Idem prerozprávať jednu úvahu Roberta Betza, pretože sa mi nechce prekladať:
Ide o to, že by sme mali nášmu partnerovi ponechať priestor pre jeho špecifické odlišnosti, pre jeho cestu i pre rýchlosť, akou po nej kráča.
Veľa ľudí (v tom hlavne ženy) často hovorí a myslí si: “môj partner by mal/nemal…” Veria, že nebudú šťastní, pokiaľ sa ich partner kvôli nim nezmení. (Ne)mal by toľko pracovať/piť/dbať viac na svoj zovňajšok/mať viac času pre mňa/viac ma počúvať/robiť so mnou viac spoločných vecí/nezabúdať moje narodeniny/viac na sebe pracovať… a pod. Svoju lásku a ocenenie toho druhého naviažu na to, že sa im prispôsobí a naplní ich požiadavky a očakávania.
Tento postoj je síce ľudský, ale s láskou nemá nič spoločné a v priebehu času vedie ku konfliktom. Mnohí možno chcú pre svojho partnera to najlepšie, ale správa, ktorú on dostáva, je: “Taký, aký si práve teraz, mi vôbec nevyhovuješ a neviem ťa takto milovať! Pre mňa nie si v poriadku a ak to nezmeníš, opustím ťa.”
Toto je presne tá správa, akú partner dostával od svojich rodičov – a tak sa v ňom okamžite ozve trucovité dieťa a zakričí: “Daj mi pokoj!”
Ak si prajeme šťastného a spokojného partnera, mali by sme mu darovať partnera, ktorý si je sám so sebou načistom, má rád seba i svoj život a nesústreďuje sa na to, ako niečo niekde nevyhovuje… Koniec-koncov, chceme partnera zmeniť, ale očakávame, že on nás bude akceptovať takých, ako sami považujeme za dobré, nie?
To mi pripomenulo moju niekdajšiu kolegyňu, ktorá sa vydávala už staršia a preto, že chcela dieťa. Vzala si muža, ktorého od prvého okamihu považovala za “menejcenného” – ona inžinierka a on obyčajný stavebný robotník! Každé ráno v kancelárii naňho hromžila, aký je neschopný a ako zas niečo (ne)urobil… Jedného dňa mi to nedalo a upozornila som ju, že nechápem, prečo naňho toľko hromží, keď si ho ona vybrala za muža…
Odvtedy som mala o jedného priaznivca menej. 😛 Dodnes som neoľutovala.
Dlho som v sebe hľadala riešenie pre túto situáciu – vidím, že niečo je nevhodné z môjho pohľadu, ale z pohľadu toho druhého môže byť nemožné zmeniť to… Ozvať sa alebo nie? Čo ak na ňom vnímam niečo, čo on sám na sebe nevníma?
A tak som si urobila pravidlo: Ak niečo vnímam, tak to pomenujem. Raz. Už sa k tomu nevraciam, pretože ak to ten človek nepochopí, tak necíti potrebu zmeniť sa. Zrejme vie, prečo je taký, ako je. Ak ma to rozčuľuje, nemusím s ním predsa zdieľať ten istý príbeh…
Buď dokážem akceptovať inakosti toho druhého bez toho, aby som sa ich snažila zmeniť, alebo sa nenútim zotrvať v prítomnosti niekoho, koho nedokážem akceptovať. 🙂 Svet je veľký a pre všetkých je v ňom miesta dosť. Môj príbeh je menší a len pre ľudí, s ktorými viem vyjsť. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor