Dnes som u Jeffa Browna objavila úryvok, zrejme z jeho novej knihy, ktorý ma donútil zasmiať sa (nie veľmi veselo, priznávam, ale aspoň som si overila, že sa ešte stále dokážem smiať):

“Je veľmi tenká čiara medzi vášňou z hĺbky duše a intenzitou zameranou na vyhnutie sa niečomu. Boli okamihy, kedy moja vášnivá povaha bola priamym odrazom intenzity môjho prežívania, ale boli aj iné okamihy, kedy som intenzitu a drámu používal ako stratégie , aby som nejakú situáciu nemusel riešiť, aby som sa ubránil hlbšiemu prežitiu okamihu, ako istú formu návykového vyšpičkovania a presmerovania emócie, ktoré oddialilo môj dotyk s realitou. Niekde za všetkou tou drámou bol môj skutočný život a čakal na to, kedy ho začnem žiť. Bol desivý, ale volal ma a pripomínal mi, že život je viac než len únik do vnútorného sveta. Jestvuje život, v ktorom sa životu vyhýbame, a jestvuje život, ktorý je bolestivo reálny.”

Presne toto bol výsledok môjho nočného rozhovoru s Gabrielom. A potom sa hneď potknem o čosi takéto… Dobre. Ide sa vyliezť z ochrannej bubliny do života – nech už to značí čokoľvek. Preberám zodpovednosť. Nakoniec. 😕