“Rodíme sa do pravdy, ale ako vyrastáme, naučíme sa veriť lžiam. Jedna z najväčších lží v dejinách ľudstva je lož o našej nedokonalosti. Keď veríme tejto lži, používame ju na to, aby sme súdili sami seba, trestali sami seba a ospravedlňovali svoje vlastné pochybenia.” — don Miguel Ruiz
(We are born in truth, but we grow up believing in lies. One of the biggest lies in the story of humanity is the lie of our imperfection. When we believe this lie, we use the lie to judge ourselves,to punish ourselves, and to justify our mistakes.)
Tento citát nie je pre mňa nový, ale s človekom je to tak, že na múdrosť reaguje vždy zo svojej aktuálnej pozície. Prvýkrát som sa s ním stretla pred takmer rokom, ešte na blogu Šamanskou cestou. Vtedy som riešila náramnú posudzovačnosť, ktorej som bola svedkom, kam som sa pozrela. Preto som si z citátu vybrala hlavne tú časť o posudzovaní a to ostatné som vzala ako “omáčku”.
Tento citát mi prišiel znova mailom nedávno. Lekciu posudzovačnosti som už medzičasom buď zanechala za sebou, alebo ma viac bolí niečo iné, ale dnes mi do očí udreli celkom odlišné slová: lož o našej nedokonalosti.
Priznám sa, so všetkými tými vzostupovými cancami sa už roky snažím makať na sebe a “zdokonaľovať sa” a bolo mi velice čudné, keď mi anjeli priebežne hovorili, že už netreba urobiť nič, že už som presne to, čo potrebujem byť… Ja, nedokonalá – a som presne to, čo treba?! A to jak?!
Lenže o tom to je… Rodíme sa dokonalí. Každý nejaký a každý odlišný od všetkých ostatných. Myslím, že sa tomu hovorí “individualita”. A keby sme mohli žiť takí, akí sme, automaticky začneme využívať naše najväčšie talenty, máme zo života maximálne uspokojenie a naše okolie má z nás ten maximálny úžitok! Ovšem naše okolie by muselo byť podobné ako my – žijúce v svojom vlastnom “strede”, zo svojej vlastnej hĺbky duše a v svojom vlastnom “toku”.
S týmto tokom ste sa asi stretli všetci. Vďaka tomu, že som v rodine bola len minimálne obmedzovaná, tak som to zažívala už od dieťaťa a keď som vyrástla a vyštudovala 😉 , dozvedela som sa, že sa tomu hovorí “flow” a vymyslel to nejaký ujko Mihály Csikszentmihály. Ale celkom jednoducho a na príklade: Pokazil sa mi magnetofón. Tak som si ja, filozof, doniesla nástroje, rozobrala som ho a začala som si ho opravovať. Potom som ho opravila a keď som sa pokúsila postaviť (pracovala som väčšinou na zemi), odrazu mi odpadli ruky a nohy… Pozrela som sa na hodiny a zistila som, že som nad tým strávila vyše štyri hodiny. Bez výdychu, bez únavy, bez hladu či smädu, v akejsi tichej eufórii. A mala som pocit, že to nebolo ani 30 minút.
🙂 Flow. Tok. Keď sa človek stáva súčasťou udalosti a udalosť sa odvíja cez neho bez toho, aby ho nútila “konať”. 🙂 Bruce Lee: “Neudieram ja – udiera situácia samotná.”
Keby sme existovali v tomto požehnanom stave, tak sme permanentne napojení na tok energie Univerza. Ale naša spoločnosť sa nás snaží napasovať do nejakých šablón a začína nám hovoriť, kde je želaný ideál, kde sme my a ako túto medzeru (=”nedostatok”) prekonáme. A tak sa od dieťaťa učíme, že v niečom nie sme dosť dobrí, že v niečom nevyhovujeme a že sa potrebujeme “učiť” a “zdokonaľovať”.
Nehovorím, že to je zle. Ja neviem, či je to dobré alebo zlé. Je to fakt. A ten fakt má na nás dopad: celý život sa s niečím porovnávame, robíme si predstavu o nejakom ideáli (ktorý pri bližšom skúmaní tiež až taký ideál nie je) a vidíme, kde nevyhovujeme. A ešte aby to nebolo celkom jednoduché, aj spoločnosť má záujem, aby sme “nevyhovovali”. Kým “nevyhovujeme”, sme motivovateľní, poslúchame “múdrejších” a kupujeme to, čo z nás urobí “lepších” ľudí.
A pravda je po celý čas niekde v nás. Chce to len dve veci: odvahu začať šúpať tú svoju cibuľku a zistiť, čo je v jej vnútri, a odolnosť voči okoliu, ktoré pre to vysoko pravdepodobne nebude mať veľké pochopenie.
Je totiž ťažké žiť medzi ľuďmi, z ktorých ani jeden sa vnútorne nepodobá na mňa.
Ale malé deti nemajú tento problém. Keď sú na piesočku, pohrajú sa aj s dieťaťom inej farby pleti a povyprávajú si, hoci nehovoria jednou rečou. A dohodnú sa. Pretože každé je v svojom vnútri ešte “v poriadku” a nepotrebuje tomu druhému nič dokazovať.
Kedysi mi to Gabriel povedal: cesta navonok je cesta dovnútra. Vtedy som tomu nerozumela, alebo som tomu možno porozumela na intelektuálnej úrovni, ale nie v srdci.
Ruizov citát tentokrát zaklikol. Jasne, že som dokonalá! Som dokonalá pre svoj vlastný život – a pre žiadny iný! Som sama sebe etalónom – môj vnútorný pocit, či sa niečo “cíti dobre” alebo “necíti dobre”. Ak sa to “cíti dobre” a súčasne to stiera pre mňa čas a priestor a hranice môjho “ja”, som v svojom strede.
Ešte čosi mi dokliklo. Nie som v svojom strede, keď o tom potrebujem hovoriť. Keď potrebujem hovoriť, značí to, že môj pocit spokojnosti ovplyvňuje ešte niekto iný a ja potrebujem jeho súhlas, aby som sa cítila v svojom strede. Ale byť v svojom strede je záležitosť bez slov: proste ste. A cítite sa fajn. Možno 5 minút denne, možno 5 hodín denne, možno 5 dní v týždni… každý podľa toho, kde práve je. Ale čím dlhšie sa cítite dobre, tým lepšie. Cítením sa v svojom strede sa zdvíha naša vibrácia a stiera sa hranica medzi nami a zvyškom sveta – aspoň na chvíľku.
Aspoň na chvíľku sme veľké, večné bytosti z energie, ktoré oziabajú ich maličké hmotné nožičky. 🙂 Jediné, čo nás nimi je schopné urobiť, je spokojnosť so sebou a svojím životom. 🙂
(Než sa tento článok zverejnil, hovorila som o ňom s Gabrielom. Nie je to celkom správne, čo som napísala; podľa neho nie sme celkom dokonalí. To isté som našla aj ako citovanie dona Juana v Tomasovi – že sa nerodíme dokonalí. Ak sa pamätám, don Juan to nerozvíjal a ani Gabriel nepovedal presne, čo nám to chýba. Ovšem povedal, že pre momentálny stav – môj alebo sveta? – moje myslenie zatiaľ stačí. Takže berte s rezervou.)
(Doplnok z 4.9.2011: Myslím, že viem, prečo nie sme “dokonalí”. Sme dokonalí pre náš život v jeho súčasnej podobe. Ak máme inú predstavu o našom živote, tak sa potrebujeme “zdokonaliť” tak, aby sme si ho okolo seba vytvorili. Ak som v svojom strede, som dokonalá. Ak cítim nespokojnosť a chcem niečo iné, som nedokonalá a musím zamakať. Toť môj svetonázor – ale neoverovala som si ho, takže… berte s rezervou. 😛 )
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
hm, tak toto je pre mna novy, zaujimavy pohlad 🙂
Páči sa miPáči sa mi
“Sme dokonalí pre náš život v jeho súčasnej podobe. Ak máme inú predstavu o našom živote, tak sa potrebujeme “zdokonaliť” tak, aby sme si ho okolo seba vytvorili. Ak som v svojom strede, som dokonalá. Ak cítim nespokojnosť a chcem niečo iné, som nedokonalá a musím zamakať. Toť môj svetonázor”
Aj môj.
Jednoduché a výstižné
Páči sa miPáči sa mi
jo, tiez to tak vnimam 🙂 s malou modifikaciou:
ak citim nespokojnost a chcem nieco ine, mam moznost zamakat na tom tak, aby som znovu bola spokojna a vo svojom strede. a prave ta moznost zamakat na tom je zasa prejavom dokonalosti 🙂
viem co chcem; a viem, co treba spravit, aby to tak bolo
Páči sa miPáči sa mi
ma dokonalost len jednu podobu,alebo su rozne varianty dokonalosti?ked idem k tomu pojmu uplne sucho a jednoducho,ak je nieco dokonala gula,tak druha gula,ak ma byt tiez dokonala,bude musiet mat presne taky isty tvar ako ta prva.
Páči sa miPáči sa mi
Myslím, že všetko závisí od toho, ako definuješ “dokonalú guľu” – a potom všetko, čo tej definícii zodpovedá, je dokonalá guľa. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
no sak tak ze vsetky body na jej povrchu budu presne rovnako vzdialene od stredu.ked berem len ten 1 aspekt,tvar a skumam jeho dokonalost,tak podla mna nie su rozne verzie dokonalosti,len jedna.ak sa beru do uvahy rozne aspekty,ktorych moze byt nekonecno,ako to je? existuje taka dokonalost vseobecna?nedokazem si predstavit ten pojem.je ta vseobecna dokonalost potom rovnaka?alebo su rozne verzie?
