Čokoľvek čo ohrozuje naše prežitie – pôrodná trauma, opustenie, zanedbanie, vážne ochorenie, podvýživa, extrémna chudoba, fyzické zneužitie – vplýva na prvú čakru. Čím je dieťa mladšie pri výskyte podobných vecí, tým je pravdepodobnosť vyššia, že takéto ohrozenia podkujú tvarovanie prvej čakry. Hladký priebeh prvého roku života vytvára solídny základ, ktorý je neskôr lepšie schopný odolať ťažkostiam, či uzdraviť sa.

Keď dieťa čelí nebezpečenstvu alebo zanedbaniu, začne sa spoliehať sám na seba, ale táto nezávislosť je vývinovo nemožná. Namiesto toho dieťa padá do netolerantnej priekopy strachu a bezmocnosti – stráca pôdu pod nohami. Keď toto nastane, zablokuje sa dole smerujúci prúd energie a životná sila stúpa do horných čakier, ktoré sa zdajú byť bezpečnejšie. Tento pohyb nahor sa stáva zvykom a posúva tak systém do nerovnováhy.

To čo je rodič pre dieťa, je myseľ pre telo.

Pôrod a rané detstvo sú u väčšiny ľudí mimo vedomej pamäte a pritom ako naše prvopočiatočné skúsenosti nepriamo ovplyvňujú každý aspekt nášho bytia. Uzdravenie z týchto tráum je zreteľne neintelektuálny proces. Vyžaduje vrátenie sa k správam a pohybom tela, ponorenie sa do našej fyzickosti a znova sa spojiť s impulzmi z nášho jadra. Nasleduje bližší pohľad na nešťastné okolnosti poškodzujúce funkciu prvej čakry počas jej rozhodujúcej tvarujúcej sa fázy.

Pôrodná trauma

Pôrod je našou prvou skúsenosťou, kde nám ide o prežitie. Oddelenie od matky po pôrode je žalostný zdravotnícky zvyk, zásadne traumatizujúci pre dieťa. Niet divu že ľudia v kultúre vykonávajúcej takýto zvyk sú natoľko odpojený od vlastnej pôdy, že samovražedne poškodzujú Zem – našu kolektívnu pôdu.

Vedomie a kultúra sa menia oveľa rýchlejšie ako evolúcia fyzického tela. Deti sa rodia do technologického prostredia len posledné storočie, v porovnaní s miliónmi rokov vychádzania z maternice do rovnako organickej skúsenosti – kontaktu s matkou, tichom, tmou. Technologický pôrod, pri ktorom je dieťa vytiahnuté do jasných svetiel, vyplieskané a oddelené od matky, je taký šok pre naše prastaré nervové systémy, že táto skúsenosť je útokom na náš neurologický zmysel pre zem. Takéto prvé momenty hovoria že niečo je strašne zle, aj keď si novorodenec nie je vedomý takéhoto vyjadrenia. Mužskí novorodenci sú dokonca ďalej traumatizovaní obriezkou bez anestézie!

Našťastie si nemocnice čoraz viac uvedomujú potrebu postupnosti z maternice ku matke a prsiam. Kojenie má svoj come-back a popôrodný kontakt sa konečne vníma ako veľmi dôležitý pri vzniku vzťahu medzi matkou a dieťaťom. No a zatiaľ máme niekoľko generácií, ktoré vystáli pôdu-trhajúce pôrody. Pre väčšinu z nás musí byť rozhodnutie znovu získať naše telo vedomým činom.

Pôrodné traumy môžu nastaviť ďalšie ťažkosti a slabosti. Dieťa ktoré prežilo hrozný pôrod je náchylnejšie na plač a zdravotné problémy. Plač môže potom zabraňovať spojeniu rodič-dieťa, spôsobujúc stres v rodičoch, čo môže viesť k ďalšiemu zanedbaniu či zlému zaobchádzaniu. Keď je pôda správne nastavená a dieťa dobre prijaté, vyživované a je oň postarané tak je dieťa relatívne pokojné a pravdepodobnejšie prijíma kladnú pozornosť a podporu iných počas tých dôležitých prvých mesiacov.

