Eprakone – ezoterika a spiritualita

Kedysi som považovala knihy Carlosa Castanedu a Taishu Abelar za “hypnotický text”, ktorý má viac než len jednu vrstvu. Pri ich čítaní som dostávala aj informácie, ktoré v knihách neboli – jednoducho ma knižky do seba “vcucli” a akoby som sa ocitla niekde v medzihviezdnom priestore, s prístupom k oveľa viac informáciám, ako v bežnom dni dostávam.

Potom som začala čítať Felixa Wolfa a v ňom je pasáž, v ktorej opisuje, ako sa mu u Castanedu dialo to isté. Brala som to ako potvrdenie svojej teórie – až pokiaľ sa mi nezačalo to isté diať aj s Felixom Wolfom. A teraz si spomínam, že v podobnej polohypnóze som čítala aj Lujana Matusa a Rogera Zelazného a pri iných autoroch som sa prepínala medzi stavmi “v hypnóze” a “nic moc”. Moja teória začala mať trhliny.

No a pred pár dňami som sem dala výťah z Felixa Wolfa. Časť čitateľov zareagovala pozitívne, časť s ním mala problémy. Znova sa rozpútala diskusia pri Victorovi Sánchezovi.  Potom som dala citát z Nealea Donalda Walscha, ktorý mne bol dosť priamočiary a ani som netušila, že by ho niekto mohol vnímať inak. No stalo sa.

Začínam svoju teóriu meniť. Nie že “Castaneda napísal hypnotický text”, ale “Castaneda napísal text a keď ho ty čítaš v istom rozpoložení, tak ťa hypnoticky vtiahne”. Je to podobný posun, ako som kedysi urobila pri channelingu – informácie sú a my v súlade s tým, čo v nás práve rezonuje, si z nich účelovo sťahujeme to, čo nás posunie ďalej.

Momentálne mi to vyzerá skôr tak, že prácou na sebe (alebo jej nedostatkom) máme nastavené isté témy ako “citlivé”. Ako chodíme svetom, všetko, čo rezonuje podobne ako tieto témy, púta našu pozornosť a má v sebe potenciál posunúť nás ďalej. Ak to nevyužijeme, čakáme do budúcej príležitosti. Ak to využijeme, spracujeme náš “problém” a začíname rezonovať trochu inak. A v tom istom prostredí s nami začínajú rezonovať zas iné veci – iné veci začínajú pútať našu pozornosť.

Hodne mi to pripomína to príslovie, že “keď je žiak pripravený, učiteľ príde”. Všetko, čo do života dostávame, je asi priama odozva na našu vlastnú rezonanciu/vibráciu. Preto sa najviac učíme v nečakaných situáciách, kedy vibrujeme inak ako obvykle a na základe zmenenej vibrácie začínajú s nami rezonovať celkom iné veci z toho istého prostredia.

Pripomína mi to, ako som učila Gayu papať mačací puding. Tam, kde bývala, než prišla ku mne, zrejme mačací puding nepapala. Dala som ho do misky ako u ostatných mačičiek a Gaya oňuchala, pozrela, ako ho ostatní hlcú – a odkráčala preč. Išla som za ňou s miskou. Nechcela. Potom som ponorila prst do pudingu a natrela som jej ho na papuľku. Gayča sa oblízala, zarazila sa, obzrela sa po miske a už sa hrnula k nej. Dovtedy nepoznala mačací puding a tak nebola naň citlivá. Proste jej nevyzeral ako žrádielko. Po tom, ako v zvláštnej situácii ochutnala a zistila, že je to mňam, odrazu “rezonuje” s mačacím pudingom – natoľko, že už ho rozpoznáva aj len podľa balenia!

Aj my sa asi učíme takto. Niektoré texty s našou momentálnou vibráciou nerezonujú a tak ich odkladáme. Ja takto odsúvam Strovoloského mága a Kybalion už roky. Iné texty krátko zarezonujú, spracujeme to a po rokoch, keď už máme zmenenú vibráciu a vezmeme knihu znova do rúk, máme pocit, akoby sme ju prečítali po prvýkrát – nachádzame v nej pasáže, ktoré sme predtým neregistrovali. Proste nerezonovali. 🙂

To by mi vysvetľovalo, prečo z jedného a toho istého textu si rôzni ľudia vytiahnu rôzne obrazy a tie isté vetné spojenia chápu úplne odlišne. Proste “neboli pripravení”. A vysvetľovalo by mi to aj tie zmysluplné synchronicity v našom živote. Sme nastavení na istú neobvyklú vlnovú dĺžku a tak odrazu začíname vnímať na tejto vlnovej dĺžke veci, ktoré tam aj predtým boli, ale my sme si ich nevšímali, pretože s nami nerezonovali.