Toto video je vlastne jeden príbeh, čo tu už niekde máme, ale dávam ho sem znova, pretože je pekne vysvetlený:

Mne takto miesto “možno” pomáha, keď niečo tvrdím a hneď za tým pridám “alebo aj nie”. Hodne to relativizuje aj pre moje vlastné vnímanie závažnosť mojej výpovede. Prestávam sa cítiť veledôležito, pretože práve pripúšťam, že sa možno mýlim… a to mi zas pomáha udržať si emocionálny odstup od celej výpovede. Už nie je “moja pravda”, pretože som práve pripustila, že by mohla byť aj “môj omyl”. Už na svojej pravde nenástojím.

Celkove mi to pomáha činiť s mimofyzickou realitou, ktorá sa ku mne dostáva cez nejaké presné obrazy, ktoré sú však len “avatari” skutočnosti a ako také môžu byť úplne odvecné, len ich proste potrebujem. Nedávno som sa na to pýtala, myslím, Otca. Povedal, že kým som človek ponorený v hmote a s hmotou podmieneným vnímaním, budem to robiť stále – budem neviditeľnému podľa nejakého vnútorného kľúča (najčastejšie pocitu) priraďovať nejakú formu. Pýtala som sa ho, či ma toho nemôže zbaviť, ale povedal, že nie. To je proste Otcov zákon (jeden z mnohých) a pretože už poznám iné jeho zákony, viem, že mi nezostáva nič iné, než si zvyknúť na to, že mimofyzickú realitu budem vždy vnímať cez vlastnú hmotnú realitu.

Takže by som sa mala postarať, aby tá hmotná realita bola taká bohatá, že dokáže odlíšiť aj jemné odtiene mimofyzického sveta. 🙂