Ako si užívam svoje mačičky a učím sa s nimi zaobchádzať, učím sa súčasne hodne o živote… Momentálne je obdobie, kedy sa Lassiter nemusí s Beruškou. Naháňa ju, bije ju (a ona jeho), robí jej zle, kde len môže (a ona jemu sakumprásk). No a keď už sa priveľa syčí a škrečí, zasahujem. Možno by som nemala, na internete sa píše “kým netečie krv, je to v poriadku”, ale ja nemienim čakať, až potečie krv, a potom si vyčítať… tak umóresňujem.

A všimla som si, že mačky síce vedia, že urobili niečo zle, ale nijako ich to netanguje, ak nedostanú bezprostredné potrestanie. Do päť sekúnd akoby sa situácia vymazala a začína sa z čistého papiera.

Lassiter bije Berušku, až Beruška škrečí a ja hulákam a zaženiem Lassitera do iného kúta. A o chvíľu už pekne vedľa seba papajú a nič sa nedeje.

Niekedy mi tým idú nekonečne na nervy: stále je nejaký hriech, ale ja som ten jediný blbec, ktorému to zjavne prekáža… A tak, hoci ma naštvú do biela, vypením a každého zavriem do inej izby, po piatich sekundách sa záznam maže a každá z nich má zasa doložku najvyšších východ. 🙂

Pomáha mi to jednať s ľuďmi, ktorých naozaj z minulosti nemusím. Proste keď daný “ksicht” vstúpi znova na scénu, v tom okamihu vygenerujem novú verziu seba samej, ako keby som sa s ním stretávala po prvý raz. Ak sa toho chopí a správa sa tak, že nevypením, máme obaja dobrý pocit. Ak sa zachová tak ako v minulosti a ja sa neustriehnem a vypením, vybehnem s ním presne tak ako naposledy – a je to.

A o päť sekúnd sa zakladá čistý papier. 🙂

Mimochodom, kto ste si nevšimli, na stranu 13 Cicavízie pribúdajú videá…