V skupine Carlosa Castanedu sa dnes diskutovalo o strachu. Začalo to ešte minulý rok otázkou na strach zo straty blízkeho človeka. A tento mesiac sa diskusia oživila, až dosiahla veľmi zaujímavé prvky:
Nayeli: Pozeraj na strach bez posudzovania.
Jennifer: Nayeli, tvoj komentár o neposudzovaní sa mi páči. Tak často reagujeme na pocity, ktoré nemáme radi, tým, že vinu za ne presúvame na iných alebo že sa ich snažíme zachlievikovať. Ak len precítime ich energiu a takpovediac prejdeme tým pocitom, samy od seba sa rozpustia a uvoľnia cestu pre novú vlnu pocitov.
Constantinescu: Toltékovia majú postup, ktorý nazývajú “vzdať sa Anjelovi Smrti”, ktorý spočíva v uvedomení si, že všetky tvoje vlastníctva v súčasnosti vlastne nepatria tebe a že ti ich v hociktorom okamihu môže Anjel Smrti vziať… a tak si teda môžeš vybrať žiť v strachu zo straty všetkého vrátane blízkych ľudí, alebo sa podriadiš Anjelovi Smrti a prepneš sa do stavu, kedy si vďačný za to, čo máš v danom okamihu k dispozícii, a keď nastane čas rozchodu, povieš “ďakujem za peknú životnú skúsenosť” a ideš ďalej.
To neznamená, že prestaneš mať rád niekoho alebo sa odtiahneš od sveta a vyhýbaš sa životu.
Čo mám na mysli: pripútaj sa k pravde, k pevnej zemi pod nohami, nie k ilúzii, a nauč sa pripútavať a odpútavať tým, že kontroluješ svoju pozornosť.
Sú dva typy strachu – racionálny a iracionálny. Racionálny je zdravý, pretože nám umožňuje zostať nažive v nebezpečných situáciách. Neracionálny je zapríčiňovaný myšlienkami, vedomosťami – napríklad keď dostaneš list a predpokladáš to najhoršie. Priveľa iracionálneho strachu vedie k tomu, že nie sme schopní tešiť sa zo života, a stáva sa zvykom, ktorý sa zakladá na lžiach a pre ktorý sme sa rozhodli.
Chameleon: Vyzerá to, ako keby strach vytváral energetické pole okolo toho, na čom treba pracovať. Je to takmer ako keby sa energia tela omotala okolo boľavej veci a dodávala ti pohon až do doby, kedy túto vec ošetríš.
Mark: Strach je ústredný bod toltéckej cesty. Strach je obrátená sila. Strachom ľudská forma reaguje na priblíženie sa k Nepoznanému. A strach zo strachu zabíja ducha. Strach znamená, že sa približuje Nepoznané. Vidiaci vidia, že sa kotviaci bod posúva hlbšie do Nepoznaného, keď má človek do činenia so strachom. Čeľte svojim strachom. Strach je cesta, ktorou bojovník skúma veci, na ktoré mu nestačia ľudské zmysly.
A potom vyzvali mňa, aby som povedala svoj názor, a tam som prestala byť múdra. 😉 Prieeeeekak. A sebadôležitosť, že som to vôbec napísala. 😀
Ak to bude ešte tak zaujímavo pokračovať, tak sem zvyšok diskusie doplním.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Naozaj zaujímavá diskusia. Mohla by sa preniesť aj sem.
Ja si myslím, že pocit, ktorému sme dali názov “strach” sa dostaví zakaždým, keď niekomu – niečomu prisúdime dôležitosť. Vtedy sa zobúdza a zasahuje rovnovážna sila, a cestou najmenšieho výdaja energie ide túto dôležitosť zrušiť. Dá nám najavo to, čo sa blíži, ak nezmeníme postoj. Naša duša to rozpoznáva a my cítime diskomfort. To neznamená, že rovnovážne sily sú nepriateľ. Sú veľmi dobrou pomôckou na ceste poznania.
Páči sa miPáči sa mi
mám strach, že táto debata bude strašná 😀 😛
Páči sa miPáči sa mi
toto niekedy robim tiez, skusam sa vyhnut strachu tym ze zacnem srandovat. forma uniku. uvedomujem si to.
