Tento článok má takú podivnejšiu históriu. Mailom som dostala notifikáciu od Leslie Householderovej k novému článku na blogu. Je z dvoch častí – úvodných pár myšlienok a linky na nový článok.

Dostalo ma úvodných pár myšlienok. Keď som išla na článok, nejako som to nevedela dať dohromady – a tak tu je môj pokus urobiť špagát.

Text v maili začínal: Hľadáte lepšie okolnosti? (No povedzte, nezaujalo by to i vás? 😛 Už len zo zvedavosti, čo tým má na mysli, by som sa šla pozrieť…)

K tomu pripojila citát z Jamesa Allena As a Man Thinketh:

“Ako pokrokový a vyvíjajúci sa tvor, človek je tam, kde je, aby sa naučil, že môže rásť; a ako sa naučí túto spirituálnu lekciu, ktorú k nemu prinášajú dané okolnosti, tieto pominú a urobia miesto iným okolnostiam.

Človek sa potýka s okolnosťami tak dlho, pokiaľ verí, že je produktom vonkajších podmienok, ale len čo si uvedomí, že je tvorivou silou a že dokáže ovládnuť skrytú pôdu a semiačka svojej bytosti, z ktorých vyrastajú okolnosti, stáva sa skutočným majstrom seba samého.”

A k tomu bol pripojený článok o vďačnosti. Vďačnosť je taká vďačná 😛 téma, ale dnes som lenivá a nechce sa mi prekladať, takže sa ide prerozprávať:

Keď sme konfrontovaní s ťažkosťami, mali by sme si nájsť spôsob, ako sa cítiť aj v ťažkostiach v pohode – aktivuje sa tým Zákon rezonancie v náš prospech. Ale ako na to? Tým, že si začneme veľmi presne uvedomovať, čo sa práve deje.

“Odvaha neeliminuje strach… ale správny druh poznania to urobí.”

A potom prišiel ešte jeden citát – a tento som sem proste musela dať:

“Uvedomenie si pravdy nezávisle od toho, ako vyzerá na povrchu, je sila za dôverou a dôvera hory prenáša.”

(An awareness of truth in spite of appearances is the power behind faith, and faith can move mountains.)

Náš problém ľudí je v tom, že zrejme sme naučení pozerať na povrch a všetko brať len ako to, čo vidíme… Ja tiež patrím k tým ľuďom, čo zosilnene vnímajú príkoria. Možno preto, že hoci ma rodičia milovali z plného srdca, akosi mi nedôverovali, že niečo zvládnem, že sa dokážem postarať sama o seba… a ich presvedčenie sa nachytalo aj na mňa a jednoducho som si nedôverovala. Začala som sa cítiť ako bezzubý a bezpazúrový mäkkýš v nepriateľskom svete. Zaujímavé je, že moje zážitky hovorili o čomsi celkom inom – so svojimi 36 kilami som “prebila” 80-kilového rabiáta a podobné “pikošky” – ale to “neplatilo” a nedôverovalo sa. Nedôverovalo sa sebe samej – a preto sa nedôverovalo ani svetu.

Do takéhoto svetonázoru vstúpili anjeli. Takže čo sa okamžite urobilo? Nedôverovalo sa ani anjelom! Trvalo celé roky, kým som zistila, aký strašný začarovaný kruh okolo mňa nedôvera vytvára. Ale len čo som si to jedného dňa uvedomila (alebo mi to niekto “našepkal”, ja sa nebránim už ani tejto predstave), bol koniec. Rozhodla som sa dôverovať. Niekto by si urobil šamanskú cestu, vyčistil by to cez SRT alebo by si to vymodlil u anjelov (ktorým nedôveruje 😕 ), ale ja som to urobila po svojom: rozhodla som sa dôverovať. Proste moja vôľa urobila rozhodnutie a potom tým rozhodnutím prebičovala celý zvyšok systému – a čo sa nevedelo prepasírovať, to sa odrezalo. 🙂

