Už som tu mala článok od Raja Ranghunathana z Psychology Today. Toto je rovnako z Psychology Today a je to odpoveď na Ranghunathanov článok od Sandeepa Gautama. K tomuto článku som sa síce dostala ako k prvému, ale chcela som tie články priniesť v pôvodnom poradí, takže tento prichádza až dnes:
Šťastie ako proces kreatívny, nie interpretatívny
Raj Rangunathan hovorí, že šťastie sídli v našich hlavách a že potrebujeme len zmeniť náš spôsob nazerania na situáciu – a hneď budeme šťastní.
Sandeep Gautam hovorí, že je to tak, pokiaľ ide o kognitívnu behaviorálnu terapiu (CBT), ktorá sa používa pri depresiách, a pri jej podvetve Naučeného Optimizmu (Learned Optimism). Trik spočíva v tom, že preinterpretujeme našu situáciu, prelomíme reťaz naučených negatívnych prívlastkov, ktoré s ňou spájame, a “prerámcujeme” situáciu na pozitívnejšiu – najprv silou vôle, neskôr sa to zautomatizuje. Tým si zvyšujeme súčasne odolnosť voči nepríjemným situáciám a zlepšujeme svoj pocit šťastia/spokojnosti. Týmto smerom sa uberajú aj východné filozofie.
Raj Ranghunathan nás núti prevziať zodpovednosť za naše vlastné šťastie a pustiť sa cestou preinterpretovania. Sandeep Gautam s tým nie je celkom hepi z dvoch dôvodov:
Prvý spočíva v tom, že ak len sami preberáme zodpovednosť za svoje šťastie, tak vlastne “viníme obeť”:
“Predstavte si extrémne nešťastného človeka, ktorého nešťastie/depresia je výsledkom vonkajších podmienok, nad ktorými nemá nijakú kontrolu – povedzme, smrť blízkeho človeka. V takej situácii môžeme začať jeho smútok pripisovať nedostatku sebazodpovednosti, miesto toho, aby sme videli jeho depresiu ako oprávnenú reakciu na situáciu.”
Tu sa mi vo vrecku začal otvárať nožík, ako to urobí vždy, keď niekto začne používať slová “viniť obeť” a “oprávnená reakcia”. O tom predsa sebazodpovednosť nie je! Sebazodpovednosť je o tom, že rozhodnutie, ako na situáciu zareagujeme, je na našej strane – či spadneme do depky alebo situáciu preinterpretujeme. Hovorí zo mňa vlastná skúsenosť, pretože to “rozhodovanie sa” zaberá dokonca aj pri depresiách vyvolaných chemickou nerovnováhou serotonínu v mozgu, nielen smrťou! Akonáhle sme ochotní prevziať zodpovednosť za našu vlastnú reakciu na situáciu, je jedno, čo tú situáciu spôsobilo – pretože prebratím zodpovednosti sme práve začali preinterpretovávať. Už nie “deje sa mi”, ale “reagujem”. Sandeep u mňa začína strácať body. 😕
Ešte jedno mi vadí: keď niečo označíme “mimo našej kontroly”, tak tým vlastne sami seba staviame do pozície “obete” a celkom zabúdame možno na jediný spôsob, ako tou obeťou nebyť – stať sa majstrom vlastného vedomia/vnímania! Lenže… potom si plne zaslúžime “obvinenie obete”, pretože sme sa postarali, aby sme tou obeťou boli.
Zasa z mojej skúsenosti: keď som dostala rakovinu, nebolo to niečo, čo “sa mi deje a ja som v tom nevinne”; dokonca ma ani nezaujímalo, kto je za čo vinný alebo nie, ale jedno jediné – čo s tým. Na toto sú limitné situácie vynikajúce – naučia vás okamžite zredukovať situáciu na jedinú skutočne dôležitú vec a nezdržiavať sa “zaujímaním stanoviska”. Žiadne “čím som si to zaslúžil?!”, ale “dorrrr*, prúser, čo s tým viem urobiť?” A pozornosť sa presúva z našej reakcie (a teda nášho nedostatku šťastia) na vec samotnú. 🙂
Na druhej strane, napadá mi niečo celkom iné: keď celú zodpovednosť napr. za hnusné správanie niekoho iného prevezmeme na seba a u seba ju neutralizujeme, ten druhý sa z toho dostal “naľahko”. Dokonca sa ani nemusel naučiť, že jeho akcia vyvoláva nepríjemnú reakciu. Tu už len závisí od miery, do akej sa vidíme ako Ján Amos Komenský a ideme vychovávať každého okolo nás. 🙂
Druhá vec, ktorá Sandeepovi vadí, je, že výskum šťastia ukazuje, že prah šťastia (tzv. happiness set-point pre priateľov z Klubu psychoexperimentov 😛 ) je v 4% dedičný, v 10-20% ovplyvnený socio-demograficky a len zvyšok je následkom činností, ktoré každodenne robíme (hobby, meditácie, pestovanie pozitívneho nastavenia).
A zasa nožík vo vrecku. Percentá sú krásna vec, ale… ak som niečo podedila, to znamená, že nemôžem preinterpretovávať? Ak som vyrástla v blbom prostredí, budem naveky obeťou tohto prostredia a nevezmem svoje vlastné vnímanie do svojich rúk? Veď toltékovia nerobia po celý čas nič iné než že kultivujú svoje vnímanie a preinetpretovávanie situácií tak, aby z nich vylúčili dopady nášho naučeného sebavnímania! Sandeep ma začína nakrkávať tým, ako proklamuje bezmocnosť.
A keby len to:
“Výskumy Fordycea napr. ukazujú, že už len konaním podobne, ako obvykle konajú šťastní ľudia, nás robí šťastnými.”
🙂 Hepi. Takže rozhodli sme sa, že budeme konať podobne ako šťastní ľudia – a začíname byť šťastní. Čo sme urobili? Preinterporetovali sme situáciu, v ktorej “nemôžeme konať inak” na situáciu, kde “konáme ako obvykle konajú šťastní ľudia”.
A Sandeep po druhej strate bodov 😛 pokračuje citovaním Jonathana Haidta z knihy The Happiness Hypothesis. Tam sa Haidt opiera o napätie medzi názormi, že “šťastie je vonkajšia záležitosť” a “šťastie je vnútorná záležitosť” a dospieva k poznaniu, že 😀 šťastie leží niekde v prostriedku.
“Že šťastie leží niekde v strede je nádherná myšlienka, ktorej by sme sa mali chvíľku povenovať. Naráža na to, že šťastie je vzťahovej povahy, že ho skôr tvoríme ako hľadáme. Takisto naráža na to, že láska/šťastie môžu byť v konečnom dôsledku vykonštruované, ale sú konštruktom, ktorý má schopnosť zhmotniť sa.”
🙂 Tak vám poviem: nie je Ind ako Ind. Som rada, že som prvého čítala Ranghunathana a nie Gautama. 🙂 Keď niekto nesúhlasí a potom povie vlastne to isté, čo ten, s kým nesúhlasí – a ešte stále je presvedčený, že tým vyjadruje svoj nesúhlas… 😛 Nuž, veľký je zverinec Boží. Som vďačná zaňho, lebo keby nebol, mohla som tou blbosťou byť postihnutá ja. (A áno, je to posudzovanie. Bolo mojím vedomým rozhodnutím vyjadriť sa posudzovačne. Na svete je jedna vec, kde mám ešte rozvojovú potrebu – netolerujem nelogičnosť, prikrývanie sa dobre znejúcimi frázami a zanedbávanie obsahu, ktorý sprostredkujú. O čo lepšie znie “kreatívny proces” ako “proces hľadania” – aj keď vlastne hovorí pravý opak toho, čo hlásam ako svoj postoj! Ufff… nie, ľudkovia, nelogičnosti naozaj nemusím. Sandeep, prac sa z môjho príbehu! 😆 )
Takže čo si z toho okrem nerovnakosti dvoch Indov beriem je: áno, ak sa cítim nešťastný, je to moja “vina”. Nemôžem ovplyvniť vonkajšie okolnosti, ale môžem ovplyvniť spôsob, akým na ne zareagujem.
Doplnok o pol hodinu neskôr: 😉 Hneď som mala šancu ísť si naostro vyskúšať, nakoľko je šťastie vecou našej interpretácie. Ako som dopísala článok, Lassiter vybehol hore a aj mne už bola zima, tak som šla zatvoriť okno na izbe. Kým som ho zatvárala, Lassiter skočil na kreslo, na radiátor a na parapet… len pritom stihol prevrhnúť odparovač, do ktorého som ráno pridala tak 1,5 l vody… Všetko na zemi, na podlahovej krytine a čiastočne na jeho záchodíku… Ani mi nedošlo, že by som sa mala jedovať, len som utekala pre utierku a začala zbierať vodu. Lassiter vedel, že urobil zle, a tak sa mi poctivo plietol popod nohy i ruky, aby mi ukázal, ako mi pomáha. Keď som vytláčala vodu z podlahovej krytiny, oňuchával utierku, koberec i moju ruku, potom začal handru naháňať ostrými pazúrikmi… Lenže ja som nemala chuť nechať sa nazlostiť. Čo sa stalo, to sa stalo (pomstychtivo som mu do tej vody namočila paprčku 😛 ) a už sa neodstane, tak som sa obmedzila na odstraňovanie následkov. A ako som pendlovala medzi izbou a kúpeľňou, na každom kroku som sa potkýnala o “dobrého” Lassiteríka… Ľudia, ten bol úžasný! Tie nevinné kukadlá, to súcitné mraučanie “zberáš vodičku, moja, zberáš?” A večne lietal okolo mňa prvou kozmickou rýchlosťou, aby mi predviedol, ako intenzívne spolupracuje na odstraňovaní následkov… 😛 Už dávno som sa tak nenasmiala ako na tejto “pohrome”! (Ovšem rátam, že koberec bude schnúť aspoň tri dni a zostane na ňom škvrna, ktorú budem musieť tepovať. No dobre; už sa asi týždeň netepovalo. 😕 😆 )
Takže funguje to: význam, ktorý situácia má, jej pripisujeme v našej hlave my a nikto iný… 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor