Eprakone – ezoterika a spiritualita

Dnešný článok som včera začala písať ako odpočet, ale sa mi trocha zvrhol 😉 na inú myšlienkovú cestu. Na túto cestu ma vzal Miguel Ruiz, keď poslal svoj včerajší motivačný citát:

Pochopenie korení v rešpektovaní a v láske; ľutovanie korení v nedostatku rešpektu a v strachu. — don Miguel Ruiz

(Compassion comes from respect and from love; feeling sorry comes from lack of respect and from fear.)

Potom som sa na internete potkla o citát Rumiho, ktorý sa mi ale s Ruizom spojil skôr cez svoj ilustračný obrázok – strach ako skreslenie odrazu na hladine, ktorú rozčerilo hodenie kameňa. Perfektné zrkadlenie sa mení na pokrivené zrkadlenie, dokonalý obraz sa mení na deformovaný obraz:

Duša je ako čisté zrkadlo; telo je prach na ňom. Krásu v nás nevidno, pretože sme pod prachom. — Rumi

(Soul is like a clean mirror ; the body is dust on it. Beauty in us is not perceived; for we are under the dust.)

A Rumiho zmienka o zrkadle mi pripomenula čosi, čo som včera čítala vo Felixovi Wolfovi. Je to jeho zdôvodnenie, prečo nešiel nakoniec toltéckou cestou – a pre mňa je to konečné zdôvodnenie, prečo toltéckou cestou nepôjdem ani ja, hoci mi je zo všetkých tých ezoterických ciest azda najbližšia… O tom však bude samostatný článok; dnes len pár vybraných viet, ktoré mi povedali, že ak je zrkadlo dôležité pre prácu na sebe do istého bodu, od tohto bodu je dôležité zrušiť ho:

Ale v konečnom dôsledku bolo potrebné vzdať sa a dekomponovať svet nagualov, aby moje zrkadlo sebareflexie puklo. /…/ A cez pukliny v zrkadle rezonovala bezvýhradná láska a spájala ma s univerzálnym oceánom lásky na druhej strane. — Felix Wolf

Kým čokoľvek pre nás je “zrkadlo”, je to len signál, že sa ešte stále vidíme v nejakej časti Všetkého-čo-je. Tým pádom sa nevidíme v tom zvyšku a nemáme prístup k tomu, čo ten zvyšok predstavuje… Aspoň u mňa zatiaľ posledný krok na ceste vyzerá tak, že “neviem, čo to je, ale ani ma to nezaujíma, pretože sa to cíti dobre”. Odpredvčera viem, že ten stav je len dočasný, pretože ma Camael upozornil, že moje “pocitovanie” ma príliš viaže na hmotu a seba (a tým aj sebadôležitosť) a ešte sú tu aj myslenie a emočné prežívanie, ktoré sú tiež dôležité a treba ich  skombinovať s čistou vôľou a pocitmi tela. Doslova mi povedal, že je dobré, že sa riadim pocitmi tela, pretože mi to umožnilo prístup k nim v miere, v akej to nie je obvyklé, ale že z toho čosi chýba – a treba to rozvinúť.

Takže asi musí to moje zrkadlo prasknúť, aby sa spoza neho mohla do môjho života vliať tá zvyšná láska a múdrosť. 🙂 Bude mi za ním ľúto – začalo vyzerať pomerne pekne. 🙂