Začalo to ako: “Gabriel, dokáž mi, že neklameš!”
“Neklamem.”
“A to, čo si povedal, bola pravda?”
“Nie.”
“Ale ako ti potom mám veriť?”
“Dôveruj mi.”
“Vrrr… vrrrr (a takto asi dva týždne “vrrr…”)… No dobre. Už nespochybňujem tvoje slovo. Čokoľvek povieš, beriem ako fakt. Nech to aj vnímam celkom opačne – tvoje slovo sa už nespochybňuje. A konám z tvojho slova, nie z môjho vnímania…”

V tom okamihu sa začal prepočítavať celý môj svet do novej podoby. Spočiatku som sa ešte musela nútiť a pripomínať si “Gabriel sa nespochybňuje”, ale len čo som túto etapu dostala za seba, začal byť svet oveľa priateľskejšie miesto a ja som začal vnímať mnohorozmernosť jednotlivých vecí. Je jednoduchšie vidieť sploštene, ako “dobré” a “zlé”, “čierne” a “biele”, ale pochybujem, že to v človeku vytvára dostatočne bohatú predstavu o realite… alebo vôbec nejakú predstavu o realite! Keď vidíme na strome len to najčervivejšie jablko, sme na tom rovnako ako ten, kto na ňom vidí len to najkrajšie jablko – vnímame len veľmi úzky výsek reality… Ak nám to vyhovuje, dobre. Horšie začína byť, ak sa v tom vnímaní cítime osvietenecky a začneme ho vnucovať ľuďom s komplexnejším videním… Keď na nás zle zareagujú, stiahneme sa späť do stavu “svet je nepriateľský”!  (To podráždenie v mojom tóne je autentické. Žiaľ, ešte stále. 😦 )

Späť od diskusií na stránke k môjmu príbehu. To vnímanie mnohorozmernosti mi nesmierne pomohlo vnímať aj príkoria menej ako príkoria a viac ako zákonitosti, z ktorých sa dá vytiahnuť isté poučenie. (A poučenie z môjho podráždenia: už si konečne musím odvyknúť chcieť zachrániť celý svet, pričom “zachrániť” = “obrátiť každého a všetkých na môj obraz” 😳 ) Myslím, že vtedy prichádza k určitému stupňu odosobnenia sa od príkoria – aby ste to mohli študovať, potrebujete vystúpiť z kaše na balkón a pozrieť na vec zhora. A tak pri najbližšej situácii, kedy sa rozchádzalo Gabrielovo tvrdenie s mojím vnímaním situácie, som začala hľadať taký uhol, z ktorých by oboje mohlo byť správne… a viete čo? Našla som ho!

Takže moje poznanie – v “nepriateľskom” svete je dôležitejšie ako čokoľvek iné “obhájiť” svoje stanovisko voči iným. (T.j. “presadiť sa”, nenechať zo seba urobiť Obeť.) V priateľskom svete  nepotrebujeme obhajovať svoje stanoviská, pretože situácie sa neposkladali nepriaznivo preto, aby nám urobili zle, ale proste sa poskladali a keď cez ne chceme preliezť, bolo by dobré chápať čo najviac ich stránok a využiť ich na to, aby sme minimalizovali našu námahu…

A späť k tej dôvere. Našla som tam ďalší citát, ktorý sa mi zapáčil:

Dôvera značí cítiť “nádej” a “očakávanie” a oboje je potrebné pre úspech. (Faith is a feeling of “hope” and “expectation,” both of which are necessary for success.)

Za seba už len dodávam, že ak sa pohybujeme v nepriateľskom svete, to “očakávanie” je očakávanie problémov a ťažkostí; ak sa pohybujeme v priateľskom svete, tak to očakávanie je radostná dychtivosť, kedy sa naša “nádej” konečne naplní… 🙂

Článok potom končí citátom M. Catherine Thomasovej z jej knihy Light in the Wilderness:

“…ak chceš zacítiť najprenikavejšiu silu Ducha, skús byť vďačný v okamihoch sklamania, tragédie či pri vidine zániku. Keď to dokážeš robiť sústavne, budeš sa cítiť, ako keby si objavil tajomstvo života a spojil sa s ním.”

No, neviem, či sa tak budem niekedy cítiť… Nie je nič povznášajúce na tragédiách, ale je fajn, keď dokážete vnímať z nich aj tie menej tragické aspekty. Nehovorím, že to pomáha; hovorím, že prejdete tragédiou a pritom nestratíte vieru v život. 🙂