Páči sa miPáči sa mi
všetko musí byť vyvážené… zbytočný strach, prináša ďalšie situácie, ktoré prinášajú ďalšie strachy. Na druhej strane, keď na vás padá strom, alebo vás niečo dravého naháňa a tušíte, že to nezvládnete, tak vám strach dáva krídla. Strach je dobrý sluha, ale zlý pán. Je to ako zo živlami 😀 Ale aj tak je strach, temnou stranou sily…strach zväzuje a spútava vášho ducha. Cesta srdca je najlepším riešením. Ostatné je protivenstvom proti vlastnej duši. 😀 Preto je lepšie robiť to, čo vás teší. Ostatné, väčšina robí v zajatí sily strachu deštrukčného kyvadla. No a čo je deštrukčné kyvadlo? Je to spoločenstvo, ku ktorému s pridám zo strachu o prežitie. Či sú to náboženstvá, firmy, štáty, vodcovia, … proste, snaha zbavenia sa zodpovednosti za vlastné rozhodnutia mysliac si, že bude niekto ospravedlnený zo zákona.. ilúzia … temnota si vždy vyberá svoju daň. 😀
Páči sa miPáči sa mi
Kdesi som kedysi čítala, že strach je absencia informácií. U mňa aj absencia záujmu, aby veci šli istým spôsobom. Nie Temnota, ale neinformovanosť alebo upínanie sa. 🙂 Už toľko tou temnotou nestrašte. Keby nie jej, ako by ste sa mohli vytešovať zo svetla? A skúste spať priamo pod 100W žiarovkou… a oceníte aj tú temnotu… Všetko má svoje miesto a určenie. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
nástrojom ega je myseľ, myseľ sa väčšinou pohybuje v minulosti a v budúcnosti – na základe negatívných získaných , alebo zdielaných skúseností z minulosti vytvára hrôzostrašné scénare pre budúcnosť. Toľko o pôvode strachu E.Tolle. Plus návod, čo s tým robiť – treba žiť tu a teraz, nad budúcnosťou ešte nikto nezvíťazil, ovplyvniť, alebo bojovať môžeš len s tým, čo sa odohráva v tomto okamihu. Takže inými slovami treba žiť naplno v prítomnosti a tak , ako v debate povedal Constantinescu, srdce si treba plniť vďačnosťou za to, čo nám tento okamih dal, pretože slovami klasika ” Nikdy nieje tak zle aby nemohlo byť horšie “…:o)))
Páči sa miPáči sa mi
Jožko,
ja som už zažila stav, kedy čokoľvek by sa bolo stalo, nebolo by horšie ako to, čo bolo. (Ani lepšie.) Myslím, že to je to, čo don Juan nazýval “všetko je rovnocenné”. A poviem ti, nikdy v živote som sa necítila tak dobre ako vtedy… NULA strachu. Len ľahostajnosť. 🙂 Jedného dňa sa tam dopracujem znova – a potom sa odtiaľ už nikdy nepohnem. (Som si hovorila aj prvýkrát. 😕 )
Páči sa miPáči sa mi
aj keď už u mňa pár krát nastalo tak, že veľmi zle, až tam , ako ty, som sa nikdy nedostal. Myslím, že takýto zážitok musí človeka a jeho poznanie posunúť do kvalitatívne iného levelu. Napriek tomu by som si takúto cestu dobrovoľne nikdy nezvolil ( práve kvôli strachu, kvôli tej zdanlivo nekonečnej mase hrôz, ktoré dokáže naša myseľ vyprodukovať ). A netrúfam si ani povedať, či to je dobre ( lebo zvíťazil ” zdravý rozum” ), alebo osobná zbabelosť bytosti, ktorá zabudla , že vo svojej nekonečnej podstate nemá čo stratiť ( iba sa pripravuje o skúsenosť). Ale keby som sa v budúcnosti náhodou ( aj keď vo mne všetko piští, že radšej nie ), ocitol na tobogane, ktorý sa bude rútiť takýmto smerom, určite si na teba spomeniem a budem statočnejší :o))
ale hneď ma napadlo, že či to nie je tak, že :
– keď sa prehnane zaoberáme budúcnosťou ( a strachmi, čo sa zákonite začínajú vynárať ), okrádame sa o kúzlo okamihu a prítomnosť nám nenávratne pretečie pomedzi prsty ?
– a súčasne si tie hrôzostrašné konštrukty našej mysle do nášho života privolávame a zhmotňujeme ?
Páči sa miPáči sa mi
ale aj lahostajnost je metoda ako sa vyhnut strachu podla mna
Páči sa miPáči sa mi
Kto nesie zodpovednosť za to, čo sa mi deje? 😛
Páči sa miPáči sa mi
Tebe sa niečo “deje”? A kto ti to “deje”? 😛 Don Juan (možno môj najobľúbenejší): “Nikto nikomu nič nerobí – a už vonkoncom nie bojovníkovi.” V tom citáte je nekonečná sila a sebazodpovednosť. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Bola to len poznámka k tomu strachu 🙂
Ja vnímam strach väčšinou v momentoch, kde som ešte nedokázal prevziať zodpovednosť za to čo sa okolo mňa deje a vnímam to vtedy skôr ako “útok”, resp. nebezpečenstvo z vonka. Vtedy sa mi nedarí byť úplne v tu a teraz.
