Kevina Schoeningera ja môžem. Jeho meditácie a zvukové nahrávky na mne odviedli poriadny kusisko práce. A tak som sa potešila, keď som v Evolution Ezine našla jeho článok Poznanie, ktoré zmenilo môj život:

Mal som asi pred 30 rokmi istý zážitok, ale je taký živý dodnes, že sa z neho ešte stále učím. Porozprávam vám, prečo bol taký dôležitý a ako viedol k inému, ešte hlbšiemu zážitku. Tento druhý zážitok mi otvoril dvere k špeciálnej technike, ktorú teraz využívam denne na to, aby som sa dostal do stavu rozšíreného vedomia a mocnej pozitívnej energie. Dúfam, že oba vhľady budú rovnako užitočné aj pre vás.

Prvý zážitok som mal v slnečný jarný deň niekedy začiatkom 80. rokov, keď som chodil na Univerzitu Sv. Jozefa vo Filadelfii. Kráčal som po schodoch do knižnice a moja myseľ zbiehala poznámky z poslednej prednášky, keď som na zemi pred sebou zbadal list. No, obvykle ma nejaký list len tak nezastaví, ale tento jeden zmenil môj život. Prečo?

“Hej, to je sykamorový list,” pomyslel som si. Pozrel som nahor a videl som, ako sa nado mnou týči masívny strom. “Váu, aký úžasný strom! Musí mať mnoho sto rokov. Ako to, že som si ho doteraz nevšimol?”

Touto cestou som prešiel už nespočetnekrát, ale nikdy som nezaregistroval ten strom. A vtom mi doplo poznanie: “Všetky naše zážitky sú takéto!” Zostal som stáť, ako mi začalo svitať. V mysli sa mi vynorili slová “Zažívame to, čo sa rozhodneme zažívať!” Vletel som do knižnica, sadol za najbližší stôl a začal som zbesilo písať, ako mi postupne prichádzali dopady tohto poznania.

Viete, práve na poslednej prednáške som sa učil o sykamorových stromoch a tvare ich listov. A preto som teraz videl ten list a potom aj strom, ktorý som si doteraz nevšímal, hoci som popodeň často prechádzal. Ale pretože teraz som o ňom už niečo vedel, začal pre mňa niečo znamenať a to poznanie som mal v hlave čerstvé, po prvý raz som ten strom skutočne aj videl.

Prečo je to také dôležité?

Preto, lebo všetko, čo zažívame, zažívame takýmto spôsobom. Naše súčasné prežívanie je výsledok toto, odkiaľ v danom okamihu prichádzame. Ja som v tom okamihu prichádzal z prednášky, kde som sa o tom strome učil, a “odrazu” ten strom predo mnou stál – takmer akoby zázrakom.

V tom okamihu som začal chápať, že to, čo zažívame, je výsledkom myšlienok, pocitov, presvedčení, spomienok, vedomostí, poznania, stavu nášho tela a množstva iných faktorov, ktoré prefiltrovávajú to, čo sa pred nami objaví. To, čo zachytávame z nekonečného množstva možných zážitkov, ktoré sú v danom okamihu k dispozícii, je podmienené naším vnútorným nastavením.

A teraz prichádza “vzrúšo”. Ak zažívame to, čo do zážitku sami prinášame, dáva nám to obrovskú moc zmeniť to, čo zažívame, tým, že zmeníme naše vnútorné nastavenie. Ak sa rozhodneme sústrediť na niečo iné, veriť v niečo iné, cítiť sa inak, naučiť sa niečo nové, zmeniť fyzický stav nášho tela alebo čokoľvek iné, meníme tým svoje prežívanie. Máme moc urobiť to – okamžite, hocikedy!

Tento prvý vhľad nazývam Zákon vnímania: Čo vnímame, je podmienený tým, kde sa práve vnútorne nachádzame.

Ak nepoznáme Zákon vnímania,  môžeme sa dostávať do všakovakých bojov.

Ak si totiž neuvedomujeme proces, akým zažívame, čo zažívame, tak si myslíme, že veci vnímame také, aké sú. Veci sa nám potom jednoducho dejú a my žijeme s tým, čo nám “je nadeľované”. Žijeme ako pasívni prijímatelia čohokoľvek, nie ako spoluutváratelia našich vlastných zážitkov.

Tu môžem dať etapu z môjho vlastného vývoja. Bol to ešte snáď rok 2008-9, kedy mi anjeli robili v kuse psie kusy, klamali a ťahali ma za fusakľu. Nebolo snáď jedného podrazu, ktorý by si na mne neboli vyskúšali… Nedôverovala som im. Mala som zlé zážitky. Spochybňovala som azda už aj všetko, čo sa dalo – s výnimkou mojich vlastných zážitkov.

Našťastie, anjeli mali plán – vždy majú plán – a postupne toho na mňa nakladali, že už nič nedávalo zmysel. Moje skúsenosti, to, čo hovorili, to, čo som vnímala – menilo sa to  tak, ako keď zo zábavy točíte gombíkom na rádiu a prelaďujete stanice.

A v tomto nekonečnom chaose, kedy všetko bolo nejako inak, ako to bolo, som mala jeden spásonosný “zážeh” (ktorý možno vôbec nebol môj vlastný, ale to už je tiež celkom jedno): proste som zmenila uhol pohľadu. Keďže predpoklad “anjeli neklamú” sa prudko bil s mojimi skúsenosťami a ja som sa držala skúseností, rozhodla som sa zmeniť to a slepo veriť tomu, čo anjeli hovoria, Navzdory mojim skúsenostiam. A oplatilo sa: keď mi zmizla Cica a Gabriel povedal, že do dvoch týždňov je späť, tak síce nebola späť do dvoch týždňov (a ja som si na protest doniesla domov Lassiteríka ňufáčik hodvábny 😛 ), ale do štyroch bola… a po celý čas som nejako cítila, že príde. 🙂

Navyše sme potom veľmi upätí na naše zážitky, pretože sme presvedčení, že predstavujú to, čo sa skutočne odohralo. Keď nepoznáme proces, akým vnímame, považujeme naše vnemy za SKUTOČNÚ PRAVDU. Upíname sa na naše myšlienky, pocity, predstavy a skúsenosti. Identifikujeme sa s nimi.

A to vedie k rôznym konfliktom. Napríklad ku konfliktom s inými, ktorí veci nevidia tak, ako ich vidíme my. Alebo k vnútorným konfliktom. Ak napríklad mám presvedčenie “nehodím sa na nič”, “som neschopný” alebo hocijaké iné samonastolené obmedzenia, keď ich považujem za “skutočnosť”, mám problém.

Potom je tu ešte jedno: ak nepochopíme, že naše zážitky sú výsledkom nášho vnútorného nastavenia, budeme hľadať všetko to dobré “vonku”, mimo nás. Hľadáme to v iných ľuďoch, v práci, v blahobyte, veciach. Hľadáme vonku čosi, čo máme jedine v svojom vnútri – a skončíme sklamaní a “prázdni”.

Toto prvé poznanie ma viedlo k skúmaniu faktorov, ktoré tvoria moje súčasné vnútorné nastavenie. Pretože ak poznám tieto, mám schopnosť zmeniť svoje zážitky k lepšiemu. Pustil som sa do štúdia filozofie, psychológie, fenomenológie a podobných vecí. (Ja zlomyseľne dodávam – a prečo neskúsiť marxizmus? 😆 )

A to ma viedlo k druhému poznaniu. [Krátim, ale rozprávam jeho menom.] Po pár rokoch štúdia som sa vybral na výlet do Colorada, Utahu, Arizony a Wyomingu. Mesiac som trampoval po krajine. Spočiatku som bol trochu vydesený obrovitosťou krajiny, tichom, absenciou ľudí a mojich obvyklých činností. V tom tichu som si všimol, že moje myšlienky a emócie robili nadčasy a starali sa o vzruchy.

Po pár týždňoch som si nové prostredie už vychutnával. Je sloboda v tom, že nič nebeží ako obvykle. Je sloboda v priestore, tichu a tom, že nerobíte nič produktívne. Moja myseľ sa stíšila. Moje telo sa uvoľnilo. Moje pocity boli pohodové. Napadali mi veci ako “čo je absolútne minimum, čo potrebujem?” A začal som cítiť, že by som bol skutočne šťastnejší, keby som mal menej, robil menej, myslel menej, len bol v prítomnosti a plynul s tokom života bez podrobných plánov pre každučký okamih.

Na konci toho mesiaca som sedel v lietadle a vracal sa domov s pocitom najhlbšieho mieru, jasnosti a pohody, aký som kedy zažil. Cítil som, že všetko jeperfektné presne také, aké to je. Cítil som sa plný a kompletný.

Po návrate domov som mal problémy s mega-stimuláciou. Nechcel som prísť o svoj vnútorný mier a ak by to nastalo, chcel som mať istotu, že si ho budem vedieť prinavrátiť.

Tak som začal skúmať, čo to vlastne bolo a ako si to pestovať. Mnohé tradície popisujú tento zážitok rôznymi slovami, ale ide o zážitok svojej vnútornej podstaty. Pre mňa to znamená: Pod všetkým, pod vašimi myšlienkami, pocitmi, spomienkami a zážitkami ste pokojná, láskyplná existencia. Ste súčasť Života, ktorý všetci zdieľame. A túto svoju podstatu dokážeme zažiť hocikedy.

Hovorím tomu Zákon podstaty: že sa vieme napojiť na túto miernu, láskyplnú existenciu hocikedy, a ak sme v tom bode, tak zažívame, čo skutočne sme a čo si skutočne zaslúžime.

Moje skúmanie sa potom zameralo na to, ako môžem konať zo svojej skutočnej podstaty, ako to môžem rozvíjať.

Toto skúmanie ma zaviedlo k tai-či, čchi-kungu, Kríja jóge, biofeedbacku, reiki a rôznym iným technikám.

Kevin Schoeninger tieto techniky ďalej nerozoberá, pretože však tiež chce niečo predávať. 🙂 Ale my máme predsa niekoľko metód, ktoré už dávno používame, nie?

• meditácia
• kotvenie podľa NLP
• prechádzky prírodou
• mantrovanie
• toning (ja napríklad používam na to slovko “eloi”, ktoré sa u mňa spája s celkom určitým pocitom)
• žam žung (čo je vlastne “meditácia postojačky”)
• ale aj tanec, kde sa treba sústreďovať na pohyby a vypínať myseľ (v tom aj tí “točiaci sa derviši”).