Dnešný zážitok je úplne rozprávkový. Mačičky sú celkom nervózne, sused búra betón a celý dom už druhý deň len tak hučí a to ony nemusia… A pretože sú nervózne, neporiadne papajú, mykajú sa pri každom novom podnete a najradšej by zutekali.

Ani dnes veľmi nepapali. Bol už čas obeda, išla som na záchod a ony sa všetky štyri nasťahovali za mnou a tmolili sa po kúpeľni. Vyzerali také… skleslé… Tak im hovorím:

“Dáme si niečo pod zúbok, čo? Dáme si papi-papi?”

Nijako nereagovali, len sa nervózne tmolili naďalej. Tak som podľa svojho zvyku pokračovala:

“Ak chcete papi-papi, tak mi to nejako povedzte… Napríklad papi-papi … mňau! Papi-papi… mňau! Tak čo, Cica? Chcete papi-papi?”

A vtom Cica na mňa celkom vážne pozrela a povedala “mňau!”

🙂 Bolo rozhodnuté.

Možno si poviete – náhoda… Nie u Cice, ktorá je stále ticho. Nie v mojom príbehu, kde sa takéto veci jednoducho dejú. 🙂 Svet plný zázrakov. 🙂

P.S.: Kým mačičky žerkali, susedovie robotníci si dali obedňajšiu prestávku a bolo ticho…. Náhoda? Synchronicita? Kto vie? 🙂