Tento článok nám poslal ktosi, kto si pre túto príležitosť hovorí “babka”:
Ahojte všetci, ospravedlňujem sa, som prihlásená pod iným nickom – chcem, aby ste neboli ovplyvnený ničím iným, iba tým, čo je tu popísané.
Dnes ma napadla príšerná myšlienka – kradnem deti!
Keď som si zrekapitulovala moje zážitky/skúsenosti ďaleko dozadu z tohto uhla, našla som veľa prípadov, ktoré mi to potvrdzujú. Samozrejme, určité „upozornenia“ som mala aj vtedy, ale hodila som to cez hlavu – že náhoda, veď nič také nemám v úmysle a nemôžem za to, ako to vyzerá a ako to druhí hodnotia.
Dnes ma susedov chlapec prinútil zamyslieť sa, o čo tu vlastne ide!
Má dva aj pol roka. No a dnes chcel ísť za mnou, vlastne prišiel ku mne – ( nemám čas sa mu venovať – ani som sa mu nikdy dlhšie nevenovala – väčšinou iba cez plot ho pozdravím, niečo sa ho opýtam, poviem pár viet a idem po svojom – iba keď plače – alebo do minulosti – keď plakal, tak som sa mu snažila porozumieť a súcitila som s ním.) Jeho mama ho zobrala domov a začal plakať ako o život.
Ďalšie, čo sa mi pripomenulo – vlastne ma to trápi doteraz – moja vnučka. Dcéra bola na mňa jeden čas aj nahnevaná – že čo som s ňou porobila – že som jej ju ukradla. Popravde, neviem, čo som porobila – ale v tomto prípade som cítila, ako prúdi energia – a to som robila vedome – chcela som jej dať pocit bezpečia.
Stalo sa to, keď dcéra musela odcestovať na celý deň. Už bol obed a malá (mala 4 mesiace) nechcela jesť. Jej otec bol už z toho nervózny – malá bola hladná, ale od neho nechcela jesť a stále plakala. Sám ma zavolal, aby som jej skúsila dať piť ja. Keď som ju zobrala na ruky, prestala plakať, pekne sa napapkala a zaspala. Nejakú dobu sa nič očividné nedialo, až keď mala viac ako rok, chcela byť pri mne a dcéra ma obvinila, že som jej ju ukradla. Spolu sme to predebatovali – ja s názorom, že nič také nemám v úmysle. S dcérou sme kamarátky, ale malú stále ťahá za mnou – „babka ľúbim ťa“ sú jej najčastejšie slová. Na jednej strane to lichotí, ale mňa to skôr trápi. Už som sa snažila – podľa návodov na týchto stránkach – preseknúť napojenie – ale asi to príliš nefunguje.
Je veľmi ťažké uvedomiť si niečo – keď je pre mňa samozrejmosť, ako sa ku mne deti chovajú.
Spomínam si na moje netere – bože! Chúďatko moja sestra – hovorila mi, že ma majú radi – ale ako to prežívala ona?
Tiež môj synovec – doteraz ma má za druhú mamu a pamätám si, že jeho mama – moja sestra ,mi tiež raz vyčítala, že ho „ťahám k sebe“.
A ešte jeden prípad – to bolo dieťa mne neznáme – dcéra kamarátovho brata – bolo to v lete – na kúpalisku. Malá sa veľmi bála vody – otec ju zobral na ruky a iba trošku jej namočil nohy – vrieskala, akoby ju rezali. Vzdal to. Bolo horúco a malá bola celá spotená. Bolo mi jej ľúto. Zobrala som ju za ruku – porozprávala som jej o vode – už si nepamätám čo (je to 25 rokov dozadu) a malá išla do vody s radosťou – musela som ju brzdiť, aby sa neutopila. Neviem, či som aj tomuto dievčaťu ostala v pamäti – viac som ju nevidela, ale tá energia – sama neviem, či súcitu – alebo čoho, tam bola tiež.
Čo som to za monštrum? Čo s tým urobiť a ako? Najvýraznejšie to bolo v prípade mojej vnučky vtedy som mala chuť zahrabať sa pod zem … Je to pre mňa naozaj problém!
Veľmi som zvedavá na vaše názory a skúsenosti. Bola by som veľmi rada, ak by bol niekto ochotný pozrieť sa na to z energetického hľadiska – čo sa vlastne deje a poradil mi, ako to uhrať na prijateľnú mieru.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor