“Pokiaľ žijete prostredníctvom ega, redukujete prítomný okamih na prostriedok k dosiahnutiu cieľa.” — Eckhart Tolle
Tento článok má tiež svoju “históriu”. Nejako som sa v poslednom čase odezoteričtila. Všetko vyzeralo zaujímavejšie než rozjímanie nad princípmi fungovania sveta: umyla som okná, povysávala som obe poschodia, poumývala a totálne vyčistila kuchyňu vrátane 30 rokov starých (a 30x pripálených) hrncov a podobne. Čítala som si lacné slaďaky a bolo mi dobre. Už som potrebovala nákop na nové rozmýšľanie o ezoterike. Potom som si bez záujmu jedného dňa pozerala štatistiku kliknutí, z nejakého velice prapodivného dôvodu klikla na jednu linku a tá ma vzala na stránku, kde bol vykopírovaný článok o egu. Ako som ho začala čítať, oslovil ma horný citát a rozbehli sa mi myšlienky. Našla som si pôvodný zdroj a tak tu je to, čo ma zaujalo. Je to prevzaté z Ticho promlouvá od Eckharta Tolleho (hrubým som vyznačovala ja):
Spomienky, predstavy, názory, zvyky, zlozvyky… to všetko tvorí naše ego – falošnú predstavu o sebe samom. Ego oddeľuje vedomie človeka od ostatného bytia, ktorého je súčasťou. Existuje ako predstava v mysli, na ktorej tvorbu človek zneužíva svoj rozum a tvorí si tak svoj vlastný svet sám pre seba. Táto predstava egoistického “ja”, jediný zdroj ľudského utrpenia, je však falošná! Pýtame sa teda, prečo vlastne človek žije v egu? Lenivosť? Neochota žiť? Pretože ho do života v rozume vychovali rodičia a nič iné nepozná? To, že v egu žije väčšina ľudstva, nikomu nepomôže a nikoho neospravedlňuje. Pozrime sa teda, ako vlastne ego vzniká a funguje:
Myseľ nehľadá iba potravu pre myslenie; hľadá tiež potravu pre svoju totožnosť, hľadá pocit vlastného “ja”. Tak sa rodí ego, ktoré sa potom neustále obnovuje. Keď hovoríte alebo premýšľate o sebe, obvykle máte na mysli “ja a moja minulosť”. To je vaše “ja”, ktoré nie je nikdy spokojné. Preto egoistické “ja” neustále niečo hľadá a premýšľa o budúcnosti, v ktorej hľadá naplnenie.
Ak každá vaša myšlienka zamestná celú vašu pozornosť, znamená to, že sa stotožňujete s hlasom vo svojej hlave. Myslenie tým získava vedomie “ja”. To je vaše ego, alebo “ja” vyprodukované mysľou. Toto mysľou vytvorené “ja” sa cíti neúplné a neisté (veď vzniklo oddelením od všetkého ostatného), preto sú obavy a strach jeho prevládajúcimi emóciami a motivačnou silou.
Pokiaľ žijete prostredníctvom ega, redukujete prítomný okamih na prostriedok k dosiahnutiu cieľa. Pokiaľ však nežijete pre tento okamih, nikdy nemôžete byť šťastní. Ak budete venovať viac pozornosti vlastnej činnosti než jej budúcim výsledkom, zbavíte sa starých návykov ega. Vaša činnosť sa stane nielen dokonalejšou, ale tiež oveľa radostnejšou.
Egoistické “ja” potrebuje konflikt, pretože v boji proti tomu či onomu posilňuje svoju oddelenú totožnosť a dokazuje, že je tým a tým a nie niečím iným. Kmene, národy alebo náboženstvá nezriedka odvodzujú svoju kolektívnu totožnosť zo skutočnosti, že majú spoločného nepriateľa. Čím by bol “veriaci” bez “neveriaceho”?
Závisť je vedľajším produktom ega, ktoré sa cíti ochudobnené, kedykoľvek sa stane niekomu niečo dobré, niekto má niečoho viac alebo je jednoducho schopnejší. Totožnosť ega závisí na porovnávaní. Máte pri jednaní s ľuďmi určitý pocit nadradenosti alebo menejcennosti? Ak áno, potom máte ego, ktoré žije prostredníctvom neustáleho porovnávania. Ego chce viac čohokoľvek a chytá sa všetkého. Keď všetko ostatné zlyhá, môže posilniť svoju predstavu o svojom “ja” napríklad tým, že sa začne považovať za viac postihnutého alebo viac chorého než ostatní. Z čoho odvodzujete totožnosť svojho ja?
Pocit viny je ďalší spôsob, ako si ego vytvára svoju totožnosť. Egu je úplne ľahostajné, či je jeho totožnosť pozitívna alebo negatívna. I keď dosiahnete ciele, ktoré ste si stanovili preto, aby ste v sebe posilnili pocit vlastnej dôležitosti, nebudete spokojní.
