K tejto úvahe ma priviedol priateľ mojej kamarátky. Včera sa ozval do chatu na g-maily. Keď som sa pozrela na to, že je vlastne pre iných skrytý a predsa vyvolal rozhovor so mnou, bolo to pre mňa jasné znamenie, ou, mladý muž sa necíti dobre. Poznáte to, začiatok rozhovoru je vždy taký ” Ahoj 🙂 Ako sa máš? 🙂 moje ahoooooooj, šedá bodka. 🙂 Ja dobre, a ty? na neho však nijako nezapôsobilo. .-) Keďže je to človek, ktorý je dobrý a láskavý, pustil sa do vypočúvania ako sa vlastne cítim ja. Kto mi žerie nervy, ako je to s manželom, čo zasa povyvádzal atd. A zrazu z neho vypadlo. ” Hm, ja ťa chápem lili. Všetko sa ti pod rukami zosypalo a ty si z toho všetkého tak sklamaná, že ako odpovedať pravdou ako sa v skutočnosti cítiš, radšej povieš že si OK nech máš kľud!” Môj takýto 😯 výraz však po chvíli vystriedal úsmev, keďže som v tom videla krásne potvrdenie toho, ako naozaj v realite funguje to, že ako sa cítite vy, také isté pocity zaručene majú aj iní. 🙂 Hm, hm, hmmm 🙂 Keď sa rozlúčil, prihlásila sa do rozhovoru kamarátka. Klasické ahoj, ako sa máš po chvíľke vystriedalo Vieš lily, vlastne by som potrebovala poradiť. Neviem sa nejako dostať zo zlej nálady, čo s tým. Minule čítala, že pozitívne myslenie a aj napríklad také opakovanie si slov, som krásna, múdra a milovaná ráno pri pozeraní do zrkadla vraj pomáha, no ja som asi inakšia či čo, lebo ja sa ráno neviem na seba usmiať do zrkadla. Viem, je to zlé. 😯 Moje slová Heeeej!!! STOJ!!! ju okamžite zabrzdili v ďalšom sebaľutovacom výleve. ” Kto ti prosím povedal, že cítiť sa zle, je naozaj aj zlé?” … No čítala som to na jednej stránke, a že tieto afirm .. neviem čo, vedia jedného dobre nakopnúť ráno. 🙂 Áno moja, máš pravdu. Nakopnú Jedného. 😛 🙂
Hm, títo dvaja ľudkovia ma nejako donútili hlbšie sa pozamýšľať aj nad niečím takým ako je Afirmácie, silu pozitívneho myslenia atd. Čo to teda v skutočnosti aj je? Prepáčte mi všetci, ale mne to príde ako totálna hlúposť. Opakujeme si slová, ktoré sme si naordinovali. Netvrdím, že to nezaberá. Zaberá, keďže si vytvoríme program. Otázka však znie kde a kto ten program spúšťa. Kto nám vlastne nahovára, že cítiť sa zle, je aj v skutočnosti zlé. Kto sa to v skutočnosti cíti zle? Podľa môjho názoru to rozhodne nie je Srdce.
V čom teda vidím problém v týchto afirmáciach ja? Opakovaním si niečoho, čo nás má naladiť na dobrú vlnu. Musíme to robiť! Musíme! Slovko musím v sebe pre mňa nesie jediné posolstvo. Ak jednoducho niečo musím, v skutočnosti to iba znamená Nútim sa. A ja sa pýtam, prečo sa do niečoho vôbec nútime? Dobre. Účel svätí prostriedky a ak to má pomôcť, prečo nie. Kde však ja vidím skutočný problém v opakovaní si aj takýchto afirmácií? Presunieme sa z prítomného okamihu, do budúcnosti. Očakávame, že jednoducho opakovaním čohosi sa naša nálada zmení. Ale? Keďže už vieme, že budúcnosť si vlastne tvoríme v prítomnosti, čo si vlastne tým nútením samých seba v skutočnosti aj vytvoríme? Namiesto toho, aby sme sa na seba zadívali tíško do zrkadla a trebárs iba ticho pozorovali ako naša tvár vyzerá, že máme smutné oči, a skutočného zamyslenia sa nad tým Prečo mám tie oči smutné, zaoberame sa konštatovaním toho, že jednoducho sa viníme a to aj slovami Áno, ja viem, nemala by som sa takto cítiť. Ja však nerozumiem prečo by sme sa takto nemali cítiť? Ak by sme nemali tak cítiť, jednoducho by sme sa takto necítili. Dívame sa na seba trestajúcimi a vinnými očami ( vinnými od slova Vina, nie víno 😛 🙂 ) za to, že sa necítime dobre. No a? Kto nám to hovorí? Aká časť mňa mi nahovára, že cítiť sa inak je zlé? A prečo nás vlastne tá naša časť odvádza od prežívania prítomnosti a presúva nás kde kade? Očakávame od seba zázrak na počkanie a najneskôr hneď, nie to ešte do troch dní 🙂 Začneme cítiť pocity viny za to, že niečo robíme zle. Atd. No jednoducho ” Celé zle toto!” 🙂 V čom robíme chybu? Podľa môjho názoru je to práve v tom, že si nedovolíme sami sebe, cítiť sa kadejako, lebo niekde, niekto, niekedy povedal, že toto sa nemá, lebo je to zlé atd, atd. Ale kto vie čo je zlé a čo je dobré? A tak vlastne krásne dávame do rúk náš osud nejakému autorovi nejakej Úžasne Mega Bomba Úspešne predávanej knihy. Knihy o sile afirmácií či pozitívnom myslení. 🙂 ( hehe, no nakladateľ a autor isto takýto 😀 hepi úsmev majú. 🙂 a zaručene je to aj bez afirmácií. Prečo? Lebo oni pochopili podstatu tvorby svojho osudu. )
Avšak? Nepopieram, že cítiť sa dobre jednoducho ide. Ako teda na to? Vypožičiam si text z iného článku. Celý článok nájdete Tuto no mne úplne stačí tento text.
Opravdová spiritualita není opium, které by posloužilo k útěku od sebe a od života. Je to setkávání se s celostí sebe sama. Je dobré si uvědomit, že sebepoznání nepřináší automaticky a rychle klid, pohodu a radost až na kost. Často je to právě naopak. Otevře, rozvíří kaly, rány a temnoty. Tedy pokud je opravdové. Opravdová spiritualita není opium, které by posloužilo k útěku od sebe a od života. Je to setkávání se s celostí sebe sama. S bolestivými šrámy, nedokonalostmi, divnými pocity, strachem, úzkostí, hněvem, závistí. Je to uvědomování, poznávání všeho, co je tu s námi.
Ak nepoznáme bolesť, nepoznáme jej sestru Radosť. Ak v sebe čokoľvek potlačíme, prikryjeme namiesto toho aby sme to prijali a pekne sa na to iba dívali, nemali by sme sa potom čudovať, že to v skutočnosti neprinieslo žiadaný efekt.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor