K tejto úvahe ma priviedol včerajší zážitok v práci. Pri lietaní v sklade, v ktorom preberám tovar ( nie, ja nepreberám tovar, ja sa hrám na popolušku, preberám si hrášok od šošovičky 🙂 sem tam do toho nejaký mak, alebo aj popol v podobe poriadnej sprchy od nadriadenej 🙂 ) som šla vystriedať kolegyňu do pokladne aby sa mohla ísť najesť. K pokladni pristúpil muž, ktorý si v zrobených rukách niesol nejaké potraviny, ktorými sa potreboval rýchlo napchať, aby vládal pracovať ďalej. Keď som sa po nahodení potravín, spýtala či to je všetko, iba zakýval hlavou na znak nesúhlasu. Dívala som sa na neho a čakala. V tom si začal pýtať cigarety. Išlo mu to však ťažko, koktal. Pocítila som k tomuto mužovi súcit a nesmiernu dávku trpezlivosti. A vtedy, v tom momente mi akosi mimovoľne, podopínali aj rady psychológa, z kurzov, ktoré som svojho času veľmi rada navštevovala. V tomto prípade som si predstavila prednášajúceho, skúseného psychológa, ako na túto tému hovorí cca toto.
“Ľudia, so svojím cítením, ľútosťou, nad “trápením” aj takýchto ľudí zvyknú správať akosi hlúpo stádovito. Že namiesto toho, aby tomu koktavému “chudákovi” dali čas, čas aby iba povedal čo chce povedať, mu začnú do úst vkladať svoje slová, myšlienky, predstavy o tom, čo chce vlastne povedať. A tým pádom, mu namiesto úcty, obyčajnej úcty človeka k človeku iba dávajú viac pocítiť, že je iný.
A tak? Pamätajúc aj na túto radu, som sa vôbec nepohla, iba som sa dívala a čakala kedy zo seba konečne dostane, aký druh cigariet vlastne chce. Trvalo to dlho. Tak ťažkú formu koktania som ešte nezažila. No keďže za ním stálo už niekoľko ľudí. ( nikdy ma neprestane udivovať, ako sa ľudia dokážu nahrnúť v práve v tej najnevhodnejšej chvíli 😕 ) ľudí, ktorý chceli tiež to čo ja, to čo ten muž, iba si zaplatiť pár rožkov a utekať za svojími povinnosťami, či len radosťami. Samozrejme, sme kadejaký a tak sa stalo aj včera, jeden Pán, stojací za ním, mu hovorí: Panebože. Pane. Vykokcete sa už konečne? Nemám čas na to, aby som tu stál celý deň.
Aj keď on isto nechcel ublížiť, vidím to skôr tak, že chcel iba napomôcť aby sa ten pán už konečne rozhodol, čože to vlastne chce. Predsa, predsa som sa cítila, ako keby mňa niekto oblial studenou vodou. Pozrela som sa na tohto koktavého pána, on sa samozrejme zasekol ešte viac a tú značku tých cigariet nie a nie povedať. Do toho ku mne pristúpil z pravej strany ďalší zákazník, ktorý tu a teraz, hned!!! chcel krabičku cigariet, lebo keď nie tak minimálne dostane záchvat , alebo otravu kyslíkom prinajmenšom. 🙂 ( 😀 tieto stavy poznám. Nie je nič horšie ako chcieť si zapáliť ku kávičke a nie je čo. 😀 )
Na moje: “Prepáčte mi prosím, dokončím tento predaj, a budem sa venovať aj Vám. Každý z Vás, si zaslúži rovnakú pozornosť. Kam sa tak ponáhľate? Nebojte sa, budem sa venovať aj Vám, keď nastane ten správny čas pre vás. Nežiarlite Páni. Každému z Vás sa budem venovať rovnako. 🙂 Som taká. ;-)”
Aj keď nasledovné narážky “pánov” nemali nič spoločné s úctou a už vôbec nie k žene ako takej, predsa, predsa to splnilo svoj účel. Situácia sa uvolnila, ostatní sa zasmiali a ja som sa konečne snád po 3 minútach dozvedela, aké cigarety to ten pán vlastne chce. Keď odchádzal preč, pozrel sa na mňa. V očiach sa mu zaleskli slzy. Málinko sa usmial a úplne čiste, jasne, zrozumiteľne, bez jediného zaváhania mi povedal:
Ďakujem Vám. Pekný zvyšok dníčka, mladá Pani. Nebyť netrpezlivcov, ktorým som sa už ja hlúpa prisľúbila 😛 asi by som tie ústa od prekvapenia tak skoro nezavrela.
Schopnosť Čakať. Schopnosť postáť. Čo si s tým spájame? Veľmi často si to vysvetľujeme len ako akúsi schopnosť vedieť sa rozhodnúť len v dôležitých životných situáciach. Lenže? Existujú dôležité a menej dôležité situácie? Po tomto zážitku veru tuho dumám, či vieme prejaviť úctu k iným bytostiam. A tým pádom sami k sebe. Vieme to? A hlavne kedy? Iba keď niekoho milujeme, alebo vždy? Aj keď je ten človek otravný ako voš? Veď aj, keď sa pozrieme na občasné komentáre aj tuto a aj na tomto blogu, robíme to isté. Ak by sa dalo, preskákali by sme v reči snáď všetkých. Ak je téma diskutovaná, je to takto. Ako keby šlo o Život. Pričom nám akosi uniká, že práve tým bojom, presadzovaním svojích právd, sa nám Život v rukách stráca.
Pričom stačí tak málo. Postáť. Alebo, po ruizovsky, nebrať nič osobne. Všetko je predsa len príbeh. Je na nás, ako veľmi sa do neho necháme sami sebou vtiahnuť. Nie inými, ale len sami sebou.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
V takýchto prípadoch súhlasím. Ja dám trochu opačný. Včera som čakala na pumpe na stojan. Dosť dlho, pretože pumpa malá a páni (čo som zistila neskôr) si dávali vo vnútri kávičku. Keď vyliezli po dlhej dobe, šuchtali sa ako stádo slimakov (ale už po francúzsky uvarených). Tak som sa vyklonila z okna a poprosila ich, nech sa posunú. Chlapík len úškrn. Videl babenku v lepšom aute ako mal on (chlapská ješitnosť OMG :-() a tak naschvál spomalil a auto nepotiahol. Keby neboli dvaja, tak vybehnem a asi nastane fyzický útok krpatého Davida (alebo Davidky) proti Goliášovi 🙂 Brala som to osobne, lebo som sa ponáhľala od 5tej rána 200 km na ultrazvuk so zdravotnými problémami. Čo on nemohol vedieť. Takze trpezlivosť áno, ale nie s grobianmi 🙂
Páči sa miPáči sa mi
achhh, jooo, … viem si živo predstaviť,veru … nechcem byť triedivá, ale tá mužská ješitnosť, je občas ozaj úžas … 😕 …
ale? vieš čo som pri tej včerajšej príhode pochopila, že to nie je vôbec o trpezlivosti s inými, ale len sama zo sebou …
ako som na tú prácu brblala, lebo hento, lebo tamto, predsa je pre mňa nesmiernym prínosom … prínosom v sebapoznávaní …
vdaka pozorovaniu reakcií okolia, a tým pádom mojích reakcií len na ten príbeh, ktorý tak rada spomínam … 😉 ..
