Už som tu mala článok od Raja Ranghunathana z Psychology Today. Toto je rovnako z Psychology Today a je to odpoveď na Ranghunathanov článok od Sandeepa Gautama. K tomuto článku som sa síce dostala ako k prvému, ale chcela som tie články priniesť v pôvodnom poradí, takže tento prichádza až dnes:
Šťastie ako proces kreatívny, nie interpretatívny
Raj Rangunathan hovorí, že šťastie sídli v našich hlavách a že potrebujeme len zmeniť náš spôsob nazerania na situáciu – a hneď budeme šťastní.
Sandeep Gautam hovorí, že je to tak, pokiaľ ide o kognitívnu behaviorálnu terapiu (CBT), ktorá sa používa pri depresiách, a pri jej podvetve Naučeného Optimizmu (Learned Optimism). Trik spočíva v tom, že preinterpretujeme našu situáciu, prelomíme reťaz naučených negatívnych prívlastkov, ktoré s ňou spájame, a “prerámcujeme” situáciu na pozitívnejšiu – najprv silou vôle, neskôr sa to zautomatizuje. Tým si zvyšujeme súčasne odolnosť voči nepríjemným situáciám a zlepšujeme svoj pocit šťastia/spokojnosti. Týmto smerom sa uberajú aj východné filozofie.
Raj Ranghunathan nás núti prevziať zodpovednosť za naše vlastné šťastie a pustiť sa cestou preinterpretovania. Sandeep Gautam s tým nie je celkom hepi z dvoch dôvodov:
Prvý spočíva v tom, že ak len sami preberáme zodpovednosť za svoje šťastie, tak vlastne “viníme obeť”:
“Predstavte si extrémne nešťastného človeka, ktorého nešťastie/depresia je výsledkom vonkajších podmienok, nad ktorými nemá nijakú kontrolu – povedzme, smrť blízkeho človeka. V takej situácii môžeme začať jeho smútok pripisovať nedostatku sebazodpovednosti, miesto toho, aby sme videli jeho depresiu ako oprávnenú reakciu na situáciu.”
Tu sa mi vo vrecku začal otvárať nožík, ako to urobí vždy, keď niekto začne používať slová “viniť obeť” a “oprávnená reakcia”. O tom predsa sebazodpovednosť nie je! Sebazodpovednosť je o tom, že rozhodnutie, ako na situáciu zareagujeme, je na našej strane – či spadneme do depky alebo situáciu preinterpretujeme. Hovorí zo mňa vlastná skúsenosť, pretože to “rozhodovanie sa” zaberá dokonca aj pri depresiách vyvolaných chemickou nerovnováhou serotonínu v mozgu, nielen smrťou! Akonáhle sme ochotní prevziať zodpovednosť za našu vlastnú reakciu na situáciu, je jedno, čo tú situáciu spôsobilo – pretože prebratím zodpovednosti sme práve začali preinterpretovávať. Už nie “deje sa mi”, ale “reagujem”. Sandeep u mňa začína strácať body. 😕
Ešte jedno mi vadí: keď niečo označíme “mimo našej kontroly”, tak tým vlastne sami seba staviame do pozície “obete” a celkom zabúdame možno na jediný spôsob, ako tou obeťou nebyť – stať sa majstrom vlastného vedomia/vnímania! Lenže… potom si plne zaslúžime “obvinenie obete”, pretože sme sa postarali, aby sme tou obeťou boli.
Zasa z mojej skúsenosti: keď som dostala rakovinu, nebolo to niečo, čo “sa mi deje a ja som v tom nevinne”; dokonca ma ani nezaujímalo, kto je za čo vinný alebo nie, ale jedno jediné – čo s tým. Na toto sú limitné situácie vynikajúce – naučia vás okamžite zredukovať situáciu na jedinú skutočne dôležitú vec a nezdržiavať sa “zaujímaním stanoviska”. Žiadne “čím som si to zaslúžil?!”, ale “dorrrr*, prúser, čo s tým viem urobiť?” A pozornosť sa presúva z našej reakcie (a teda nášho nedostatku šťastia) na vec samotnú. 🙂
Na druhej strane, napadá mi niečo celkom iné: keď celú zodpovednosť napr. za hnusné správanie niekoho iného prevezmeme na seba a u seba ju neutralizujeme, ten druhý sa z toho dostal “naľahko”. Dokonca sa ani nemusel naučiť, že jeho akcia vyvoláva nepríjemnú reakciu. Tu už len závisí od miery, do akej sa vidíme ako Ján Amos Komenský a ideme vychovávať každého okolo nás. 🙂
Druhá vec, ktorá Sandeepovi vadí, je, že výskum šťastia ukazuje, že prah šťastia (tzv. happiness set-point pre priateľov z Klubu psychoexperimentov 😛 ) je v 4% dedičný, v 10-20% ovplyvnený socio-demograficky a len zvyšok je následkom činností, ktoré každodenne robíme (hobby, meditácie, pestovanie pozitívneho nastavenia).
A zasa nožík vo vrecku. Percentá sú krásna vec, ale… ak som niečo podedila, to znamená, že nemôžem preinterpretovávať? Ak som vyrástla v blbom prostredí, budem naveky obeťou tohto prostredia a nevezmem svoje vlastné vnímanie do svojich rúk? Veď toltékovia nerobia po celý čas nič iné než že kultivujú svoje vnímanie a preinetpretovávanie situácií tak, aby z nich vylúčili dopady nášho naučeného sebavnímania! Sandeep ma začína nakrkávať tým, ako proklamuje bezmocnosť.
A keby len to:
“Výskumy Fordycea napr. ukazujú, že už len konaním podobne, ako obvykle konajú šťastní ľudia, nás robí šťastnými.”
🙂 Hepi. Takže rozhodli sme sa, že budeme konať podobne ako šťastní ľudia – a začíname byť šťastní. Čo sme urobili? Preinterporetovali sme situáciu, v ktorej “nemôžeme konať inak” na situáciu, kde “konáme ako obvykle konajú šťastní ľudia”.
A Sandeep po druhej strate bodov 😛 pokračuje citovaním Jonathana Haidta z knihy The Happiness Hypothesis. Tam sa Haidt opiera o napätie medzi názormi, že “šťastie je vonkajšia záležitosť” a “šťastie je vnútorná záležitosť” a dospieva k poznaniu, že 😀 šťastie leží niekde v prostriedku.
“Že šťastie leží niekde v strede je nádherná myšlienka, ktorej by sme sa mali chvíľku povenovať. Naráža na to, že šťastie je vzťahovej povahy, že ho skôr tvoríme ako hľadáme. Takisto naráža na to, že láska/šťastie môžu byť v konečnom dôsledku vykonštruované, ale sú konštruktom, ktorý má schopnosť zhmotniť sa.”
🙂 Tak vám poviem: nie je Ind ako Ind. Som rada, že som prvého čítala Ranghunathana a nie Gautama. 🙂 Keď niekto nesúhlasí a potom povie vlastne to isté, čo ten, s kým nesúhlasí – a ešte stále je presvedčený, že tým vyjadruje svoj nesúhlas… 😛 Nuž, veľký je zverinec Boží. Som vďačná zaňho, lebo keby nebol, mohla som tou blbosťou byť postihnutá ja. (A áno, je to posudzovanie. Bolo mojím vedomým rozhodnutím vyjadriť sa posudzovačne. Na svete je jedna vec, kde mám ešte rozvojovú potrebu – netolerujem nelogičnosť, prikrývanie sa dobre znejúcimi frázami a zanedbávanie obsahu, ktorý sprostredkujú. O čo lepšie znie “kreatívny proces” ako “proces hľadania” – aj keď vlastne hovorí pravý opak toho, čo hlásam ako svoj postoj! Ufff… nie, ľudkovia, nelogičnosti naozaj nemusím. Sandeep, prac sa z môjho príbehu! 😆 )
Takže čo si z toho okrem nerovnakosti dvoch Indov beriem je: áno, ak sa cítim nešťastný, je to moja “vina”. Nemôžem ovplyvniť vonkajšie okolnosti, ale môžem ovplyvniť spôsob, akým na ne zareagujem.
Doplnok o pol hodinu neskôr: 😉 Hneď som mala šancu ísť si naostro vyskúšať, nakoľko je šťastie vecou našej interpretácie. Ako som dopísala článok, Lassiter vybehol hore a aj mne už bola zima, tak som šla zatvoriť okno na izbe. Kým som ho zatvárala, Lassiter skočil na kreslo, na radiátor a na parapet… len pritom stihol prevrhnúť odparovač, do ktorého som ráno pridala tak 1,5 l vody… Všetko na zemi, na podlahovej krytine a čiastočne na jeho záchodíku… Ani mi nedošlo, že by som sa mala jedovať, len som utekala pre utierku a začala zbierať vodu. Lassiter vedel, že urobil zle, a tak sa mi poctivo plietol popod nohy i ruky, aby mi ukázal, ako mi pomáha. Keď som vytláčala vodu z podlahovej krytiny, oňuchával utierku, koberec i moju ruku, potom začal handru naháňať ostrými pazúrikmi… Lenže ja som nemala chuť nechať sa nazlostiť. Čo sa stalo, to sa stalo (pomstychtivo som mu do tej vody namočila paprčku 😛 ) a už sa neodstane, tak som sa obmedzila na odstraňovanie následkov. A ako som pendlovala medzi izbou a kúpeľňou, na každom kroku som sa potkýnala o “dobrého” Lassiteríka… Ľudia, ten bol úžasný! Tie nevinné kukadlá, to súcitné mraučanie “zberáš vodičku, moja, zberáš?” A večne lietal okolo mňa prvou kozmickou rýchlosťou, aby mi predviedol, ako intenzívne spolupracuje na odstraňovaní následkov… 😛 Už dávno som sa tak nenasmiala ako na tejto “pohrome”! (Ovšem rátam, že koberec bude schnúť aspoň tri dni a zostane na ňom škvrna, ktorú budem musieť tepovať. No dobre; už sa asi týždeň netepovalo. 😕 😆 )
Takže funguje to: význam, ktorý situácia má, jej pripisujeme v našej hlave my a nikto iný… 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
uplne suhlasim:) je len na nas ako situaciu interpretujeme a ci aj negativnu zneutralizujeme alebo si do seba pustime plnu davku energetickych toxinov.
juuuj Lassiterko, podareny kocurik:) ja som dnes ziastila ze moj zvieraci sprievodca je tiger (podla cinskeho horoskopu som tiger a s tym zrejme aj suvisi moja laska k mackovitym selmam:P)
Páči sa miPáči sa mi
Tento príspevok som si prečítala hneď 2x a medzitým som sa vracala niekoľkokrát k niektorým pasážam, aby som si potvrdila, že nie podmienky, ale naše rozhodnutia vytvárajú našu skutočnosť. A vtedy mi dokleplo 😀
Páči sa miPáči sa mi
Ľudia, to je aká eufória… 😆 MÔŽEM… tralalalala
Páči sa miPáči sa mi
“Predstavte si extrémne nešťastného človeka, ktorého nešťastie/depresia je výsledkom vonkajších podmienok, nad ktorými nemá nijakú kontrolu – povedzme, smrť blízkeho človeka. V takej situácii môžeme začať jeho smútok pripisovať nedostatku sebazodpovednosti, miesto toho, aby sme videli jeho depresiu ako oprávnenú reakciu na situáciu.”
ja neviem, ja s tymto suhlasim….ta depresivna reakcia je instinktivna, smutok pocituju aj zvierata….ja sa sice mozem rozhodnut ze smutok nechcem a nepotrebujem (vedome) a vedome preinterpretovat situaciu. Nezvolit si smutok. Ale nie je to podla mna o nic sebazodpovednejsie ako nevedome rozhodnutie pre smutok, ktory potrebujem aby som sa s nejakou stratou vyrovnala. Vsetko tu je na nieco, ak je tu depresia a smutok, je tu na nieco. So sebazodpovednostiou to nic nema, obe rozhodnutia (vedome ci nevedome) su podla mna rovnocenne a napriek tomu v istej situacii je vhodnejsie jedno a v inej to druhe.
Páči sa miPáči sa mi
Ja si myslím, že takto isto je to aj s hnevom, pýchou, závisťou, žiarlivosťou, atď. Všetko to má svoje miesto a svoj účel 🙂 Ja sa, ale vždy môžem na základe mojich vedomostí, skúseností rozhodnúť, či tieto nástroje ešte potrebujem, alebo už nie. Samozrejme obdobie smútku, je obdobie smútku. U každého z nás je časovo ináč ohraničené. Tú otázku sebazodpovednosti vnímam skôr ako rozhodovací faktor. T.j. nenechám sa bezcieľne utápať a zmietať v emóciách bezmocnosti a sebaľútosti, ako mi život ubližuje, nedaj boh, ako sa na mňa dotyčný “vyprdol” a jednoducho si odišiel na 2. stranu, ale beriem to tak, ako to je. Je to kolobeh, ktorý má svoj zmysel a svoj účel. Ak sa budeme mať stretnúť znova, bude to tak. Môj smútok so straty bude tak intenzívny, ako bol náš vzťah. V tom čase sa pokúsim odpustiť to medzi nami ešte neodpustené, resp. nedopovedané a až sa mi to podarí, následovne moje obdobie smútku skončí a budem pokračovať v snahe o pokračovanie v napĺňaní mojich úloh 🙂 Toto je ale “iba” moja predstava, ako by som chcel, resp. ako si myslím, že by to u mňa malo fungovať. Poslednú stratu som prežíval dosť zle a dosť dlho, ale to bolo ešte pred mojím ezo-obrodením 🙂 Toš uvidíme 🙂
Páči sa miPáči sa mi
A preco si myslis ze ak sa budem rozhodovat vedome na zaklade svojich vedmomosti a skusenosti, bude to zodpovednejsie ako keby som sa rozhodol nevedome, instinktivne, bez vedomosti rozumu ? Ma priroda menej vedomosti ako moj rozum?
Páči sa miPáči sa mi
Matrioshka,
nemyslím, že ide o vedomé rozhodovanie na základe našich vedomostí. Figlajz. Ide o čisto energetické zváženie situácie – ak z toho viem niečo energeticky získať (napr. čo len uvoľniť pretlak), volím emocionalitu; ak nie, nereagujem, ale sa zachovám ako android – vhodne k situácii, nie k môjmu emocionálnemu výkyvu. 🙂
Nejde o odstránenie emócií – ide o rozhodovanie, kedy sú pre nás prínosné a kedy nie a potom prežitie len tých, ktoré prínosné budú, teda budú napĺňať nejakú našu potrebu.
Práve beží u Ruiza pár pekných citátov k tomuto. Len čo budem vedieť pridávať články, nahodím ich sem. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
No ja chapem asi co vlastne ti nereze. Asi to, ze ak si zvolime ten smutok, tak aby sme mohli vydatne smutit, potrebujeme ten uhol pohladu, kde sme ako obet, nestastnik. On nie je nespravny, nie je sice uplny, ale aj ten je platny. Je neuplny na to, aby sme naozaj boli nestastnik a obet, aby sme sa mohli vybahnit v smutku. Aj tento sposob moze byt niekedy ten energeticky uspornejsi, myslim, iste existuje taky moment, aj keby len sekunda. Tazko povedat kedy ako, ale ten pan mozno chcel len povedat, ze aj s takymto pohladom treba ratat ako s rovnocennou moznostou.
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Nie, ešte raz… To, čo mi nereže, je, že ak si zvolím smútok (a to si ja volím napríklad teraz u mamy), tak smútim, “sedím s tým” a ponáram sa do toho, ale v žiadnom prípade si neprichodím ako “obeť”. Nerozoberám, kto som ja v tej situácii. Rozoberám smútok, ktorý v tej situácii je obsiahnutý, a snažím sa ho prehnať svojím systémom tak, ako ma učil Gabriel – precítiť všetko, potom zabaliť a ísť do niečoho iného.
Proste si nedovoľujem cítiť SEBA v tej situácii. Tým sa vyhnem sebaľútosti a komplexu obete a popracujem aj na sebadôležitosti. Väčšina našich “smútkov” a “depresií” totiž vychádza z toho, že niečo cítime ako obrovskú krivdu na nás. Fakty sú fakty a je nezmysel zaujímať k ním stanovisko. Len čo to urobíš, strácaš kontrolu nad svojimi negatívnymi emóciami hocijakého charakteru a tie z teba začínajú odžierať.
Páči sa miPáči sa mi
Heli, ale to čisté energetické zváženie, nenastane iba tak, samo od seba, nie? Najprv je potrebné niečo preto spraviť a potom už keď vieme ako na to, tak sa dá k tomu pristúpiť aj ináč ako stav obete. Takto som myslel tie skúsenosti 😀 ale možno som úplne vedľa…neviem 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Jo… máš recht. Práve dneska to skúšam už niekoľko hodín – nedovoliť si sebaľútosť. A keď sa dostaví, pekne si ju skomentujem ako “sebaľútosť” a potom sa pozriem, prečo nastala, ako prebieha a že do nej nesmiem spadnúť… Škoda, že ešte musím dávať pozor na to “nesmiem spadnúť”, je to také… obmedzujúce… Dnes mám deň lekcie zo sebavyvažovania vlastnými silami. No, moc mi to nejde. 😕 Zatiaľ.
Páči sa miPáči sa mi
Smrť blízkeho človeka je udalosť, nad ktorou nemáme žiadnu kontrolu a smútok je prirodzený nie len ľudskému druhu. Presne ako píšeš, Matrioshka. Ale je len v našich rukách, akým spôsobom budeme smútiť. Či bude smútok očisťujúci, alebo autodeštruktívny. Smútok nerovná sa depresii, ten nie je jej spúšťačom. Depresia je patologický stav, nie emócia, a tam už rozprávame o iných faktoroch a priebehu. Naopak, každý človek smúti po svojom.
Páči sa miPáči sa mi
Suhlasim tak napoly. Az tak uplne a na sto percent to v nasich rukach nie je. Ale zaroven instinktivne verim, ze tie druhe ruky nie su o nic horsie, ani hlupejsie, nech uz to vyzera akokolvek. Takze vlastne chvalabohu. Napriek tomu si myslim ze niekedy ta spolupraca tychto dvoch druhov ruk akoby nefunguje a veci sa paradne zacyklia. Potom treba nieco zmenit. Bud tak ze zodpovedne preberieme vedome rozhodovanie a posilnime to co chceme v nasom vedomom chceni. Alebo pritvrdia muziku tie druhe ruky a lapia nase vedome rozhodovanie pod krk tak, ze si uz moc nepipne. Tam potom by sme sa zodpovedne nemali moc vzpierat a verit, ze maju plan a vedia co robia. Tazko najst jednotny recept. Podla mna maju pravdu obaja indovia.
Páči sa miPáči sa mi
Ok, tak jo, asi uz viem, vlastne ze obet neobet, naco rozmyslat, ked treba smutit. Tak?
Stalo sa nieco zle s mamou? 😦
Páči sa miPáči sa mi
Jo. V ten deň, čo prišla Cica, maminka spadla a zlomila si bedrový kĺb. 😦 Za všetko sa platí. Zdá sa, že svoj podiel “šťastia” som už vyčerpala.
Páči sa miPáči sa mi
nie nie, tfuj tfuj. nehovorit nahlas. stastie bude pokracovat
Páči sa miPáči sa mi
jooooj paneboze 😦
Páči sa miPáči sa mi
Heli, držím ti palčeky. Môj krstný dedo si zlomil bedrový kĺb tuším ako 70 ročný a celkom sa mu to fajn zhojilo. Lekári nechápali :), ale on mal zase ako darček hodne silného “toho Nemca čo všetko schováva” a jemu schoval tak, že sa vrátil do cca. 10 roku života, možno ešte menej 😦 Krstná mala vtedy o zábavu postarané. Krstnej mame ako svojej dcére hovoril tuším pani vedúca a krstnej babke pani suseda, alebo tak nejako. Na 1. pohľad to bola veru sranda pre veliká, ale krstná sa vtedy veľmi nesmiala…všetko bude dobré, uvidíš. Cmuk na líčko 🙂
Páči sa miPáči sa mi
“Sídli šťastie v našej mysli? Ak som nešťastný – je to moja chyba?”…Podľa mňa, sídli a ak nie sme šťastní, treba to “opraviť” 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Ja som momentálne nešťastný, no je mi jasné, že som to práve ja kto má tento pocit, no netrápim sa preto že sa tak cítim, ale preto že neviem nájsť riešenie. Ak urobím to co ma urobí v danej situácii šťastným, celkom určite ublížim niekomu na kom mi záleží viac ako na mne samom, čiže si svoj pocit nechávam pre seba. Ak je riešením stavu transformácia a stav je spôsobený mojou reakciou na vonkajší podnet, musím si uvedomiť, že nech sa rozhodnem akokoľvek, nemal by som ublížiť nikomu, teda ani sebe ani nikomu inému. Moje skúsenosti sú také, že sa na to vždy radšej vyspím a buď to zmizne samo a teda to bola banalita, alebo sa snažím nájsť aspoň harmóniu a pokoj..
Páči sa miPáči sa mi
Tiež som momentálne nešťastná, pretože som si nebola vedomá toho, že ak sa zdôverím, tak ublížim niekomu na kom mi veľmi záleží aj keď prešlo už niekoľko mesiacov…stalo sa..otvorila som danú situáciu a je koniec priateľstvu…Neviem, komu sa viac ublížilo, ak som nebola ani vypočutá,ale to čo som sa o sebe dozvedela…pri monológu.. to stálo za to..Už len keby to zmizlo…
Páči sa miPáči sa mi