Najviac som sa o kritickej mase dozvedela z knihy Malcolma Gladwella The Tipping Point, ktorá bola pre mňa dosť očiotvárajúca v mnohých ohľadoch – uvedomovala som si, že ja so svojím nutkaním dávať do súvislostí aj celkom nesúvisiace veci sa ešte vždy zastavujem na polceste k pátraniu po príčinách následkov… Kniha zapadla prachom a moje poznanie z nej tiež. Až ma pred pár dňami s ním znova konfrontovali Mačičky.

Kto sledujete tento blog aspoň rok, asi poznáte históriu, ako sa mačky dostali zadnými vrátkami (doslova a do písmena 😛 ) do môjho života. Najprv Cica Túlavá, potom Lassiter, potom sa vrátila Cica, potom Gayuška, Beruška Žiarska a nakoniec Ňusík. Na obzore sa zbiehajú mračná, ktoré by ku mne mali priniesť ďalšie mačiatko, tentokrát Šintera Košického 😉 . A ako Mačičky postupne pribúdali, mala som možnosť vidieť “kritickú masu” v priamom prenose. 🙂

Tak najprv: kritická masa. To je také množstvo, kedy sa v inak inertných látkach naštartuje chemická reakcia. Kedy sa kvantita premení na novú kvalitu. Napríklad kombinácia uhorky a čokolády vytvorí hnačku. Atakďalej.

Je libo príklad? 🙂 Najprv prišla Cica a otvorila moje srdce pre mačičky. Potom Cica zmizla a mne bez nej bolo tak nesmierne zle, že do troch dní som mala u seba z útulku Lassiteríka. Lassiterík bol u mňa asi 3 týždne, strávil s maminkou a so mnou Vianoce, a potom  sa náhle vrátila Cica.

Už som mala doma dve mačky, ktoré po sebe syčali a nekamarátili sa. Ale tak Cica, ako aj Lassiterík mali za ten čas na mňa vytvorenú už takú silnú väzbu, že sa rozhodli skamarátiť. Ovšem než sa oni rozhodli a dlho predtým, než sa Cica vrátila, začala som pre Lassiteríka hľadať kamarátku, ktorá by mi Cicu aspoň trochu pripomínala. No a našla som Gayu.

Takže Cica a Lassiterík po sebe vrčia a syčia a bijú sa, kde len môžu, keď prichádza Gayča. Lassiterík a Cica na ňu vyvalia oči, zistia, že veci by mohli byť aj inak než že oni budú buzierať mňa – a odrazu si vlezú do jedného pelecha, oblizujú si kožúšteky a rozkvitá láska nebeská. 🙂

Lenže teraz sú dvaja proti Gayi. Gayča sa upne preto na mňa a keďže je väčšia, síce ju nebijú, ale neprijímajú ju. Tak sa začínam obzerať po kámoške pre Gayču a do života nám vstupuje Beruška.

Príde Beruška, Lassiter a Cica vyvalia oči a odbehnú sa hrať s Gayčou, aby bolo jasné, že oni poslúchajú a ich “vymeniť” netreba. 😛 Lenže Gayča má pamäť ako slon a ona ich moc nemusí. Ona radšej mňa.

No a Beruška je svojský prípad. V izolácii zostala asi tak hodinu, potom mi utiekla a šla skúmať dom. Spoznala Cicu, Lassiteríka i Gayču a tu pacla, tam rafla – hravo, ale moje seriózne šelmy mačkovité poznali len moju hladkajúcu ruku a tak si pomysleli svoje. A Beruška zostala sama. Tak som ju mojkala a moje malé čierne zlatko na mne viselo ako kliešť. (Ostrými pazúrikmi.)

Netrvalo ani tri týždne, niečo sa prihodilo a odrazu Lassiter začal Berušku neznášať. Besne. Šklbal ju, kde len mohol. Beruška bola ku koncu s nervami tak hotová, že už ani na záchodík si ísť netrúfala a pišala po kútoch. Lassiterík totiž zistil, že sa na ňu dá najlepšie zaútočiť, keď je na záchodíku.

Chvíľami to bolo už o tom, koho z nich dám preč, ale predsa len som to ťahala ďalej, pretože si neviem predstaviť život bez niektorého z nich. Do toho som našla fotku Ňusíka a ten mi celé týždne nešiel von z hlavy. Tak som si povedala, že ďalšia mačka možno otrasie situáciou, a doniesla som domov Ňusíka.