teraz som si spomenula na jednu lekciu z práce tiež …
možno od veci troška, to nevadííííí …. 🙂
za pokladnou, nahadzujem položky, a občas sa stane, že EAN kod nejde načítať skenerom a tak ten číselný kod je treba nahodiť ručne stručne …
a pri jednom takom naťukávaní sa mi stalo, že som sa v poslednom čísle pomýlila, a tak nahodila zle … pokladňa začala pískať, ( no čo už, už dávnejšie viem, že najväčší problém s pc je niekde v priestore medzi pc a stoličkou 😛 )
som sa zákazníkovi s asi hodne pripečeným úsmevom ospravedlnovala, prepáčte mi prosím, pomýlila som sa …
a jeho spätná väzba mi zobrala slová na ďalšie dve hodiny … ( ostala som tvrdá ako československá norma 😀 )
odpovedal mi …
A???? Pomôže tento fakt nejako mne? Alebo Vám? …
prosto a jasne, zenový príbeh v praxi …
jediný spôsob ako sa trebárs aj práce zbaviť, je urobiť ju! … otca mu naháňam, múdry ujo to bol … 😀
pekný deň želám, … a ďakujem Ti … 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Trpezlivosť sama so sebou, to áno. Len na mám taký jeden predpoklad, s ktorým pracujem. Že keby som budhisticky
Páči sa miPáči sa mi
..trpezlivá (písať na dotykovom telefóne spôsobuje odoslanie komentu privčas :)) tak ten chmuľo je úplne v pohode s tým, ako ignoruje potreby ostatných. Takže moja malá satisfakcia je, že po mojom zatrúbení (a to teda ja mám klaksón ;-)) si dúfam aj ucvrkol a možno sa mu aj tou kávou vnutornosti pohli. Aspoň vie, že jeho konanie má dopady 🙂 zo mňa ten Budha veru nebude.. 😆
Páči sa miPáči sa mi
😀
možno práve naopak … 😀 možno práve preto bude, že si to robila úplne vedomo ….
jáááj, smejééém, predstavujem si 😀
Páči sa miPáči sa mi
o chvalabohu Tenshi ze si to urobila, ja jak som to citala uz som mala potrebu si prehravat ako vystupujem z auta, menim sa na tyranosaura rexa a plujem mu na predne sklo. V takychto situaciach ja by som velmi potrebovala, aby bola na svete taka zakonitost, ze vtedy by si nic nemusela urobit, len z neba by sa spustil na lane taky boxerosta, dal by mu supu do nosa a znova by hovytiahli hore. Len taka sekundicka, nic viac, hned by mi bolo na svete lepsie 😆
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Také “deux et machina” by sme potrebovali, ale ako by sme sa potom zdokonaľovali? Možno som sa nemala naštvať a mala som ho milovať, blížneho svojho arogantneho, nevediaceho. Možno som si tým hnevom ublížila. Neviem. Asi je to fuk 🙂
Páči sa miPáči sa mi
neeee neublizila, neeeee nemala, sak teraz uz ho mozes dalej milovat, ked nebude robit koniny, neubudlo z neho 😀
Páči sa miPáči sa mi
No dobre, keď vravíš.. Tak ja ho milujem, chmuľa jedného 🙂
Páči sa miPáči sa mi
tenshi, možno ťa to tak nasralo, lebo si zbadala sama seba v nejakej podobnej situácii… 😀 Mne sa to teda stáva a mením odtiene zelenej, kým si to neuvedomín a spľasnem 😀 Vesmír je veľký figliar, vráti nám lekciu práve vtedy, keď už sme na všetko zabudli, lebo práve vtedy je ten správny okamih. A možno je to celkom inak 😆
Páči sa miPáči sa mi
Vsjo vazmóžno. Každý sme niekedy v živote bezohľadný voči potrebám iných, aj keď to môžu byť maličkosti. Len mi to pripomenulo jednu vec, ktorá sa tu kedysi preberala bola som s ňou v poriadnej disonancii. To sa niekomu vytklo jeho / jej správanie a reakcia bola: ja som tvoje zrkladlo, takže to, že ti to vadí, je tvoja chyba a tvoja negatívna stránka. Tak to už mi pripadá za uši pritiahnuté. Lebo keď mi vadí, že niekto niekoho zabíja, nie je mojim zrkadlom. Ja nezabíjam a vadí mi to. Kebyže mi to nevadí, tak je to akože fajn, keďže by zrazu nebol mojim zrkadlom? Taký logický lapsus..
Páči sa miPáči sa mi
😀 aj ty máš pravdu
Páči sa miPáči sa mi
Lilah,
dnes mám náročný deň a k článku sa dostanem až večer, ale pri prečítaní názvu (a ničoho iného) ma napadlo: prečo tá polarizácia? Medzi “otravou” a “úctou” je predsa ešte také spektrum možností… Nie je to tak, že trpezlivosť je pre každého iná lekcia?
