Eprakone – ezoterika a spiritualita

Na stránke Cesta duše som si všimla článok, čo ma zaujal, a našla som v ňom tento citát zo Sanaye Romanovej:

“Iluze mohou vznikat, když se díváte jen na povrch věcí a nejdete dál, za jejich formu, abyste prozkoumali, co je uvnitř. Je to, jako byste kupovali dům podle toho, jak vypadá zvenku, a nešli se podívat, co je uvnitř. Někdy děláte to samé, když soudíte lidi podle jejich vizáže, aniž byste je poznali. Velcí mistři se mezi vámi klidně procházejí – nepoznáni. Vezmou na sebe podobu člověka, která prostě neodpovídá vaší představě, jak by měla vyspělá bytost vypadat, a tak je nikdy nepoznáte. Učte se vidět lidi v širších souvislostech tím, že se budete dívat za role, které hrají. “

V poslednom čase si zosilnene všímam, keď sa u niekoho prejaví šablónovité myslenie. Možno je to tým, že bojujem so svojím vlastným – a smiešne je, že pre prácu potrebujem nutne šablóny, chlievikovať a triediť a modelovať na základe zatriedenia, ale v živote ma to obmedzuje. Pracujem s typológiami ľudí, ale čoraz silnejšie si uvedomujem, ako je jednotlivec oveľa viac než nejaká nálepka… Lenže na to, aby som svoje vnímanie jedinca mohla sprostredkovať iným ľuďom (áno, posudzujem ľudí ako svoju druhú hlavnú pracovnú náplň), musím používať chlieviky a vtedy sa dostavuje ten taoistický pocit, že pomenovávaním vecí strácame ich časť – tú, ktorú to pomenovanie neobsahuje…

Prečo používame šablóny? Celkom jednoducho: preto, lebo svet je vo svojich súvislostiach príliš komplikovaný, než aby sme s ním dokázali narábať v našej hlave. Všetko so všetkým súvisí a je to v podstate jeden obrovský “chaos”, ktorý si potrebujeme utriediť, aby sme vedeli predvídať.

A prečo potrebujeme predvídať? Najčastejšie preto, aby sme mali pocit, že nám nič nehrozí alebo že sa naše želanie dá naplniť. Dva zo štyroch základných ľudských motivátorov: strach a chamtivosť.

A pretože každý z nás má nejakú svoju “agendu”, čo dokážeme zjednodušiť, to zjednodušíme, a čo nedokážeme zjednodušiť, to neznášame. 🙂 Je to naša druhá prirodzenosť. A ako taká je nám blízka a zriedkavo si všimneme, že posudzujeme, zjednodušujeme, vnímame čierno-bielo – čiže vlastne nevidíme dôvod s tým niečo robiť.

Vnímate aj vy šablónovito?

• Máte pre všetko hneď nejaké pomenovanie?
• Rozčuľuje vás, keď niekto neporiadne používa slová (“ale to sa nepovie tak” alebo “najprv sa nauč poriadne písať i/y”)?
• Používate vy neporiadne a zahmlievajúce slová (“oné”, “toto”, “veď vieš”), aby ste opisovali niečo, čo sa opisuje ťažko?
• Máte tendenciu vysvetľovať tým druhým, v čom sa mýlia?
• Máte pocit, že viete lepšie ako ten druhý?
• Odbočujete často od faktov a snažíte sa veci riešiť vzťahovo (“keby si bol múdry, vnímal by si to ako ja”)?

Všetko sú to sprievodné javy toho, že máme predstavu, považujeme ju za správnejšiu ako predstavy tých ostatných (= máme tendenciu predpokladať, že všetci ľudia vnímajú rovnako) a rozčuľuje nás, že svet nie je presne podľa nášho. Výborné východisko na to, aby sme s tým začali niečo robiť, pretože ešte stále nie sme Boh a tak nemá význam svetu vnucovať našu predstavu, keď sa môže líšiť od tej jeho. 😉

Nehovorím, že šablóny sú nanič. Naopak – pomáhajú nám poznávať. A čím viac poznávame, tým kompletnejšími sa stávame, pretože poznávaním toho “tam vonku” poznávame vlastne aj seba. Ak ich však pri poznávaní v istom bode neprekročíme, začnú nás brzdiť, pretože nás ochudobňujú o časť súvislostí. To je problém šablón.

A môj problém je, že neviem zadefinovať ten “istý bod”. 😉 😆