Obdobie nasledujúce hneď po pôrode je najpôsobivejšou časťou života mimo tela matky. Dieťa cíti podstatu života podľa toho s čím sa stretne.                                                     Jean Liedloff

Deti v inkubátoroch žijú bez lásky dotyku matky. Vidieť láskavé tváre cez sklo bez toho aby sa nás dotkli je zbavujúce telesnosti. Dospelí, ktorí boli v inkubátoroch môžu mať sklon vidieť svoj život nerealisticky a stavať vzťahy na diaľku nevediac ako ich pritiahnuť bližšie. Majú hmlistý pocit že niečo im zo života chýba ale nedokážu sa chopiť toho čo to je. Izolácia sa cíti byť normálnou a je preto ľahko akceptovaná – chýba im zážitok bezpečia a spojenia a týmpádom aj solídny kontakt s ich vlastným telom.

OPUSTENIE

Opustenie, či už fyzické alebo emocionálne, priamo vplýva na naše prežitie. Dieťa ktorého sa dostatočne nedotýkame zažíva určité opustenie, aj keď je ostatná starostlivosť zabezpečená. Fyzické vyživovanie je natoľko dôležité, že deti v ústavoch ktorých sa častokrát nedotýka zomierajú na chorobu s menom marasmus. Jedlo samotné im neposkytuje dostatok energie na to aby sa vyvinuli. V dvadsiatych rokoch devätnásteho storočia výskum odhalil 90-100%-nú úmrtnosť  detí v ústavoch;  zopár detí čo prežili boli tie ktoré boli krátko prichýlené v detských domovoch.

Opustenie môže byť jemnunké či donebavolajúce. Vždy keď je dieťa oddelené od svojho biologického rodiča, tak trochu sa cíti opustené. Krátke opustenia sú normálne a nespôsobujú trvalé poškodenie. Dlhšie obdobia – zdĺhavý pobyt v nemocnici, rozvod, dlhé výlety mimo mesto – vytvárajú vážnu neistotu. Je dôležité vyhradiť si čas na dodatočnú pozornosť a uistenie po takýchto oddeleniach.

Opustenie biologickým rodičom je prítomné aj keď je dieťa adoptované. Adoptujúci rodičia musia ošetriť zúfalosť dieťaťa z oddelenia poskytnutím trvalej lásky a istoty – a to vo väčšom množstve ako by to prirodzené dieťa potrebovalo.

Opustenie ohrozuje naše prežitie. Cítime sa nechcene a pochybujeme o svojom práve byť tu. Podnecuje strach čo môže inhibovať vhodné reakcie na bežné situácie. Napríklad keď sa bojíme opustenia ako dospelý, môžme mať strach hovoriť v našich vzťahoch o tom čo nemáme radi práve kvôli strachu z opätovného opustenia. Alebo môžme opustenie príliš rýchlo prijať a interpretovať aj najmenšiu kritiku či zmenu nálady nášho partnera ako signál toho že sme nechcený. Prázdnota opustenia môže byť znovu a znovu zažívaná v dospelosti, keď strata milovanej osoby nás zanechá s pocitom že sa rozpadneme. Samotné telo môže tento kolaps reflektovať tým že budú svaly chronicky nezaťažené, nohy slabé a horná chrbát zhrbený ako keby sa chrbtica nedokázala vystrieť.

Opustenie počas vývinových rokov častokrát vedie k prebytočnej prvej čakre – k takej, ktorá prílišne snaží nahrádzať pomocou lipnutia na bezpečnosti, jedla, milovaných osôb či rutiny. Žaneta bola nešťastná s prácou ktorú mala ale bola vydesená z toho že by ju mohla stratiť zo strachu z toho že si nič iné nenájde. Marianin vzťah bol nenapĺňajúci, ale bola presvedčená že naveky zostane sama keď vzťah opustí. Marvin mal množstvo peňazí v banke ale nedokázal ich minúť. Všetci z nich lipli na bezpečí toho čo mali, vkladajúc svoju energiu do držiaceho vzorca ktorý poskytoval falošný pocit bezpečia. Bez základnej dôvery sa všetci obávali zmeny.

Opustenie inými tiež vytvára náchylnosť na zanedbanie samého seba. Cindy napríklad opustila akúkoľvek úlohu ktorú práve robila pri náznaku najmenšieho vyrušenia. Sam sa slabo stará o svoje telo – zabúda na jedlo a kúpeľ. Sarah opúšťa pri nezhode svoj vlastný názor a prijíma názor iných. Nathan opúšťa svoje projekty predtým ako ich dokončí, necháva veci nedoriešené tak v práci ako aj doma. Opustenie podkopáva dôveru potrebnú na vývin pocitu bezpečia, nádeje a sebavedomia. Podkopáva základy nášho Ja.

ZANEDBANIE

Zanedbanie je nepatrnejšou formou opustenia. Zanedbanie je častokrát prerušované, čo marí základnú úlohu prvej čakry – stabilizovať celý systém. Keď je zanedbanie dosť malé na to aby sme boli schopní prežiť, vyrastáme s pochovanou spomienkou na bezmocnosť ktorá nemá spojenie s ničím konkrétnym. Táto nerovnováha vedie k nedôvere voči iným, čím pôsobí ďalšie odcudzenie od tých ktorí nám môžu dať podporu. Zanedbanie tiež vedie k hanbe čo má silný vplyv na treťočakrové pocity vlastnej hodnoty a osobnej sily a tiež aj na právo štvrtej čakry byť milovaným. Rovnako ako aj opustenie je zanedbanie odrážané v spôsobe ako sa ku sebe chováme.

ŤAŽKOSTI S POTRAVOU

Podvýživa alebo nepriateľské situácie počas jedenia (ako napríklad ocove výbuchy hnevu počas večere) pôsobia na našu schopnosť vyživovať sa, čo je dôležitá funkcia prvej čakry. Či je dieťa kojené či nie, emocionálny stav matky počas podávania výživy a zdedené prístupy k jedlu majú dopad na túto životne dôležitú funkciu potrebnú k prežitiu. Mala som viacej klientiek, ktorým nebolo dovolené jesť, kým sa nenajedia bratia. Ďalšia prezradila, že musela sedieť pri stole štyri hodiny kým zjedla vychladnutý tanier s volským okom. Niektoré deti žijú v trvalom hlade kým ďalšie sú prekrmované jedlami s nízkou kvalitou, nútené jesť keď nie sú hladné alebo sú manipulované rodičmi pomocou jedla.

Dospelí s takýmito skúsenosťami počas detstva si ťažko tlmočia pravé správy o hlade. Môžu mať alergie na jedlo, môžu sa jedlu vyhýbať či byť na ňom závislí. Môže sa to prejaviť vo forme problémov s dôverou, poruchami v jedení, ťažkosťami s trávením, či práve neschopnosťou začleňovať nové prívody kvôli viaznucej energii čo je výsledkom uzavretého systému. Pretože vyživovanie prichádza v rôznych podobách – jedlo, priatelia, intelektuálna či kreatívna stimulácia – tento problém sa môže posunúť do ďalších oblastí života.

KLYSTÍR

Ďalšou traumou prvej čakry ktorá bola populárnejšia počas minulej generácie je trauma z klystíru. Opakované použitie klystíru je rovné sexuálnemu zneužitiu, akurát zneužitá je prvá čakra, nie druhá čakra sexuality (v niektorých prípadoch môže mať sexuálny nádych). Tento vpád do miesta najviac súvisiaceho s koreňovou čakrou ničí v tejto fáze nevyhnutnú dôveru a doslova láme pocit solidity. Ťažkosti s hranicami sú garantované, vytvárajúc buď nepreniknuteľné steny či neexistujúce hranice. Právo prvej čakry mať je odoprené keď jediný tuhý výtvor dieťaťa je mu odobraný proti jeho vôli a v čase mimo rytmu tela. Reakciou na to je energia potiahnutá nahor smerom k hlave a výsledkom je buď neschopnosť držať a obsahovať alebo prílišná potreba tak robiť, taktiež poškodený pocit autonómie (problém tretej čakry).

Ale toto neznamená že akékoľvek použitie klystíru je zneužitím. Niekedy to môže byť nevyhnutné zo zdravotných dôvodov. Stáva sa to zneužitím keď to je používané v nadmernom množstve, nepotrebne či ako nástroj moci alebo trestu pre dieťa, alebo ako perverzná sexuálna úchylka zo strany rodiča.

FYZICKÉ TÝRANIE

Fyzické týranie spôsobuje bolesť a učí dieťa tomu aby sa oddelilo od pocitov v tele. Zúfalosť z týrania vytvára stresové hormóny a na tento zvýšený stav  môžme začať byť závislý., vytvárajúc si potrebu počas života vytvárať krízové situácie aby sme sa cítili živo a aby sme prekonali otupenie z oddelenia. Krízové situácie nás opakovane dostávajú do stavu prežitia. Oddelenie sa od tela z nás môže urobiť náchylnými na zranenia – nevšímame si hrany, hranice a nebezpečenstvá. Tieto malé poranenia nás privádzajú „domov“ pomocou známeho pocitu bolesti. Stratégie vyrovnávania sa s fyzickým týraním môžu mať dopad na niektorú či všetky čakry, s ťažkosťami podľahnúť pocitom (druhá čakra), s otázkou sily a sebahodnoty (tretia čakra),so  vzťahmi (štvrtá čakra), komunikáciou (piata čakra), s jasným videním (šiesta čakra) a s jasným myslením (siedma čakra).

Keďže fyzické týranie doslova škodí telu stále sa istým spôsobom vynorí ako problém prvej čakry. Značí nesmiernu zradu dôvery, keďže dieťa je stále v nevýhode čo sa jeho obrany týka. Fyzické týranie môže vytvárať prílišné alebo nedostatočné krycie stratégie – buď oddeľuje vedomie od tl alebo vytvára posadnutosť telom ako vecou. Bežná je kombinácia oddelenia aj posadnutosti – napríklad otupenie pocitov spárené s vyberanou stravou.

Fyzické týranie má lámajúci efekt na nervový systém a podobný efekt na prirodzený prúd skúseností. V niektorých prípadoch je telo fyzicky poškodené porezaním, ranami či zlomenými kosťami. Prirodzene nasleduje aj nalomenie a fragmentácia jemnejšieho energetického poľa. Toto sťažuje hojenie zničeného pocitu stability, dôvery, bezpečia a pohody.

Pretože fyzické týranie pochádza zvyčajne od niekoho vrámci domácnosti sa stáva každodenný život nebezpečným. Strach je potom stálym spoločníkom – spôsobom ako sa uvádzať do vzťahu so svetom – a takto sa stáva meradlom toho, ako veľmi naživo sme. Môže to spôsobovať vytváranie krízových situácií v budúcnosti, kde sa dobre známy pocit stresu použije na podporovanie pocitu života.

NEHODY, OPERÁCIE, CHOROBY

James bol vychovaný v relatívne normálnej domácnosti bez zjavných zneužití ktoré tak často trápia mojich klientov, ale jeho minulosť poukazovala na neuveriteľnú sériu bláznivých nehôd. V štyroch ho zrazilo auto a zlomil si nohu. Ďalší rok spadol a zlomil si lebku. V inom roku mal akútny zápal čreva. V pätnástich povolil zdvíhač na automobily kým bol pod autom, čo ho skoro zabilo. Keď som ho stretla v devätnástich práve naň zaútočil násilník kým roznášal pizzu vo svojom večernom zamestnaní. James bol inteligentným a príjemným chlapíkom, ktorý mal problémy so sedením v kľude, sústredením sa, a s držaním sa hocičoho. Aj keď bol inak neporušený mal straumatizovaný nervový systém kvôli častým nehodám.

Operácie, vážne choroby či náhodné fyzické zranenia môžu mať traumatizujúci vplyv na telo a nervový systém. Aj životne dôležitá operácia môže traumatizovať telo a psychiku dieťaťa zažívajúceho takúto skúsenosť. Zvyčajne si o autonehodách nemyslíme že majú dlhodobý emocionálny efekt, ale veľa ľudí hlási podvedomý strach, ťažkosti so spánkom, zmenu v stravovacích návykoch, predĺženú nervozitu a ťažkosť udržať sústredenie dlho potom čo sa ich fyzické rany zahojili.

Vplyvy takýchto situácií môžu byť ťažšie rozpoznateľné lebo mohli byť odsunuté nabok ako bezvýznamné. Napriek tomu zanechávajú odtlačok v tele, zvyčajne posttraumatické  stresové symptómy ktoré odkrývajú energetickú fragmentáciu nesúvisiacu s aktuálnymi udalosťami. Sklon k fragmentácii môže pripomínať energetický proces Schizoidnej štruktúry (ktorej sa budeme venovať neskôr – pozn. prekladateľa), bez jej ostatných fyzických a emocionálnych charakteristík. Je to ako keby dopad nehôd vymrštil dušu z tela a ešte celkom nenašla cestu späť. Tak ako hrnček ktorý sa rozbije a je zlepený môže presakovať, ani aurické pole sa niekedy celkom neuzavrie a môžu nastať ťažkosti s obsiahnutím, sústredením, uzemnením a inými problémami prvej čakry.

ZDEDENÁ TRAUMA

Lucy sa narodila dva roky po tom čo jej sestra zomrela v postieľke. Luciiny rodičia sa bláznivo starali o každú jej potrebu. Ale túto starostlivosť poháňal strach z toho že aj ona môže zrazu zomrieť. Lucy tento strach nevedomky absorbovala a mávala časté problémy so zdravím a vratkosti počas jej života.

Hannah mala podvedomý pocit strachu a neistoty ktorý sa nezdal byť spojený s akoukoľvek traumou či zneužitím. Zhmotnilo sa to ako prílišné lipnutie na bezpečnosti a hromadenie majetku. Jej rodičia utiekli do tejto krajiny (USA) počas druhej svetovej vojny za veľkého nátlaku a nebezpečia. Jej matka bola touto skúsenosťou traumatizovaná aj keď sa to v jej rodine spomínalo zriedka. Hannah si pamätala ako sa jej matka zobúdzala s nočnými morami a ako ju upokojovala. Jej matka bola fanatická, čo sa zamykania dverí týka a udržiavania núdzových balíčkov. Žila s pocitom strachu o Haninu budúcnosť. Nevedomky preniesla jej strach na jej dcéru.

Je možné zdediť problémy s prvou čakrou od našich rodičov bez žiadneho priameho zneužitia nás samých. Rodičia s vojnovou traumou, problémami s chudobou, rasovým utláčaním, tí čo prežili holokaust, čo stratili predchádzajúce dieťa alebo majú nevyriešený problém s prežitím akéhokoľvek druhu (vrátane schopnosti byť naplno v ich tele) môžu nevedome preniesť ich strach na ich deti. Toto najpravdepodobnejšie vedie k prístupom a viere o nebezpečenstve sveta, čo môže znečistiť podprahovú pôdu nášho bytia neidentifikovateľnou vrstvou strachu a nedôvery čo sa nakoniec stáva častou našej telesnej skúsenosti.

SLABÉ HRANICE

Hranice môžu byť záhadou pre tých ktorí nedostali dostatok výživy, kontinuity a bezpečnosti. Môj klient, ktorý vyrastal v sirotinci nevedel pochopiť význam či potrebu žiadnych hraníc. Jeho bolesť z oddelenia a túžba splývať boli natoľko silné že celý koncept hraníc mu bol odporný. Výsledkom tohto bolo, že opakovane napádal hranice iných a skončil vo väzení s obvineniami obťažovania detí.

Keď naše vlastné hranice nefungujú svet nám ich poskytne. Iní nás odmietnu, polícia nás zatkne, choroba nás zbaví slobody. Ale keď sa potrebám prvej čakry vhodne vyhovie, tak nemáme strach nastaviť si vhodné hranice. Máme schopnosť povedať – „toľko jedla stačilo,“ „toľko pitia stačilo“ alebo „stačilo z tohto neproduktívneho vzťahu“. Môžme sa bezpečne stiahnuť, vedomý si istoty že nás naše vlastné korene podporia. Nezávisíme od ostatných. Keď naše potreby neboli uspokojené v prvej čakre, bojíme sa určiť si limit – hľadáme za každú cenu splynutie a kontakt ktorý nám bol odoprený, nikdy nemáme pocit „dosť“.

Keď nám nie je dovolené vyhradiť si miesto pre seba a musíme slúžiť našej rodine aby prežila – naše hranice sa nevytvoria. Toto je pozadie vzájomne závislých ľudí, ktorí sa možno museli starať o maminu počas choroby, opitého ocka, či o mladších súrodencov kým rodičia pracovali. Keď sa tieto povinnosti stanú nevyhnutnými pre prežitie, prežitie sa zrovnáva so žiadnymi hranicami. Dieťa vyrastá s pragmatickým protikladom, pretože v dnešnom svete sú k prežitiu hranice potrebné.

Bez uvedomenia si pocitov a prístupu tela sa stávame rozdvojenými na dušu zbavenú tela a telo zbavené pôvabu.                                                                                                                                                           Alexander Lowen

DOMINANCIA HORNÝCH ČAKIER

Zážitky ohrozujúce prežitie zosilňujú pohyb energie nahor v tele. Keď telo nie ani v bezpečí, ani v pohodlí dieťa si presmeruje pozornosť preč od nepríjemnej skúsenosti a preruší telesné vnemy. Dole smerujúci uzemňujúci prúd je čo najviac zamedzovaný, smerujúc väčšinu energie do hlavy. Takáto osoba môže byť fyzicky znecitlivená a nevšíma si kedy potrebuje jesť či oddychovať, čo patrí k popredným programom údržby prvej čakry. Výsledne sa môže stretnúť s častými chorobami – načúva telu len vtedy keď kričí príliš hlasno na to aby bolo ignorované. Nemusí presne vnímať emócie a tak si nie je vedomá vlastných potrieb. Človek so zrýchleným hore smerujúcim prúdom je príliš ostražitý na správy mimo seba, ako keby neustále hľadal spôsob spojenia s osobou ktorá sa o neho stará, či je neustále na pozore pred nebezpečenstvom. Telo je umŕtvené a vedomie pozdvihnuté vytvárajúc vážny zlom medzi telom a mysľou.

