Včera som mala veľmi zvláštnu diskusiu s Lilah (Lilah, moja reakcia, Lilahina reakcia, moja druhá reakcia, Lilahina druhá reakcia a moja tretia reakcia). Nebolo to také jednoduché a priamočiare, ako to vyzerá z tých komentárov… 🙂
Najprv ma “namíchla” prvá Lilahina reakcia, presne tá veta, do ktorej som sa obula, ale aj mentorský tón, ktorý som v tom cítila (keď ja začnem niekomu hovoriť “ver, že…”, tak tým posielam dva signály: “ty nevieš” a “ja som tam už bola”). Ale pretože momentálne lovím bobríka mlčanlivosti, mala som problém so zareagovaním. Doteraz za posledný týždeň som párkrát cítila nutkanie na niečo reagovať, ale bobrík ma vždy zadržal – a dobre bolo. Tentokrát som mala chuť sa na bobra vynegovať a tak som urobila to, čo v takýchto prípadoch vždy robím – šla som na kyvadlo. Gabriel povedal, že môžem odpovedať. Pýtala som sa, ako, pretože som mala temné podozrenie, že tá odpoveď, ktorú som ja mala v merku, je tak trochu… ehm… emotívna. 😉
Gabriel povedal: “Rozumne.”
😳 OK. Pochopila som, čo to asi značí – hlavne vtedy, keď v tom okamihu zazvonila pri dverách návšteva. Proste tak, ako to robím vždy, keď sa chcem vyhnúť reakcii zo stavu nasrdenosti, tak odložím reakciu o 24 hodín. A ak potom reagujem, tak to bolo treba ošetriť.
Tentokrát som reagovala už večer, ale kým sme s Ambalou keckali a hrali sa s Mačičkami a pojedali palacinky a iné dobroty, emócia zo mňa vyprchala a bola som schopná napísať svoju výhradu pre mňa až neobvykle neútočným spôsobom.
Nato došla Lilahina reakcia a tá ma znova vytočila – predovšetkým preto, že dezinterpretovala, čo som napísala ja – čiže podľa môjho buď “neprečítala si poriadne” alebo “niečo jej skresľuje videnie”. No a tentokrát som nešla na kyvadlo, ale som písala, jak mi ruka a zobák narástli. V poslednom čase mávame s kamarátom veľmi tvrdé diskusie o tom, ako ezoterika funguje – a obom nám vadí, keď si ezoterici prisvoja nejaký termín z vedy a interpretujú ho celkom odlišne od toho, ako ho interpretuje veda – v zmysle svojho chcenia. Tu sa niekto odvážil dezinterpretovať zákon kauzality (príčiny a následku) na “videnie” a vsunul do toho ešte aj subjekt a objekt pozorovania! 👿 Vyzbrojila som sa reťazovou pílou a letela som na barikádu.
No a potom došiel ďalší komentár Lilah, kde som znova čosi “zacítila” – menovite z otázky “spýtam sa, áno? zažila si smrť? Vlastnú smrť? dovolila si smrti aby na teba dýchala?” Zasa mi to prišlo presne ako to “ver, že…” – ja som tam bola, ale bola si tam aj ty? A znova som spadla do bezhlavej reakcie a odpovedala som jej PREDSTAV SI, ŽE ÁNO (a dokonca niekoľkokrát, tak mi nerozprávaj 👿 )!
Keď som šla spať, stále som sa v hlave vracala k tejto reakcii a protireakcii a protireakcii na protireakciu… Nevedela som to odtlmiť a nevedela som sa nakontaktovať na Gabriela (hehe, ešte mi aj rezonovalo niečo, čo ma síce viditeľne nenaštvalo, ale zjavne sa ma to dotklo: “vieš, minule som sa tu pýtala iskru, prečo tvrdí, že ene.upír neexistuje? prečo som sa to pýtala? pretože pre mňa neexistuje, … pre mňa neexistuje ani tvoj gabriel… nemám anjela, ani diabla …. u mňa je len to číre, čisté bytie, …. ktoré je nemenné, plynúce, časom neovplyvniteľné ….” Najprv som myslela, že ide o to s tým Gabrielom, na toho som precitlivelá ako fras, ale v podstate mi je jedno, či niekto verí alebo neverí v existenciu Gabriela, dokonca ani toho “môjho”…)
Až po napísaní článku som pochopila, že mi tam vadilo práve to jedno slovko – “tvojho”. Ak pre ňu neexistuje “môj Gabriel”, tak potom pre ňu neexistuje ani môj príbeh, ktorého súčasťou “môj Gabriel” je. Je to, ako keby ti niekto povedal do ksichtu, že preňho neexistuješ.
