Keď unikáme pred bolesťou

running-away-from-home-laura-corebelloNový citát z Walking My Talk:

Obvykle je naša potreba uniknúť nepríjemným pocitom taká veľká, že si nedáme ani čas na to, aby sme zistili, z čoho tie pocity skutočne pochádzajú. Predpokladajme, že niekto na našu pomoc zareagoval nevďakom, že náš partner nám neopláca naše city alebo že kolega alebo nadriadený nás sústavne znevažuje alebo podkopáva našu sebadôveru.

Tieto veci zraňujú a naša inštinktívna reakcia je okamžite im v mysli uniknúť tým, že sa začneme brániť, obviňujeme toho druhého alebo jednoducho uzavrieme svoje srdce. Žiaľ, táto rýchla reakcia nám nedáva možnosť pozrieť sa, čo sa v našej mysli skutočne deje. — Geshe Kelsang Gyatso, “How to Solve Our Human Problems”

(Normally our need to escape from unpleasant feelings is so urgent that we do not give ourself the time to discover where these feelings are actually coming from. Suppose that someone we have helped responds with ingratitude, or that our partner fails to return our affection, or that a colleague or boss continually tries to belittle us and undermine our confidence.

These things hurt, and our instinctive reaction is to try to immediately escape the painful feelings in our mind by becoming defensive, blaming the other person, retaliating, or simply hardening our heart. Unfortunately, by reacting so quickly we do not give ourself the time to see what is actually going on in our mind.)

Bobrík mlčania (ne-konanie) mi zaberá. Práve preto, že som si zatrhla možnosť reagovať (rýchlo či pomaly), núti ma to skúmať samotné nutkanie reagovať. Dozvedám sa. A čím viac sa dozvedám, dozvedám sa aj to, že som vôbec nebola “neschopná” a “vadná” ja. 😛

Vedľajší produkt tohto uvedomovania si je aj poznanie, že pravdepodobne už chvíľku po toltécky “vidím”.

Sun Belangelo, klobúk dole. Len, prosím ťa, nespyšnej – máš k tomu sklony. 😉

8 thoughts on “Keď unikáme pred bolesťou

  1. gratulujem 🙂 ja som mala nedavno “problem” s kolegynou…uz davno sa mi nestalo,ze niekoho z duse nemusim 🙂 a ked som sa dokopala k tomu,pozriet do seba,ktoru cast seba tak strasne neznasam a vyhojit, rozhodla sa ze na nej (kolegyni) najdem aspon jedinu vec,ktora sa mi bude pacit……tak dojdem rano do prace a ona tam uz nerobi (vyhodili ju) …ja ti tie anjelske vtipy milujem (poziadala som ich o pomoc s touto situaciou) 🙂

    Páči sa mi

    • V podstate ti urobili medvediu službu, pretože problém sa len oddialil – tvojej duši to nepomohlo. Ale tvoje smerovanie bolo dobré a ty to vieš 😉 🙂

      Páči sa mi

    • myslieť si môžeš čo len chceš…aj tak je to len tvoj pohľad na vec a s tým druhým to nemusí mať absolútne nič spoločné 🙂 …no keď už si to myslíš, mohol si napísať aj prečo si to myslíš..

      Páči sa mi

  2. ja si myslim ze “gretta” vidi a to ci si myslia ostatni ci vidi alebo nie, je ich problem.

    vidi, ze sa jej odlahcila situacia, uvedomila si co mala vyhojit a dalsi den bola kolegyna prec – aj to je sposob ako vyriesit situaciu.
    Gretta uz nepotrebovala dokazovat kolegyni co by na nej pekneho nasla (ta kolegyna by pravdepodobne aj tak nebola schopna pripustit krajsi pristup k nej samej..)
    a gretta mala dobry umysel, bola na tej ceste… takze videla… a to uplne staci…

    no a ak niekto dalsi si dovoli posudzovat ci gretta vidi…. Tak sa potom opytam, co vidi ten niekto? Hra sa azda na boha?

    Badam, ze to to tu poniektorym dobre stupa do hlavy … ledva pripustia novu skusenost niekoho ineho- kto kraca po ceste a je mozno paar krokov za nimi.
    A ze “ako daleko mam do videnia”? Blbost, vidi kazdy tak ako v tej svojej chvile dokaze a robi zvacsa pre to maximum, vedome, ci nevedome.

    Namiesto pochvaly ze gretta vedela odhalit svoje zrkadlo, pracovat s nim a dostalo sa jej dobreho konca dostala nalozene ze aj tak nevidi 
    Gretta, pochval sa prosim sama niekolkokrat za sebou, nech vyzehlis nepochopenia tych, ktori vidia tak vela a v skutocnosti asi prestavaju vidiet vobec…

    Páči sa mi

Povedz svoj názor