Pre mňa má táto pieseň celkom špeciálny význam… význam, ktorý sa vytvoril súhrou troch nezávislých vecí.

Tá prvá bola, že už som pesničku párkrát počula a páčila sa mi – pripomínala mi Diamonds Are Forever z iného, hooodne starého Jamesa Bonda… ale to je iný príbeh… V každom prípade, zaujala ma nadčasová hudba. Nikdy som ju však nepočula plnú, vždy len ako podmaz pod nejakú reklamu na nového Bonda. Potom, pred pár dňami, sme sa večer vracali zo služobky, uťahaní ako psi, a ja som pustila rádio a hrali ju celú. Prvá príležitosť počúvať slová.

Asi o pol hodinu na to išla v rádiu aj pesnička, ktorú som kedysi mala rada, Pink a Family Portrait. Znova som ju počúvala a prišlo mi ľúto mladého človeka, ktorý sa trápi nad zlým stavom v rodine… až do chvíle, kedy prišiel chór:

In our family portrait we look pretty happy
We look pretty normal, let’s go back to that

Okamžite som si povedala “a to je čo za blbosť – vrátiť sa späť, lebo sme tam vyzerali šťastní?!” Všetci poznáme fotky. Keď pozeráme do kamery, nasadíme ten najmedovejší culík, akého sme schopní… Ale ak to bolo zlé a hnilo to pod povrchom, ani medový culík to nevylieči! V živote sa neopláca “vracať späť” už len z jedného dôvodu – ľudská psychika je stavaná tak, že čas berie udalostiam ich hrôzu a máme tendenciu vidieť ich ružovejšie. Keby boli ružové, nikdy sa dnes nerozpadá rodina. Kauzalita. Každý následok mal niekde svoju príčinu.

A tak som prišla k záveru, že mláďaťa mi je síce aj naďalej ľúto, ale pieseň sa mi už nepáči. 😛

V ten deň večer nebolo nič zaujímavé v telke a tak som si pustila DVDčko, čo som si nahrala asi pred dvoma mesiacmi, možno aj dávnejšie. Nevedela som, čo na ňom bude, a keď som zistila, že Inception, mykalo ma pozerať niečo iné, ale nakoniec som ho nechala bežať a donútila sa pozerať na Leonarda di Caprio (našťastie nebol v každej scéne 😉 ).

Ďalší deň ráno v rádiu znova dávali Adele a Skyfall. Tentokrát som počúvala s pasiou, vnímala som slová, a pri refréne sa čosi stalo – spojil sa mi jeden z obrazov z Inception, zistenie z Pink a slová piesne. Išlo o scénu, kde sa hlavný hrdina dostal na najspodnejšiu úroveň sna (myslím, že tomu hovoril Limbo) do miesta, ktoré si so ženou kedysi vytvorili, a to miesto sa začalo pomaly rozbíjať na súčiastky a rúcať (3:47):

A s tým sa mi spojil refrén z Adele:

Let the sky fall
When it crumbles
We will stand tall
Face it all together

A aby toho nebolo málo, tak do toho obrazu mi prišlo “2012” – interpretácia “konca sveta”. Pomaly sa dekomponuje náš “starý” svet, na ktorý sme boli zvyknutí – naše hodnoty, naše istoty, pevné body, na základe ktorých sme mohli hýbať vesmírom. Rúcajú sa ako domček z karát, ako ten umelý svet v Inception. A my nemáme na výber. Mohli by sme sa snažiť udržať to všetko nažive (“let´s go back to that”), ale keď sa nebo začína drobiť, nechajme ho padnúť. 🙂 Ustojíme to, ak tomu budeme čeliť spoločne – s vedomím, že proces nie je len o nás, ale sme súčasťou skladačky, ktorá bola nejako poskladaná a teraz sa skladá nanovo, do nového obrazu… a my nemáme istotu, že sa nám bude páčiť, ale to je aj tak jedno, pretože človek si zvykne na všetko. 🙂

So let the sky fall when it crumbles… 🙂 Nie späť. Nie nasilu. Nie za každú cenu. Ak sa to rúti, tak to nechaj zrútiť sa, aby si videl, čo bude. 🙂

A pretože dní na countdown ku “koncu sveta” 😛 je celý jeden rok a ja rozhodne nemám až takú zásobu humoru a odľahčenia, ak vy máte niečo, prispejte tým tiež! Použite kontaktný formulár a pošlite svoje nápady. Nesľubujem, že všetko sa dostane na stránku, ale aspoň tie salónnejšie veci by to mali zvládnuť 😛 …