Utrpenie vzniká, kedykoľvek označíte nejakú situáciu ako zlú a nežiadúcu. Ste nahnevaní a vaša zlosť situáciu zosobňuje a posilňuje vaše reaktívne, egoistické “ja”. Neustále hodnotenie situácie je návyk, ktorý sa dá prekonať. Začnite prijímať to, čo je, bez toho, aby ste to posudzovali. “Nesúďte, aby ste neboli súdení.” Prekročte hranice dobra a zla tým, že prestanete považovať veci za dobré alebo zlé. Keď sa toho návyku zbavíte, začne vami prúdiť sila vesmíru. Prestanete brániť jej priechodu svojím nesúhlasom s tým “čo je” a získate ohromnú vnútornú silu. Ak budete pristupovať k životu pozitívne a prijmete to, “čo je” (to, čo nie je, sa vlastne prijať ani nedá), sila života takmer okamžite zmení na dobré tie skutočnosti, ktoré by ste kedysi považovali za zlé.
Pre mňa bolo teraz veľmi zaujímavé stotožnenie ega s princípom “ja chcem!” V podstate keď si to tak vezmeme, sme od prvého dňa vychovávaní k tomu, aby sme sa sústreďovali na dosahovanie nejakých cieľov. Momenty, kedy “len tak sme”, sa označujú väčšinou za “lenivosť” (aj k lenivosti sa už chystá článok 😛 ). A tak sme naučení stanovovať si ciele, pozerať do budúcnosti a keď sa nám do cesty postaví nejaká prekážka, so šarmom buldozéra ju zrovnať so zemou. Neprispôsobujeme sa situáciám – my ich prevalcovávame. Ako keby situácie boli naši “nepriatelia” a nie “lekcie na naučenie“.
Ešte jedno som si uvedomila – naše ciele a pohľad do budúcnosti pre nás fungujú ako “brnenie” proti životným sklamaniam. Keď sa niekomu stane niečo zlé, veľmi často sa pustí do roboty a zahrabe sa v nej, len aby sa nemusel zapodievať tým chaosom v svojom vnútri. A tak ciele a budúcnosť a naše chcenie slúžia súčasne ako výhovorka na to, aby sme sa nemuseli zapodievať sebou samými a našimi vlastnými ranami. Pretože oveľa kúúúlovejšie je byť z granitu a nemať zranenia ako pripustiť ich a ošetriť. (Najprv som chcela napísať, že “a hlavne to menej bolí”, ale potom som si uvedomila, že to je nezmysel – neošetrovanie poranení bolí viac – pretože nebolí len samotné poranenie, ale celý život a duša v našom tele.)
Mňa kedysi anjeli nazývali “majster v chcení – a hlavne v nechcení”, pričom to druhé beriem už ako pokročilejšie štádium (alebo lúzerovitejšie 😛 štádium). Kým som chcela, mala som dvoch nepriateľov – okolnosti, ktoré mi priamo bránili dosiahnuť objekt mojej túžby, a všetky tie iné možnosti vývoja, ktoré tiež prichádzali do úvahy a neboli až také želateľné. Anjeli zo mňa vytriasli dušu, len aby mi názorne ukázali, že “a po tvojom nebude!” Vzdorovala som, zúrila som, prskala som, hrýzla som, fňukala som, zúfala som si… a po mojom aj tak nebolo. 😕 A jedného dňa som sa dopracovala do bodu, kedy som povedala: “Tak dobre, je mi jedno, čo bude, pokiaľ to nebude zrovna…” A boli sme v druhom štádiu. (=Lúzer. 😉 )
Potom som hodne dlho fungovala spôsobom, že “ja už nič nechcem, len mi nerobte zle”. A vtedy došla jedna úžasná, nepravdepodobná lekcia od samotného Gabriela – len čo zistil, že cezo mňa má priamy prístup k ľudským emóciám a vie ich cítiť, naprogramoval si (ehm, naprogramoval mi) totálnu katastrofu. A potom sme si ju vyžrali. Pomaličky, dôkladne, každú jednu bolesť sme si precítili a vychutnali. A ja som zistila, že on sa na utrpenie nepozerá ako na niečo, z čoho sa treba čo najrýchlejšie vykrútiť, ale ako na lekciu.
A čo je lepšie, ja som sa to naučila od neho.
Prvýkrát to nebolo “nic moc” a mala som problém nezareagovať “po-človečsky”, ale nejako som sa zaťala a preskákala som si to až do konca. Nielen že som sa naučila, ale mi aj vzrástlo sebavedomie, pretože keď som ten hnus zelený zvládla raz, zvládnem ho hocikedy znova. A tým som stratila strach z nechcených vývojov a prestala som “nechcieť”.
Ešte mi zostalo pár vecí, kde “nechcem”, ale tie už sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky. To je prokrok! 😛 Zo stavu, kedy všetko okrem ideálneho vývoja bolo vaším nepriateľom, do stavu, kedy už takmer nič nie je vaším nepriateľom, ale len lekciou na ceste k sebe! 🙂
Netvrdím, že som bez ega. Tvrdím, že keby som dostala fľašku ginu a tri želania, nevedela by som si spomenúť viac než na jedno jediné. 🙂 Minule som si ho naformulovala a v tomto prípade som si istá, že by sa nedalo nijako použiť proti mne. 🙂 (Veď prečo by to aj niekto robil… zas až taká dôležitá nie som. 😉 )
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Napísať odpoveď pre helar Zrušiť odpoveď