Zaujal ma článok Sun Belangelo Rozprávka o Slobodnej vôli. V zdanlivo rozprávkovom príbehu zarezonovalo toľko udičiek, že som sa vrátila k príspevku, ktorý sa ma nedávno dotkol a posunul kúsok skladačky na svoje miesto. Budem ho trocha krátiť a snažiť sa zachytiť všetko dôležité. Keďže jeho autor je inžinier a opiera sa o poznatky a predpoklady z kvantovej fyziky, nad niektorými odsekmi sa zhovievavo usmievam, ale nevylučujem ich platnosť.

Kvantová fyzika prišla k názoru, že pozorovaním objektu ovplyvňujeme realitu. Lenže ak sa na to pozrieme z iného uhla, čo ak naše pozorovanie neovplyvňuje realitu, ale naše vedomie sa zaostruje na iné spektrum možných realít? Čo ak sa nemení realita, ale my? Ak má realita schopnosť existovať v paralelných variantoch bolo by chybou predpokladať, že to nedokáže aj naše vedomie. Ak sú nositeľom myšlienok neuróny, v ktorých dochádza k výbojom, tieto výboje spôsobujú mikroskopické čierne diery a tie sú, ako je známe, bránou cez priestor a čas. Nie sme tu kvôli realite vhodnej pre život, ale realita existuje vďaka našej schopnosti ju vnímať. Predpokladajme, že existuje taký tok realít, v ktorom sa život vyvíja k stále vyšším formám. Myslieť si, že ľudstvo je najvyššia forma života je namyslenosť najhrubšieho zrna. Pravdepodobné je, že všetko sa vyvíja k oveľa vyšším formám, napr. k čistému vedomiu spojením všetkých živých organizmov, t.j. Najvyššiemu vedomiu, s vlastnosťami prisudzovanými existenčnej forme, zvanej Boh. Tým pádom sme nutným medzistupňom vo vývoji k vyšším formám a naše podvedomie je súčasne podvedomím všetkých životných foriem. Preto vnímame také spektrum realít, ktoré vedú k ich vzniku. Na rozdiel od bežného „akcia vyvoláva reakciu“ platí obrátené pravidlo – následky podmieňujú podmienky vzniku. Nie sme tu preto, že kedysi s veľmi malou pravdepodobnosťou vznikol život, ale život vznikol preto, že sme tu my. A my sme tu preto, lebo niekde v budúcnosti existujú vyššie životné formy, pre ktoré sme vývojovým stupňom.

Tu som zmenila čas podľa toho, ako to cítim. Pôvodne bolo napísané „v budúcnosti budú existovať“.

Je to akési vlákno realít, ktoré sa tiahne celou existenciou vesmíru, zdieľame spoločné podvedomie, sme jeho históriou. Čas vnímame ako postupnosť príčin a následkov. Rovnako by sme mohli mať na pamäti budúce deje, ale to by neumožnilo náš vývoj vpred. Preto budúcnosť vnímame len v náznakoch. Možno všetky stavy vesmíru existujú len v pamäti nejakého gigantického počítača alebo Boha, ako príbeh, ktorý vo svojich predstavách prežíva.

Ak existujú všetky možné stavy vesmíru, nie je rozdiel medzi „predtým“ a „potom“. V takom prípade čas je len výber nadväznosti jednotlivých stavov vesmíru, pričom vesmír sa vôbec nemení. Realita môže byť iba virtuálnym príbehom, zmyslom je získať poznatky a skúsenosti a dospieť k vyššiemu vývojovému stupňu.

Existencia Najvyššej vývojovej formy nám zaisťuje vývoj smerom vpred. Musíme si byť vedomí, že ľudstvo nie je jedinou životnou formou. Ak by bolo pre celkový vývoj prospešné, môže ľudstvo ako také zaniknúť. Náš zánik by bol prospešný, ak by slúžil ako poučenie pre iné pokračujúce životné formy. Ak pozrieme na život ako na vývojovú  postupnosť k najvyšším formám vedomia, pochopíme, aký má všetko zmysel. Komu sa podarilo spojiť na okamih so Zdrojom na podvedomej úrovni môže potvrdiť, že pocítil zmysel existencie a vo chvíli prepojenia ho aj chápal. Sme nutnou súčasťou vývoja a sme zodpovední sa tohto vývoja zúčastniť, sme veľmi dôležitou bunkou vesmíru a každý jedinec sa preto svojim vývojom, svojimi skúsenosťami a postojmi podieľa na vývoji celého vesmírneho organizmu ako dielik mozaiky, ktorý môže do skladačky zaklapnúť v akomkoľvek stupni vývoja a nezávisle na čase. Preto sú rôzni jedinci na rôznych vývojových stupňoch a je to v poriadku.

Čo z toho vyplýva?

Prevažuje pravdepodobnosť vývoja pozitívnym smerom a preto dochádza k preferovaniu všetkého, čo k tomu vývoju prispieva. Ak teda budeme pozitívne pôsobiť na svoje okolie a žiť život smerujúci k zvyšovaniu našej vyspelosti, bude náš život zvýhodnený. To neznamená, že kto hýri a ubližuje iným nemôže žiť šťastný život. Mnoho ľudí si myslí, že cieľom je šťastný a spokojný život, založený na splnení túžob a snov. Hlboko sa mýlia. Cieľom života je vývoj. Prežívame v živote mnoho sklamaní a nešťastí kvôli vlastnému duchovnému vývoju. Preto ľudia hľadajúci uspokojenie v hromadení majetku pociťujú nespokojnosť. Nie je to nesprávna cesta, je iba veľmi pomalá a strastiplná, ale aj vďaka tomu sa vyvíjajú.

Všimli ste si, že každý od života dostáva len také silné rany, ktoré zodpovedajú jeho odolnosti? Hranica medzi plusmi a mínusmi je vyvážená tak, aby zaistila maximálnu úspešnosť vývoja. Ak má človek pohodlný život a úspech, je takmer pravidlom očakávať príchod negatív, pretože život v takom štýle nezaisťuje vývoj smerom vpred. Negatíva môžu prísť až na sklonku života, ale o to silnejšie tie rany môžu byť.

Naopak, mnoho negatívneho môže viesť k pasivite, v takých prípadoch sa s veľkou pravdepodobnosťou dostavia pozitívne zmeny. Môže to však trvať celé roky. Aj intenzita mínusov závisí na odolnosti jedinca, ako je schopný sa s nimi vysporiadať.

Ak teda vieme, že sa od nás očakáva vývoj vpred, môžeme svoj život aktívne ovplyvniť a znížiť podiel negatívnych dopadov. Negatíva sú nutné, aby nám otvorili oči a prinútili nás k zmene v pozitívnom smere. Najčastejšie negatíva sú choroby. Je to príznak, že niečo robíme zle. Čím viac tieto signály ignorujeme, tým sa budú vracať s väčšou intenzitou. Niekedy nás poučenie môže stáť život.

Podiel negatív môžeme znížiť aj poučením z cudzích príkladov. V prvom rade sa potrebujeme zbaviť vzorca „mne sa toto nemôže stať“. Spoľahnite sa, že po takejto myšlienke sa vám podobná udalosť stane.

Najvyšším stupňom je aktívny prístup k vlastnému vzostupu. Nejde len o štúdium literatúry, to je len pomôcka. Ide o vlastný duchovný rast – pozorovanie života, meditácia. Opatrne s preberaním cudzích poznatkov, pre vývoj treba dospieť k poznaniu vlastnou cestou, skúsenosťami a intuíciou.

Kladný prístup (láska) ku všetkým živým formám je pozitívom pre náš život. Ak pôsobíme na ostatných, pôsobíme tak na Najvyššie vedomie a tým nepriamo aj na seba. Všetko živé je jednou a tou istou bytosťou. Preto ak budeme pôsobiť pozitívne na svoje okolie (milovať, pomáhať, neubližovať), bude sa nám to vracať v pozitívnom nasmerovaní života, pretože ide o preferovaný smer.

Naopak, ak budeme iným ubližovať, budeme k nim zlí a bezohľadní, môžeme sa spoľahnúť na to, že sa nám to skôr či neskôr vráti, aby nás to prinútilo zmeniť svoj postoj želaným smerom.

Aj pozitívny prístup má svoje hranice. Môže to hraničiť s obťažovaním a svojim prístupom môžeme zabrániť v ich  pozitívnom vývoji.

Všetko sa deje tak, aby boli splnené predstavy  nášho podvedomia. Je to dané tým, že „výbežok“ nášho podvedomia sa v spektre realít posúva tak, aby bola splnená jeho predstava o realite a tým bol dosiahnutý optimálny vývoj. Vôbec nejde o to nájsť pravdu. Pravda je známa. Dôležité je vďaka rozporom dospieť k životnému postoju, pohľadu na svet, zistiť čo pre nás je a čo nie je dôležité. Nie fakty, ale vývoj.

Premenlivosť reality môžeme využiť vo svoj prospech. Kladným prístupom k životu sa dostaneme do výhodnejšieho „kladného prúdu reality“ a aktívnym pôsobením na svoje podvedomie sa môžeme posúvať v realitách v smere, ktorý je pre nás najvýhodnejší.

Tento zaujímavý pohľad na existenciu som vybrala naschvál. Nesúhlasím so všetkým, pretože autor sa trocha stratil v pojmoch myseľ a vedomie, ale niečo vo vnútri začalo rezonovať a to znamená, že na okamih došlo u mňa k zladeniu s tým, čo som prijímala.

Zdroj: http://panda38.sweb.cz/zazraky.html