“Spiritualitu si nemožno kúpiť alebo naučiť sa; možno ju len nachytať.” — Sri Gawn Tu Fahr

(Spirituality cannot be bought or taught; it can only be caught.)

Niekedy sa stretávam s tým, že “idem ťa naučiť …”. To je omyl – nikoho nemožno nič naučiť. Možno mu to ponúknuť ako vysvetlenie, ale naučiť sa to musí on sám – musí byť ochotný prijať to, vnútorne sa tým zaoberať a utvoriť si k tomu nejaké stanovisko (ktoré potom aj tak bude meniť, ale už aspoň bude mať čo meniť). Dlhé roky som učila jazyky. Mysleli by ste si, že keď si ľudia platia za učenie jazyka, majú záujem naučiť sa ho… Nie, často majú predstavu, že vy to do nich nejak dostanete – a oni nebudú potrebovať pohnúť prstom. 😦 Ale tak to nefunguje. Naučím sa len to, čomu venujem svoju pozornosť. Nikto iný do mňa nič “nevleje”.

A potom je aj iný druh ľudí a keď som natrafila naň, poriadne ma zmiatol: ľudia, ktorí si prečítajú knižku a “už to vedia”. Prečítajú si knižku o spiritualite a už sú spirituálni. Totálne ma zaskočilo, keď mi raz ktosi povedal, že prečítal Sánchezovu knihu Umenie rekapitulácie za 24 hodín a teraz už vie rekapitulovať (bez toho, aby si to čo len raz skúsil). Rýchlo čítať proste neznamená aj rýchlo chápať a už vôbec nie rýchlo sa naučiť, pretože učenie predpokladá vnútorne sa zapodievať danou vecou – a to chce čas… Rýchle stanovisko hovorí len jedno: “kryje sa to s mojimi predsudkami a tak to je pravda”, alebo “nekryje sa to s mojimi predsudkami, a tak to nie je pravda”. Ale nikde sa neskúmajú tie predsudky…

Spiritualita u mňa neznamená zvoliť si, čomu budem veriť, ale zapodievať sa tým, prečo verím tomu, čomu verím, a či by to nebolo možné aj inak… Hľadanie vlastných slepých miest a vrhanie svetla do nich. Stav sústavného skúmania.

A ten dosiahneme len tak, keď vnútorný spínač prepneme natrvalo z pozície “poznám pravdu” do pozície “pravda? čo je pravda?”