Iná vec je keď sa ozve pud sebazáchovy (nie ego), ale to je aj v mojom vnímaní aj iná téma 🙂
Ten citát je moje životné krédo…okrem iného 😀
Páči sa miPáči sa mi
matrioshka,
ja si myslím, že ľahostajnosťou sa strachu nevyhneš. Keď ľudí naozaj ovládne strach, normálne pustia exkrementy do gatí, alebo behom hodiny ošedivejú a v takom stave si ťažko prikážeš, že budem ľahostajný. Strach vzniká z očakávania niečoho zlého, t.j. niečoho , čo ( možno ) príde, nastane, to je ten priestor pre strach. Ale keď ten okamih nastane naozaj, vtedy už na strach nie je čas, vtedy bojuješ, alebo utekáš. Alebo si uvedomíš svoju bezmocnosť a malosť = nezmyselnosť úteku a nemožnosť boja a vtedy nastúpi ľahostajnosť a s ňou úľava a pokoj. Tak voľajak tomu rozumiem ja, ale ešte sa opýtam Sun.
iskra,
kde ty vidíš rozdiel medzi pudom sebazáchovy a egom ? Podľa mňa, pud sebazáchovy je nástroj ega. V momente, keď jednáš v pude sebazáchovy, si maximálne stotožnený so svojim egom, vtedy ťa ego presvedčilo, že ono si ty. To ego sa bojí svojej smrti ( oprávnene ). Pretože , keby ťa v tej chvíli roztrhal tyranosaurus na franforce, zomrie telo – s ním aj ego, ale bytosť? duša? zvaná iskra iba prejde do inej dimenzie :o))
Páči sa miPáči sa mi
Jožko, zabudol si na jedno – ak ti je ľahostajné, čo príde, tak nepustíš do gatí. Ak ti to nie je ľahostajné, tak potom necítiš ľahostajnosť… Na teórii chaosu nás učili čosi, čo už neviem dobre pomenovať. Išlo o neurčitosť reakcie na podnet. Ak psík stretne iného psíka a nesadnú si, sú možné dva lineárne vývoje: útek alebo útok. Ak je nepriateľ menší, psík ho napadne. Ak je nepriateľ väčší, psík sa zľakne a zdrhá. ALE… potom prichádza nelinárny vývoj, ktorému sa hovorí ÚNAVA. Únava prepája rovinu zdrhania s rovinou útoku. Ak psík útočí príliš dlho a unaví sa, pustí sa zdrhať. Ak psík uteká príliš dlho a unaví sa a nevládze, otočí sa a ide s nepriateľom bojovať. Reakcie živých tvorov istej komplexnosti už nie sú lineárne, pretože do nich vstupuje veľa iných vecí. Napríklad si ako ja môžeš “mám strach” prekrstiť na “som úplne kľudná”. Máš potom ešte stále strach? Alebo si kľudný? Alebo si len unavený a už ťa nebaví báť sa? 🙂
Páči sa miPáči sa mi
ešte trochu postraším :o)), ten príklad so psíkmi mi nesedí, nezodpovedá reálnemu správaniu, ale to je na samostatnú debatu. Ale skúsim ja jeden. Minulý piatok prišla do centra jedna baba, meno som zabudol a v debate priznala , že sa príšerne bojí pavúkov ( a sprostredkovane aj krabov a hocičoho na tenkých článkovaných nohách ) A stačí , že ten pavúk tou nohou pohne, ona ide zomrieť od strachu. Nuž predstav si, že toto žieňa priviažem k stromu, do každej dlane jej dám pavúčika a na hlavu tarantulu, veľkú ako tanier. A potom jej s úsmevom poviem: Cica pozri, nič to nieje, stačí keď si povieš – som kľudná. Ja tipujem , že to nebude fungovať. Ale keď ju tam tými pavúkmi zasypem a bude tam stáť dostatočne dlho, dostavia sa mnou popísané reakcie tela a možno od strachu aj zomrie, ale ak nie, po určitej dobe sa dostaví – možno únava, možno pocit bezmocnosti a nakoniec spomínaná ľahostajnosť. Takže toto je ten detailík, o ktorý mi ide : verím, že cez strach sa môžeš za kratšiu / dlhšiu dobu prepracovať až k ľahostajnosti a následnému pocitu pokoja?, blaha,? ale zdráham sa uveriť, že je možné hneď na začiatku ako sa strach dostaví povedať si, som kľudný, som ľahostajný.
PS: ak si náhodou bude spomínaná dáma tento odstavček čítať, chcel by som ju touto cestou uistiť, že z mojej strany šlo len o mentálne cvičenie a že s ňou nehodlám akokoľvek experimentovať, a ani toho nie som schopný, pretože podobné konanie sa mi z duše protiví :o)))
Páči sa miPáči sa mi
ja neviem. uz som sa niekedy zlakla, alebo bala tak ze ma strach doslova ochromil, to znamena ze som ho v podstate uz ani necitila, v podstate asi cela som sa necitila, ale nebola to lahostajnost.
Páči sa miPáči sa mi
Jožko,
hej, uvedomujem si, že “iracionálny” (=ničím zjavným nevyvolaný) strach nepostihujem… Neviem, čo s tým. Ono je to komplikovanejšie, než popisuješ. Pavúkov sú rôzne druhy. Kosce vo mne vyvolávajú odpor (za ten môžu dedinské budáre z mojej mladosti), ale nemám problém vyhnúť sa im, nechať ich prebehnúť po mojej ruke alebo zachloštiť ich. Malé pavúčiky s celkom kratúčkymi labkami po mne môžu loziť, koľko len chcú, nič mi to nerobí. Jeden biely debil tvaru kraba ma včera kúsol do lakťa, striasla som ho a seřvala jak sirotu, ale nevykotilo ma. Už som si tréningom navykla menšie pavúky posúvať hore-dole prstom a nútiť ich chodiť a hýbať labkami a nič mi to nerobí. Viem, že sa ma boja viac ako ja ich. (Ovšem križiakov sa nedotýkam. “Hutné” pavúky ma odpudzujú. Keď po nich mľaskne a zostane fľak, tak to nie som schopná ani len zachloštiť.) Ale potom je jeden druh pavúkov, čierne, nie až také bruchaté, ale s hrubými a pomerne dlhými nohami, s ktorými nemôžem zostať v tej istej miestnosti. Keď ho vidím, chytám plný program – pot, tras, sucho v ústach, nevoľnosť, zúžené videnie, stuhnutie čeľusti a šije a chuť ujsť, ale neschopnosť hýbať sa. Už som sa “preliečila” natoľko, že nevydávam zvuky, keď ich vidím (alebo aspoň nie hlasné) a minule som bola sama doma a pavúk na stene, no tak som to zvládla so zaváraninovou fľašou a kúskom papiera a išla som ho vysypať pred dom a potom som dostala migrénu. Úplne najhorší bol film Arachnofóbia, ktorý som prvý raz nedopozerala a potom som si ho “naordinovala” v rámci “liečenia”. A keďže som vedela, čo to bude za horor, požiadala som otca, aby to pozeral so mnou. No a otec pozeral a zaspal v kresle, ja som sedela na gauči, nemala som diaľkové ovládanie a v telke padali zo stropu na ľudí pavúky a ja som skučala ako zbitý pes a presadávala si na gauči z miesta na miesto a zúrivo som sa ometala rukami… ale dopozerala som (=nedokázala som ísť k telke, aby som ju vypla). A zakaždým, keď film ide v telke znova, tak ho pozerám. Stále je to to isté – lenže tentokrát už mám diaľkové ovládanie… Kedysi som pozerala aj horor o kliešťoch, vyzerali ako také krátkolabkaté vypasené pavúky a pri zachloštení vytryskovali ako gejzíry, no fuj, a bolo to to isté. Skučanie, zvíjanie sa, neobsedenie. A na druhý deň idem do záhrady a rukou pohybujem pavúka a ani to vo mne nehrkne. 😦 Psycho. Lenže… teraz mi napadá, že nakoľko je to “strach”, pretože viem, že ten pavúk mi vysoko pravdepodobne vôbec nič neurobí (najmä nie taký “televízny”), a nakoľko je to “odpor”. (Hehe, nedokážem si priznať strach. Radšej ho prekrstím na niečo iné.)
Inak, včera som v telke videla nejakú kočku ísť na regres so strachom zo zubára. Tak mi napadlo, že by som to mohla skúsiť aj ja. Večer som sa chcela spýtať anjelských, čo to s tými pavúkmi mám, ale zachrápala som. 😕 No tak maňána.
P.S.: A pokiaľ na mňa nabudúce mieniš hodiť pavúka, tak si radšej začni trénovať resuscitáciu. Budeš ju potrebovať – buď na mňa, ak ma z toho exne, alebo na seba, ak ma z toho náhodou neexne… 😉
Páči sa miPáči sa mi