoľvek. Vložili sme ich do situácie, pretože ich tam potrebujeme mať. V takomto prípade sú ale potom udičkami, ktoré nám majú ukázať, čo sa môžeme naučiť.

A to by potom znamenalo, že sa už rodíme s programom “čo treba riešiť, to nafúkneš do emocionálnych rozmerov”. (Zasa hypotéza; treba overiť.)

Ale aj tak nemám rada vyjadrenia “radikálne prebudenie sa uprostred obyčajného života”. Znejú tak… heroicky… a evokujú mi drámu. Úžasnosť. Sebaužasnutie. Výkladnú skriňu ega. !Pozrite, ako radikálne som ja prebudený!” (A sú ľudia, ktorí na toto “prebudenie”majú dokonca aj papier. 😉 Neklamem. Alebo možno klamem. Aj tak je to fuk.)

Takže tým by sme zo sveta sprevodili ďalší ezo-mýtus o tom, ako sa treba snažiť byť vždy a všade pozitívny.