Štartérov k tomuto článku bolo zopár, ale spomeniem 3, aby som objasnil svoje pohnútky k napísaniu tohoto článku 🙂
1. sa mi v pondelok snívalo, že 
cítim Gabrielovu prítomnosť (doteraz som na vedomej úrovni nemal tú česť) a tak som sa stále dookola pýtal “Gabriel si tu?” – zostalo to ale bez odpovede, len na záver snu mi boli ukázané 2 staré písacie stroje a ostatné som zabudol
2. som mal v utorok istú skúsenosť, o ktorej sa bližšie zmienim nižšie
3. som si dnes prečítal článok od Sun, ktorý ma definitívne nasmeroval/nakopol 😆
Celý tento týždeň a minulý, boli pracovne veľmi náročné, až som miestami mal pociť, že to pekračuje nosnosť môjho JA a začínal som mať malú obavu o moju psychohygienu. Jané, že som mantroval a čistil sa a cvičil “svoje” energo cvičenia a ako náhle som opustil brány závodu, to vždy bolo OK, ale cítil som ten tlak, ktorý nebol úplne ten klasický, každodenný stereotyp, ktorý mám “zvládnutý” ľavou zadnou. Ako klasický “úradník” a byrokrat mám život relatívne “jednoduchý”. Denne napíšem cca 100 emailov, absolvujem cca 50-100 telefonátov, 2-3 porady + nejaký ten bonus v podobe plánovania a kalkulácií. Krízové riadenie by bolo asi ten správny výraz, akurát u mňa je to v podstate každodenná rutina – no proste stereotypná “nuda v Brne” :D. Prac. telefonáty po pracovnej dobe, sú súčasťou mojej zábavky, ale už je toho oveľa menej, ako to bývalo kedysi, alebo som len zmenil svoj postoj…to už je asi jedno 😛
V utorok som bol naozaj slušne pod “prúdom”, lebo v pondelok nám nefungoval systém na plánovanie a tak som potreboval v rámci 8 hodín, dobehnúť ešte ďaľšie 4 z pondelka – brnkačka 🙂 Pozitívne myslenia a Tu a Teraz robia zázraky! Naozaj je to tak, viem to! Takže práca išla ako každý deň – od ruky, akurát som cítil ten nie úplne obvyklý tlak na pozadí. Stále som bol akosi pozadu oproti môjmu štandartu. Klasicky, čím viac sa blížil koniec prac. doby, tým sa tak nenápadko tlak zvyšoval. Bolo mi jasné, že aj keď robím naraz 3 a viac vecí, úplne “optimálne” to dokončiť nestihnem. Neva, je to 100%? JE! Tak sa pekne ukotvím opäť v Tu a Teraz a ide sa ďalej a čo nestihnem dnes, stihnem zajtra. Pri mojej práci “strážcu” optimálneho stavu skladu (hranica medzi málo a veľa je proklete malá), sa po zopár strávených rokoch v tomto Fachu, začína sem-tam vytrácať ten pud sebazáchovy, ktorý poukazuje na to, že treba začať kadiť do trenírok, lebo galiba sa blíži a “možno” nás tak prevalcuje, že ani nestihneme povedať “Au”. Tak tomu bolo aj v utorok. Proste spracovávanie viac úkonov naraz vyradilo isté “bezpečnostné protokoly” a tak som len rad za radom odrábal, čo som mal na stole. Bez emócií, bez charakterne. Na záver som si spomenul na 1 problémik a kedže mi prac. postup káže o tomto druhu problémov vždy informovať môjho nadriadeného, ktorý je môj veľmi dobrý kamarát, tak som to spravil. Iba tak a medzi rečou. Môj šéfko má, ale na tento druh informácií veľmi citlivý sluch. Ako strážca strážcov je to vlastne prirodzený inštinkt, ktorý ho drží pri živote 😀 Začal mi dávať jednoduché otázky, aby vedel odhadnúť závažnosť situácie…aby mal rovnaký pocit pre to, čo sa deje ako ja, aby tomu proste správne porozumel. Lenže ja som mal rozrobené ešte 2 ďalšie roboty a toto som spomenul len “by the way”, aby som nezabudol. Moje vnímanie situácie bolo také, že to dopadne dobre, len vzhľadom na “protokol”, som ho proste informoval. On sa ale trochu zľakol a tak začal odo mňa vyžadovať moju 100% pozornosť. Ja som sa mu “trpezlivo” snažil vysvetliť (funel som, prevracal som oči a vzdychal), že najprv potrebujem dokončiť tieto rozrobené kalkulácie, lebo stratím niť. Nedal sa beťár. Stále ďalej naliehal, aby som začal robiť všetky potrebné bezp. opatrenia, aby to dopadlo dobre….HNEĎ TERAZ! Chcel som o 5 min. odísť domov. Ešte raz som ho dôrazne požiadal, že o chvíľu to všetko spravím, len ešte toto dokončím. Prišlo dôrazné varovanie, že si nepraje, aby som sa s ním takto rozprával. Vo mne to začalo úplne jasne vrieť. Cítil som nespravodlivosť a krivdu…”toto všetko za to, že celý deň makám ako vôl”…povedal som mu toto beriem absolútne osobne…odpovedal, aj ja to beriem osobne.
Ako v priamom prenose som sledoval, ako ten oheň vo mne vybieluje každú bunku. Stratil som kontrolu. Držal som ju do posledného momentu…nie, toto zvládnem, o nič nejde, len si nerozumieme. Postupne sa mi vyšmykol jeden prst za druhým, až som stratil kontrolu komplet. Precítil som si to v priamom prenose. Precítil som ako s tým bojujem. “Viem presne, že je to len vzájomné nepochopenie.” Nič to nevypovedalo o situácii ako takej. Startili sme sa v predpokladoch…úplne a do písmena…obaja. Ako raketa vyštartovalo hooponopono a mlel som ho ako blesk ale tá para hľadala ventil, kade môže von…
Túto časť som ale zvládol na môj vkus veľmi neštandartne. Zostal som ticho! Prestal som argumentovať a spravil, čo sa odo mňa žiadalo a potom som odišiel domov. Teraz chápem prečo sa Toltéci bavia o “bojovníkoch” v súvislosti so sebaspoznávaním. Nikdy som tomu nerozumel a ten termín som nemal rád. Tak málo stačí na pochopenie. Precítiť tú emóciu.
Bojovať ako tiger aj keď zdanlivo podľahneš. Hmmm do dnes som točil hooponopono bez prestávky (možno aj vo sne), aby som zase prinavrátil rovnováhu do môjho “chrámu”. Kokso to bola jazda 😀
Nič nieje náhoda a všetko je príležitosť 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor