Dnes som rýchlejšie pracovala na fejsbúku ako tu:

“Pusť alebo buď ťahaný!”

🙂 Niekedy, keď odmietame sa niečoho vzdať (predstavy, predsudku, stanoviska), robíme sa “zraniteľnými – visíme ako ten slabší pes na papeku, ktorý ťahá niekto silnejší. Neochota popustiť z nás robí “toho v závese…”.

Ak chceme predefinovať situáciu, musíme začať tým, k čomu máme bezprostredný prístup – predefinovaním svojich očakávaní a vnímania. Až potom má zmysel “tlačiť” na iných – hoci najčastejšie zistíme, že na nich už vôbec tlačiť nemusíme, pretože len čo sme predefinovali svoje očakávania, buď sa ostatní stanú bezpredmetní, alebo sa im ľahšie uhrá ich záujem bez toho, aby narúšali ten náš (= ktorý už nemáme 😉 ).

No a teraz niečo, čo na fejsbúku nie je a pochádza to z princípov negociácie v konfliktoch: Naše motívy sú pre iných nespoznateľné. To, čo iní navonok vnímajú, sú len naše vlastné stanoviská. K tým stanoviskám nás však viedol istý záujem, ktorý do situácie vnášame.

No a stanoviská majú dve nechutné vlastnosti: 1. vedú nás k tomu, že sa na danej pozícii “zakopeme” a 2. sú len (niekedy dosť nezmyselná, pretože absolutizovaná) formulácia toho, čo skutočne je naším záujmom. A od Ruiza už vieme – akonáhle máme k dispozícii len formuláciu, môžeme ju pochopiť rôzne.

Preto nemá význam zdržiavať sa na úrovni formulácií a stanovísk, ale má význam začať zisťovať motívy. Svoje i toho druhého.

Pri motívoch vieme nájsť riešenia, ktoré čiastočne ošetrujú potreby jedného aj druhého partnera. Pri motívoch vieme nájsť samonastolené obmedzenia, ktoré nám bránia situáciu vyriešiť. Len čo samonastolené obmedzenia “pustíme”, nepotrebujeme riešiť túto situáciu. Možno nejakú inú, lebo veď zmenou nášho stanoviska sa situácia predefinuje na novú, ale možno tá už bude riešiteľnejšia, pretože nebude ohrozovať záujem toho druhého…