Páči sa miPáči sa mi
heli,
prepáč, neviem ti na toto odpovedať, prečo … jednoducho sa mi ten názov hodil k celému textu, ktorý píšem, …
neviem, jednoducho neviem … nemám dôvod …
možno ho nájdeme spolu, všetci, a možno ty už túto otázku nebudeš mať, ked si prečítaš článoček, …
naozaj neviem …
Páči sa miPáči sa mi
Na toto Vám poviem jedno. Nepíšem sem veľmi často ale občas áno. Keďže rád píšem v mojom období básne, texty, poviedky tie mená viem jednoducho definovať. Prichádzajú s daným textom a myšlienkami. Vaše podvedomie to tak chcelo, vyjadriť to, čo ste v tom okamihu cítili 🙂
Páči sa miPáči sa mi
spido
Ďakujem Vám …
je to možné, dokonca viac ako možné … zdá sa to byť, dokonca veľmi pravdepodobné …
ešte raz, aj Vám želám pokojnú a dobrú noc … 🙂
Páči sa miPáči sa mi
pekný článok lilah 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Ja len tak na okraj…človek s akýmkoľvek postihnutím nie je “chudák”. Je to rovnaký človek ako my všetci. Takže ten muž s poruchou reči mal len trochu problém jazykom vyjadriť čo chce a my máme problém mu porozumieť. 🙂 To je všetko. Vždy je spôsob ak chceme, ako sa dohodnúť 🙂 . Niekedy si jednoducho povieme, že nerozumieme a tým si hneď vytvoríme bariéru, ktorá nás brzdí v komunikácii. A fakt…niekedy stačí len počkať…alebo vytiahnuť pero a papier 😛 .
Páči sa miPáči sa mi
Tiež ako čítam ma napadla jedna príhoda: naskakujeme s kolegyňou do auta, ponáhľame sa na stretnutie, jasné, že ideme na poslednú chvíľu, nervózne, či prídeme načas, mesto plné áut, všade semafóry a na každom ako na just červená a tak stojíme na križovatke a čakáme už asi na štvrtú zelenú, kým prejdeme aj my. Zelená svieti, auto pred nami stojí, samozrejme my v nervozite trúbime. Bežná reakcia býva, že sa auto spamätá a rýchlo zmizne, prenesená nervozita do okolia. Teraz nie, auto stojí a šofér pozerá do spätného zrkadla na nás a kýve nám prstom gesto no-no-no (ako malým deťom). Naša reakcia: nervozita fuč, smiali sme sa celou cestou a dobrá nálada na celý deň zabezpečená. Bolo to milé, prekvapujúce a dodnes na to rada spomínam, keď sa rozhodujem ako zareagovať.
Páči sa miPáči sa mi
Rejka, mala si stastie, ze sa stretli 2auta, v ktorych boli NORMALNI ludia. Obe reakcie pochopene a mile 🙂 … Ale Tenshi mala “stastie” na PAKA zakomplexovaneho a to je potom fakt lekcia v sebeovladani… Ja sa vzdy v podobnych situaciach zamyslam: docvakne mu to samemu, ze sa spraval ako sedlak a bude mat chut sa od hanby prepadnut, alebo mu zatrubenim dam len dovod zanadavat si? Viem, ze podla Ruiza mi moze byt jedno co si PAKO mysli, ale mam obcas taaaku potrebu davat ludom lekcie slusnosti a ohladuplnosti…
Páči sa miPáči sa mi
No jasnačka, že som zažila mnoho situácií v doprave, keď mi prebehne myšlienka v hlave, že chvalabohu nenosíme zbrane, lebo mať ju vo vrecku, tak sa neovládnem. A tak mi nič iné neostane, len si dať tú lekciu v sebaovládaní :D. Samozrejme mi tiež preletí hlavou, že keby aj iní mali zbrane, tak tu už asi nie som 😦 A po takejto lekcii sebaovládania prídem domov úplne vyčerpaná a ešte som nenašla spôsob ako sa dobiť po strete s aroganciou.
Páči sa miPáči sa mi
Lilah, ďakujem Ti za článok.
Páči sa miPáči sa mi
janka, 🙂 … smiem Ťa tak oslovovať?
rado sa stalo … 🙂
Dobrú nôcku … pokojnú a plnú sladkých sníčkov želám …. 🙂
PS: svet, a Život na ňom je fajn miesto, však? 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Veľmi sa mi páči to, čo ten psychológ povedal… Je to tak. Kedysi som mala hrozne zlú situáciu, osobné interview a kandidát bol takisto obrovsky koktavý. Inteligentnýchlapec, pálilo mu to jedna radosť, len nevedel povedať JEDNO súvislé slovo (v tom ani “a”). Môj spoluinterviewujúci musel po pol minúte opustiť miestnosť a tak som musela klásť otázky i pozorovať sama… Ten chlapec bol úžasný. Bola v ňom taká zaťatosť, odhodlanie dostať to zo seba… Ešte že som si spomenula na rozhovor s kolegom, ako mi rozprával, že týchto ľudí učia byť hrdými za to, že to zo seba dostanú, a držala som zobák a nechala ho nútiť sa hovoriť a ešte som aj kládla otázky na to, čo povedal, aby videl, že skutočne počúvam (ja s mojím ADD!)… A na záver prišiel presne taký úžasne vďačný pohľad. 🙂 (Ale nervy som mala po tých 45 minútach pocuchané ešte týždeň a keby nie “profesionálnej hrdosti” a vôle neublížiť človeku, tak po 10 minútach zdrhám aj ja. 😕 )
Páči sa miPáči sa mi
heli
Ďakujem …
a ešte malý dodatok … už keď sa tu bavíme o úcte, 🙂 … ako si si isto všimla, stále Ťa “nadrzovku” oslovujem heli, aj keď o tomto Tvojom mene bol samostatný článoček …
čítala som ho, viem o tom, … a?!? nejako si na to sun neviem zvyknúť … Nie je to truc, alebo akési ukazovanie v zmysle, aha, lilah si to môže dovoliť, nie, to nie …
ja to vnímam inak, …
je to len meno, akási nálepka, ktorá s Tebou, tvojím Srdcom, podstatou nemá nič spoločné a tak? keď to tak je, nejako sa nenútim do toho aby som ťa oslovovala tak, ako mi to nie je prirodzené …
či sun, či čo to dlhé a krkolomné za tým … 😕 či heli … si to prosto Ty …
na tom prosto nezáleží, ale? predsa, Predsa iba … Sun?!? pokúsim sa, zjednať nápravu … áno? … 🙂
trpezlivosť so mnou prosím … 🙂
krásny dníčok želám 🙂 … všetkým 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Nejaký ujko Šekspír či jak kedysi napísal niečo v zmysle: “Čo je “ruža”? S hocijakým iným menom by voňala rovnako krásne…” (Ehm, idem sa radšej okúpať. 😕 ) Volaj ma, ako chceš, pokiaľ pochopím, že oslovuješ mňa. Tak ti poviem – mala som už aj horšie “mená”… 😆 (A možno ešte mám, len si to už až tak nevšímam.)
U mňa “helar” bol ktosi, “Hela” bola zasa ktosi a toho teraz postupne odkladám – ale nikdy neodložím úplne. Nikdy úplne neodložím nič z toho, čo som bola, tak ako sa nikdy nestanem nikým úplne iným. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
“Nikdy úplne neodložím nič z toho, čo som bola, tak ako sa nikdy nestanem nikým úplne iným. ”
Ďakujem, toto ma veľmi oslovilo.
Páči sa miPáči sa mi
🙂 O tom je logika: Ak sme súčasťou Všetkého-čo-je, tak to, čo sme boli, nezaniká, lebo tiež je to súčasťou Všetkého-čo-je. Môžeme sa len rozširovať, ale nikdy nie zužovať… teda, pokiaľ naším cieľom nie je vyčleniť sa ako individualita a odstrihnúť od seba zvyšok sveta. 🙂 No a to mojím cieľom nie je. 🙂 A v konečnom dôsledku to neprejde vôbec nikomu na tejto Zemi – možno dočasne, v tomto živote, ale nie z hľadiska všetkých možných životov. 🙂
Páči sa miPáči sa mi