Dospelý s poškodenou pôdou je zvyčajne morený strašným pocitom, že je niečo v neporiadku ale nedokáže identifikovať čo. Naša pôda, naša zem je natoľko základnou a vstavanou zamlada, že sa doslova stáva zázemím. Zriedka sme si vedomí toho že je naša pôda neúrodná alebo že je bahennou lavínou, či nepreniknuteľným kameňom. Rovnako ako ryba nevníma to že je vo vode, je aj pre nás často neviditeľnou naša vlastná pôda. Výsledkom tohto môže byť to že terapeut pracujúci s týmto problémom sa môže cítiť ohľadom tohto problému zmätene a môže byť od neho odvádzaný, rovnako ako klientova vlastná energia ich odviedla od vlastnej pôdy. Schôdzky môžu byť vysoko intelektuálne, môžu skákať z jednej témy do druhej alebo môžu obsahovať lži a vynechania ktoré problém zakrývajú. Naučiť sa vyvinúť dole smerujúci prúd tela a postupne kúsok za kúskom postaviť základy – toto je potrebné pre štruktúru v ktorej prevládajú vrchné čakry.

KEĎ ROBÍME Z NÁŠHO TELA VEC

Jedna z mojich klientiek neustále spomínala svoje telo ako na „túto vec čo so sebou ťahá“. Ďalšia sa strachovala o svoju postavu na hrane posadnutosti, snažila sa vypadať presne ako modelky. Jeden tanečník zas povedal, „stále sa tak nahnevám na svoje telo, keď nevykoná  to čo by malo“.

Telo môže byť cudzou bytosťou pre osobu s poškodenou prvej čakrou, či môže byť vnímané ako statický objekt, nie ako žijúce vyjadrenie duše. Odcudzenie od tela vedie k jeho zobjektivizovaniu, vidíme ho ako vec, tak ako bábkar vidí jeho bábku.

Ženy v tejto kultúre častokrát hľadia na svoje telo ako na vec, aj keď neboli vystavené zlým vplyvom počas detstva. Tak ako o tom píše Susan Kano v diele Uzatváranie mieru s jedlom „len cez rozľahlé a nadväzujúce úpravy sa inteligentná ľudská bytosť začne vnímať ako ozdoba ktorej hlavnou prioritou je dosiahnutie štíhleho tela, nie ako ucelená ľudská bytosť ktorá má nespočetné množstvo iných starostí a neobmedzený potenciál“. Keď takto robíme veci z našich tiel, začíname vidieť telo ako vec ktorú je potrebné kontrolovať a udržiavať, nie ako živú a dynamickú výpoveď o tom kto sme.

INÉ NEROVNOVÁHY ČAKRY

Keď je prvá čakra narušená, odzrkadľuje sa to v každej ďalšej čakre. Je ovplyvnená sexualita, keďže je zážitkom tela, zmyslov, kontaktu a spojenia; pocit osobnej sily je ovplyvnený, keďže nemôžme útočiť, či sa brániť bez toho aby sme stáli na pevnej pôde. Bez koreňov prinášajúcich energiu a výživu zo zeme sme slabí. Vzťahy sú ovplyvnené chýbajúcimi hranicami a pretrvávajúcou neistotou, ktorá potrebuje stále uisťovanie. Komunikácia môže byť zablokovaná strachom, či sa môže stať prehnanou a odpojenou od pocitov.

Vrchné čakry sú pravdepodobnejšie zosilnené s vypracovanou a kreatívnou predstavivosťou a oddanosťou k intelektu ako ochrana pred pocitmi. V extrémoch takéto zosilnenie môže spôsobiť zmätok, rozmazanie, či pocit toho že sa stávame šialenými. Odpoveďou nie je obmedzovanie vedomia, ale uzemnenie a stelesnenie toho vedomia.