Plán vyšiel. Lassiter a Beruška sa prestali šklbať. Ešte sa naháňajú, povrčia si a posyčia, ale minule ich kolega pozoroval a vyhlásil, že Lassiterík si na Beruške trénuje “lovenie”. Nuž, Berušku to ešte stále neteší, ale ventiluje sa tým, že sa pokúša “loviť” Cicu. 🙂

Ňuso je príbeh sám o sebe. Brala som mačičku, ktorá nebude naviazaná priveľmi na človeka, aby sa ostatné necítili ukrátené o moju pozornosť. Ňuso bol odjakživa nekontaktný, ľudí sa bojí, ale s mačkami vraj môže. No, s mojimi to išlo nejako ťažšie – možno preto, že prišiel už do relatívne veľkej bandy. Bol večne zalezený pod gaučom a ani nežerkal a keď už som bola zúfalá, vzala som Gayču ako najpokojnejšiu z Mačičiek a zaviedla som ju k nemu.

Spočiatku sa Ňuso od Gayče ani nepohol, ako keby to bola jeho veľká mama. Neskôr sa skamarátil s Lassiteríkom a Cicou a nakoniec aj s Beruškou. A nastal zážeh.

Dovtedy boli Mačičky banda individualistov, ktorých spájal jedine dom, v ktorom bývali. Cica a Lassiter sa hrali, ostatné Mačičky sa starali samé o seba alebo sa chodili vyšmajchlovať ku mne.

Len čo sa Ňuso zabýval, zbadala som, že Gayča už ma toľko nepotrebuje. Ešte stále sa ľúbi šmajchliť, ale už na tom nie je závislá. Lassiterík sa chodí šmajchliť, aby sa ubezpečil, že je ešte stále mamin maznák, ale tiež už nespáva v mojej posteli (aspoň nie stále). Cica zistila, že ak neprinesie kožúšok na pohladkanie, už ich je toľko, že by mohla o pohladkanie prísť – a tak sa chodí častejšie pritúliť. Najdlhšie to trvalo Beruške – ale v posledných dňoch je už tiež viac pri Ňusovi ako pri mne.

Príchodom Ňusa dosiahla moja mačacia banda kritickú masu a premenila sa z bandy individualistov na mňau-gang. Každý sa hrá s každým, nikto sa nešklbe, všetci sa kedy-tedy pobijú a posyčia si, ale vždy v rámci naháňačky – a potom sa znova hrá. 🙂

Keď som si to uvedomila, otvorilo sa mi ešte jedno podobenstvo – podobenstvo o tom, ako vzostupujeme. Začíname ako celkom obyčajní ľudia. Začneme sa venovať ezoterike a aspoň navonok sa začneme tváriť “vzostúpenejšie”, hoci vnútri sme ešte stále obyčajní ľudia – kmášu nami emócie, sme zvyknutí na nepriateľský svet a musíme sami seba siliť do toho, aby sme nespadli späť do starých koľají.

Nejako vydržíme. Naďalej sa rýpeme v ezoterike, čítame a robíme si paralely s našimi zážitkami. Niektoré veci nás rozozvučia ako zvon, možno nám trochu posunú uhol pohľadu – a my sa začíname vnútorne meniť. Stále čítame, stále debatujeme, stále si robíme názor. A náš vnútorný monológ konečne pochopí, že tento uhol pohľadu je pre nás dôležitý, a začne komentovať svet naokolo v súlade s ním. Začíname vychovávať sami seba.

Takto to funguje, až kým nenazbierame dostatok zážitkov priateľského sveta – a odrazu sme dosiahli kritickú masu, kedy sa prestávame siliť a tváriť a kedy sa skutočne stávame tým, čím sme po celý ten čas chceli byť. Zažívame presne ten svet, ktorý sme chceli zažívať, pretože sme sa naučili vyhľadávať jeho prvky v každodennej realite. Už nepotrebujeme skúmať, kto sme v očiach iných, pretože vieme, kto sme v svojich – a postupom času nás prestáva zaujímať ešte aj to. Pochopili sme, že je jedno, akí sme a kto sme – skutočná sila je v celku, ktorého súčasťou sme.

Začíname žiť svoj vlastný sen. 🙂

Takže zasa som sa od Mačičiek niečo naučila. A asi to nebude naposledy: som zvedavá, ako sa situácia zmení s príchodom Šintera. Moje Mačičky majú okolo roka. Šinter má pár týždňov. 🙂 Uvidíme. 🙂