K tejto úvahe ma priviedol včerajší zážitok v práci. Pri lietaní v sklade, v ktorom preberám tovar ( nie, ja nepreberám tovar, ja sa hrám na popolušku, preberám si hrášok od šošovičky 🙂 sem tam do toho nejaký mak, alebo aj popol v podobe poriadnej sprchy od nadriadenej 🙂 ) som šla vystriedať kolegyňu do pokladne aby sa mohla ísť najesť. K pokladni pristúpil muž, ktorý si v zrobených rukách niesol nejaké potraviny, ktorými sa potreboval rýchlo napchať, aby vládal pracovať ďalej. Keď som sa po nahodení potravín, spýtala či to je všetko, iba zakýval hlavou na znak nesúhlasu. Dívala som sa na neho a čakala. V tom si začal pýtať cigarety. Išlo mu to však ťažko, koktal. Pocítila som k tomuto mužovi súcit a nesmiernu dávku trpezlivosti. A vtedy, v tom momente mi akosi mimovoľne, podopínali aj rady psychológa, z kurzov, ktoré som svojho času veľmi rada navštevovala. V tomto prípade som si predstavila prednášajúceho, skúseného psychológa, ako na túto tému hovorí cca toto.
“Ľudia, so svojím cítením, ľútosťou, nad “trápením” aj takýchto ľudí zvyknú správať akosi hlúpo stádovito. Že namiesto toho, aby tomu koktavému “chudákovi” dali čas, čas aby iba povedal čo chce povedať, mu začnú do úst vkladať svoje slová, myšlienky, predstavy o tom, čo chce vlastne povedať. A tým pádom, mu namiesto úcty, obyčajnej úcty človeka k človeku iba dávajú viac pocítiť, že je iný.
A tak? Pamätajúc aj na túto radu, som sa vôbec nepohla, iba som sa dívala a čakala kedy zo seba konečne dostane, aký druh cigariet vlastne chce. Trvalo to dlho. Tak ťažkú formu koktania som ešte nezažila. No keďže za ním stálo už niekoľko ľudí. ( nikdy ma neprestane udivovať, ako sa ľudia dokážu nahrnúť v práve v tej najnevhodnejšej chvíli 😕 ) ľudí, ktorý chceli tiež to čo ja, to čo ten muž, iba si zaplatiť pár rožkov a utekať za svojími povinnosťami, či len radosťami. Samozrejme, sme kadejaký a tak sa stalo aj včera, jeden Pán, stojací za ním, mu hovorí: Panebože. Pane. Vykokcete sa už konečne? Nemám čas na to, aby som tu stál celý deň.
Aj keď on isto nechcel ublížiť, vidím to skôr tak, že chcel iba napomôcť aby sa ten pán už konečne rozhodol, čože to vlastne chce. Predsa, predsa som sa cítila, ako keby mňa niekto oblial studenou vodou. Pozrela som sa na tohto koktavého pána, on sa samozrejme zasekol ešte viac a tú značku tých cigariet nie a nie povedať. Do toho ku mne pristúpil z pravej strany ďalší zákazník, ktorý tu a teraz, hned!!! chcel krabičku cigariet, lebo keď nie tak minimálne dostane záchvat , alebo otravu kyslíkom prinajmenšom. 🙂 ( 😀 tieto stavy poznám. Nie je nič horšie ako chcieť si zapáliť ku kávičke a nie je čo. 😀 )
Na moje: “Prepáčte mi prosím, dokončím tento predaj, a budem sa venovať aj Vám. Každý z Vás, si zaslúži rovnakú pozornosť. Kam sa tak ponáhľate? Nebojte sa, budem sa venovať aj Vám, keď nastane ten správny čas pre vás. Nežiarlite Páni. Každému z Vás sa budem venovať rovnako. 🙂 Som taká. ;-)”
Aj keď nasledovné narážky “pánov” nemali nič spoločné s úctou a už vôbec nie k žene ako takej, predsa, predsa to splnilo svoj účel. Situácia sa uvolnila, ostatní sa zasmiali a ja som sa konečne snád po 3 minútach dozvedela, aké cigarety to ten pán vlastne chce. Keď odchádzal preč, pozrel sa na mňa. V očiach sa mu zaleskli slzy. Málinko sa usmial a úplne čiste, jasne, zrozumiteľne, bez jediného zaváhania mi povedal:
Ďakujem Vám. Pekný zvyšok dníčka, mladá Pani. Nebyť netrpezlivcov, ktorým som sa už ja hlúpa prisľúbila 😛 asi by som tie ústa od prekvapenia tak skoro nezavrela.
Schopnosť Čakať. Schopnosť postáť. Čo si s tým spájame? Veľmi často si to vysvetľujeme len ako akúsi schopnosť vedieť sa rozhodnúť len v dôležitých životných situáciach. Lenže? Existujú dôležité a menej dôležité situácie? Po tomto zážitku veru tuho dumám, či vieme prejaviť úctu k iným bytostiam. A tým pádom sami k sebe. Vieme to? A hlavne kedy? Iba keď niekoho milujeme, alebo vždy? Aj keď je ten človek otravný ako voš? Veď aj, keď sa pozrieme na občasné komentáre aj tuto a aj na tomto blogu, robíme to isté. Ak by sa dalo, preskákali by sme v reči snáď všetkých. Ak je téma diskutovaná, je to takto. Ako keby šlo o Život. Pričom nám akosi uniká, že práve tým bojom, presadzovaním svojích právd, sa nám Život v rukách stráca.
Pričom stačí tak málo. Postáť. Alebo, po ruizovsky, nebrať nič osobne. Všetko je predsa len príbeh. Je na nás, ako veľmi sa do neho necháme sami sebou vtiahnuť. Nie inými, ale len sami sebou.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor