Pred chvíľkou som na fejsbúku našla tento výrok:

Najprv ma oslovil a vzdychla som si “áno, presne…” – ale niečo sa necítilo dobre. Potom som pozerala ďalšie upozornenia a pri rolovaní som sa dostala znova k výroku. Pozerám naň a…

Nie je to zasa o tých druhých?

Pripomína mi to povzdychnutie “pseudoosvieteného kapra” podľa BrainMap. Keby sme sa mali radi a vychádzali si v ústrety, aké krásne miesto by tento svet bol! Ergo: 1. svet nie je krásne miesto, 2. nemáme sa radi (naozaj nikto nikoho nemá rád?) a 3. nevychádzame si v ústrety (naozaj ešte nikdy nikto nikomu nevyšiel v ústrety?).

Myšlienka citátu ma oslovuje. Ako ju ale podať ďalej, aby to nebolo “o iných”? O hocikom?

Možno tým, že sa prestaneme sústreďovať na negatívne prejavy a miesto toho sa sústredíme na pozitívne? Miesto “mali by sme sa viac počúvať” radšej “keď sa započúvame do toho, čo ten druhý hovorí, obohatíme naše vnímanie o jeho uhol pohľadu”. Alebo také niečo.

Neviem. Idem to vyskúšať. Nabudúce, až ma začne cukať súkať zo seba všeobecné múdrosti, pozriem sa na to, či sa nedajú povedať pozitívne – a potom sa pozriem ešte aj na to, či sa mi takú dlhú pakovinu vôbec oplatí pustiť z pusy. 😉