Jediné, čo mi pri tom večernom dumaní vyskočilo, bolo poznanie, ako veľmi Lilah bazíruje na osobnej histórii (tou otázkou na zážitok blízkej smrti), ale sa tvári, ako stojí mimo toho všetkého – a že aj ja som sa práve pustila do boja s osobnou históriou… Ale na viac môj rozumčok večer už nestačil.
Ráno moudřejší večera. Ráno som sa akosi vyladila na Gabriela a myslím, že som dostala dodatočnú energiu na to, aby som to dokázala rozlúsknuť (ešteže sa nakoniec vždy zmilujú nad chudákom debkom! 😕 ). Znovu som vzala svoj rozum a svoje ego a cielene som ich poštvala na vec, ktorá sa necítila dobre. Rozhodla som sa otočiť otázku, čo si to tá Lilah o sebe vlastne myslí, na otázku, čo na tom, že ma Lilah rozčuľuje, by mi mohlo ukazovať na niečo o mne. A v tom okamihu sa mi rozjasnilo. Bobrík, citáty z posledných dní a Lilah spolu do seba zapadli.
Lilah mi dlho “nesedela”, ale pripisovala som to hlavne tomu, že frčí na preciťovaní, kým ja na premýšľaní a overovaní. Nerozumela som jej, jej nelogičnosť a prekrúcanie mi prekážali natoľko, že som včera celkom vážne špekulovala, ako sa povie po latinsky, keď niekto hovorí, ako sa mu práve hodí – a potom som si musela priznať, že je to také nedôležité, ako sa tomu hovorí, pretože jediné, čo mi to pomôže, je napchať niekoho do chlievika, za ktorý mi ďakovať nebude… Myslím, že vtedy sa to začalo lámať a začala som si uvedomovať, že moja iracionálna reakcia vypovedá o niečom, čo nechcem vidieť. A tak sa šlo ráno “nálepkovať”. Nie na to, aby som získala pocit spravodlivej ukrivdenosti, ale na to, aby som zistila, na čo sa potrebujem práve teraz sústrediť.
A ono to súvisí s mojím bobríkom mlčanlivosti. Začala som ho z dôvodu, pre ktorý som mala včera nutkanie reagovať.
Takže poďme “nálepkovať”, aby sme vedeli, čo ma na tej Lilah rozčuľuje:
Na Lilah mi vadí jej sebadôležitosť. To preto, že práve riešim svoju vlastnú sebadôležitosť (o čom svedčia citáty, ktoré som si sem naťahala a ktoré sa ešte len budú postupne objavovať).
Spomenula som si, ako sa Lilah s veľkým rečnením stiahla zo stránky a potom sa bez ostychu vrátila a cíti nutkanie komentovať a “naprávať” iných – a aj ja som si uložila bobra a nedodržala som ho a začala som “naprávať” názory iných. (Asi bolo na čase nedodržať a naučiť sa niečo o sebe, ale hej, chlapci, nemohli ste ma tam dostať nejakým príjemnejším spôsobom?! 😕 )
Spomenula som si aj na všetkých tých ostatných ľudí, s ktorými som mala počas existencie blogu problémy. Neboli pre mňa takisto príležitosťou podrásť a ja som ich vnímala ako “problém” len preto, že som v tom čase ešte nebola schopná si danú vec pripustiť a niečo s ňou urobiť? Aurík? Etalón. Azodariana? Rozhodne. Nina? Detto. Wolver? Do desiatky! Dušan? Bezpochyby. Dreamingovci? Jakbysmet. Slobodnacesta? Bingo! Čikitet? No jaaaasne! A takto som prechádzala meno po mene a u väčšiny to zarezonovalo!
Ľudia, ale to značí jedno – ak to teraz nepobabrem, už nikdy problémy s týmito ľuďmi. Už nikdy problémy so sebadôležitosťou. Zdá sa, že ten bobor nahryzol parádnu priehradu. Fčuľ sa ide pretekať. 😕
Lilah, ak sa ťa moje rozoberanie dotklo, kašli na to. Je to len o mne a o mojom pohľade. Je možné, ako sme si hodne podobné, že už aj u teba nastáva čas na túto lekciu a naše vzájomné stretnutia na tejto stránke nás k tomu postupne dokopávali. Ale je možné, že riešiš niečo úplne iné a toto ti zostane na inokedy… Neviem, kde práve si a čo práve riešiš, ale viem, kde som ja a že si mi pomohla nadefinovať, čo ma obmedzuje. Cítila som to obmedzenie, ale nevedela som ho pomenovať – a preto som nevedela, čo s tým urobiť. Teraz ho už mám vydefinované a dá sa začať makať. Ďakujem. 🙂
Takže vraciam sa späť k bobrovi a jeho samonastolenému obmedzeniu. Je zjavné, že moja terajšia lekcia sa volá “sebadôležitosť”. Ak máte nápad, ako na to okrem toho mlčania, sem s ním!
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor