Eprakone – ezoterika a spiritualita

“Je len jeden spôsob, ako poraziť to, čo nás ovláda: vidieť, že všetko, proti čomu bojujeme, sme v konečnom dôsledku my sami.” — Guy Finley

(There’s only one way to conquer what overcomes you: see that all you really ever fight with is yourself.)

Keď sa snažíme vyhrať vojnu v našom vnútri, jedna z najdôležitejších lekcií je pochopiť, že k našim negatívnym stavom máme veľmi hlboké puto – fascinujú nás. Presne tak! Ale prečo? Prečo si ich tak mojkáme? Odpoveď vás možno prekvapí:

Mojkáme si svoje negatívne stavy, pretože v nich máme silný pocit “seba”. Na prvý pohľad je to absurdné – nikto nechce len tak uveriť, že si môžeme ceniť veci ako sebaľútosť, hnev či depresiu. Budeme tvrdiť, že to tak nie je, a ako dôkaz uvedieme, ako s nimi bojujeme. Lenže… práve ten boj nám dáva falošný pocit života a dôležitosti. (helar: Auč! Sadlo! 😦 ) Sústreďuje totiž pozornosť na nás a dáva nám pocit, že sme v strede povážlivej kopy diania. Čím viac bojujeme, tým viac sme na týchto stavoch závislí, pretože nás robia o to zaujímavejšími a vzrušujúcejšími. Nikdy necítime sami seba tak silno, ako keď zúrime, zúfame si alebo trpíme. Samozrejme, toto “ja” je umelo vytvorené “ja”. Ale cíti sa reálne – a preto na ňom visíme. Sila tohto stavu spočíva v tom, že len čo mu dodáme život, kŕmi nás spätne ilúziou života a moci. S tým následkom, že nám pomedzi prsty uniká skutočný život, ktorý sme mohli zažiť, keby sme sa neboli upli na ilúziu.

A čo sme práve urobili? Strhli sme masku z moci negatívnych stavov. Falošná, iluzórna časť z nás získava svoj pocit reálnosti, keď je bombardovaná negatívnymi pocitmi. Pretože je závislá na tom pocite “reálnosti”, sústreďuje našu pozornosť na negatívny stav – tú pozornosť, ktorá ho prikrmuje našou životnou energiou a dodáva mu na sile. Táto iluzórna časť, aby sa udržala v pocite reálnosti, okolo nás vytvára myšlienkové konštrukcie, ktoré odôvodňujú jej existenciu a udržiavajú ju nažive. A všetko toto sa deje na úkor toho, kto skutočne sme. Keď pochopíme kolosálny rozmer tohto podvodu, vieme presmerovať svoju pozornosť z negatívneho a z nedostatku na pozitívne v našom živote – a tým sa vieme odosobniť od našich negatívnych stavov a vyhodiť ich za dvere “nášho príbehu”.

Keď sa pozerám spätne na svoj život, hodne z toho, čo Guy Finley popisuje, môžem potvrdiť. Odjakživa som bola “bojovník” – nikdy som sa necítila tak nažive, ako keď som musela bojovať proti niečomu… Málokedy to boli ľudia. Väčšinou išlo o okolnosti. A dnes vidím, ako moje presvedčenia prikrmovali tie okolnosti a dávali im silu do tej miery, že s nimi bolo treba bojovať…

Lenže nad ničím nemôžete zvíťaziť. Sme vzájomne prepojený systém – všetka hmota v tomto vesmíre – a nemôžeme poraziť sami seba. To je, ako keby si mozog povedal, že mu srdce nebude uberať na dôležitosti – a odstavil ho. 😕 Naaaaaramne vyhral…

Každý “boj” má dva dopady – 1. venovali sme pozornosť nepriateľovi a tým sme ho posilnili a 2. presne tá časť pozornosti, ktorú sme venovali nepriateľovi, chýba teraz nám a vlastne sme sami seba oslabili.

Nemyslím, že by sme mali “bojovať”. Myslím, že by sme aj nepríjemné situácie a stavy mysle mali vedieť do seba nasať a zneutralizovať – napríklad väčšou mierou lásky, ktorú do nich presmerujeme z iných oblastí nášho života, kde jej máme dostatok.

Aspoň pre mňa bolo veľmi oslobodzujúce, keď som prestala “bojovať”. Nemusela som sa tváriť (=strata energie), že som niekto, kto nie som. Nemusela som umelo hľadať argumenty (=strata energie), ktoré by doložili oprávnenosť môjho boja. Nemusela som sa upínať na nejaký veľmi konkrétny výsledok presne podľa mojej predstavy (=strata energie) a jeho vnucovanie prostrediu (=druhá strata energie), len aby som uspokojila svoju túžbu “byť spravodlivejšia” (=tretia, najmenej produktívna strata energie).

🙂 Nemusela… ale mohla. A párkrát som to aj urobila. Ale už je to moje rozhodnutie, nie rozhodnutie autopilota, ktorý nemá na výber. Ja mám. 🙂

A ešte jedno: keď som si povedala “koniec s depresiami”, nezačala som s nimi bojovať, ale som sa zakaždým, keď na mňa nejaká depka liezla, začala vedome sústreďovať na to dobré. Nakoniec nebolo treba ani lieky, ani boje – depresie sa nejako prestali dostavovať. 🙂 Keď vyhľadávate to dobré, nebehá vám po rozume to zlé. 🙂