Páči sa miPáči sa mi
Matrioshka, obvykle bývam empatickejšia, ale… záleží od toho, ako danú vec zadefinuješ. “Všeobecná dokonalosť” – čo presne to je? Ako vyzerá definícia? A potom môžeš prirovnávať.
Ak si ľudskú dokonalosť zadefinuješ ako “presne to, čo je”, tak je každý z nás dokonalý. Ak si ju zadefinuješ ako “to, čo som ja”, tak som len ja dokonalá. Ak si ju zadefinuješ ako “maximálne rozvinutie vrodených potenciálov”, dostávaš dva javy: 1. každý má iné potenciály a preto bude “dokonalý” svojím jedinečným spôsobom, celkom odlišným od tých ostatných a 2. každý má niekde svoje individuálne maximum a kým sa v ňom nenachádza, nie je sám v svojej “dokonalosti”; myslím, že toltékovia tomu hovorili, že nie je “úplný”.
Páči sa miPáči sa mi
jasne,chapem.potom asi ma pravdu aj Ruiz,aj don Juan,aj Gabriel….ale na druhej strane aj kazdy kto si mysli ze dokonaly nie je,pretoze kazdy si moze dokonalost zadefinovat inak. tak potom asi mi najviac sedi to ze dokonalost je vsetko co je. ale len teoreticky,lebo prave som si predstavila smradlave zachody na Pohode a to uz mi moje pocity nedovolia zdielat ten isty nazor o dokonalosti ako sa paci mojej teoretickej logike 😀
Páči sa miPáči sa mi
heli
toto “Ak som v svojom strede, som dokonalá. Ak cítim nespokojnosť a chcem niečo iné, som nedokonalá a musím zamakať. ” .. nemusíš .. o tomto hovorí ruiz … je najväčšia blblosť, myslieť si, že si v niečom napr. chybila. Lebo fakt je že nie. Ničím si nechybila…. neexist dokonalosť, rovnako ako nedokonalosť .. a teda, ani ty nie si dokonalá a ani nedokonalá .. ak by si totižto bola dokonalou, nevyvíjala by si sa dalej, ostala by si statickou … a to nie je možné .. všetko je také aké je .. všetko je “dokonalé” .. a zároveň sa vyvíja ďalej .. preto ti gabi povedal, že nie si dokonalou, ale tak dobre, podstatu si chytila … lebo dokonalosť a nedokonalosť neexist .. tak ako múdrosť a hluposť, .. tak ako škaredý a pekný … je to len pomenovanie, triedenie mozgu ( ega .. a ego chápem ako mozog, nie ako charakterové, či vôľové či iné vlastnosti ) … ale fakt je, že toto triedenie je zbytočné … lebo ty, či ja, či čokolvek a ktokolvek iba je! .. … preto nemá význam, zmýšľať o sebe triediaco, pretože sú to lži, ktoré nám vsugeruváva naš rozum, .. aby sa zaoberal nepodstatnými vecami, napr. minulosť, budúcnosť … a nie prítomným okamžikom .. v tomto tvojom prípade je to .. ostať iba v strede .. teda cca v pohode .. pivo, havana do ruky a dívaš sa na všetrko okolo spod muchaco širáka 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Lilah,
sorry, ale “iný slovník”. Čo ja hovorím nie je prirovnávanie sa k niečomu externému… ale ak máš vnútorne pocit nespokojnosti a vedela by si na sebe ešte niečo vylepšiť, značí to, že máš nerealizovaný potenciál – a teda že nie si v svojom maxime, teda nie si “úplná”.
Myslím to tak, že meradlom mojej dokonalosti som “dokonalá ja”, ako si viem sama seba predstaviť. Keď si to viem predstaviť, existuje tam potenciál. A podľa toho, čo mi hovoril kedysi Yovmiel: nielen “predstaviť si” (=fantázia), ale aj mať pocit realizovateľnosti (=vôľa). 🙂
Je možné, že keď sa dostaneme do našej terajšej “dokonalosti”, odrazu uvidíme, že by sme sa mohli posunúť ešte niekam inam, pretože po ceste sme nadobudli zručnosť, ktorá nám to umožňuje a ktorú sme predtým nemali. Takže to nevnímam ako “fixný bod B”, kam keď sa dostaneš, tak už ti nezostáva nič než umrieť, pretože všetko ostatné by bola nuda na smrť. Sú aj takí ľudia, ktorí majú nízky nerealizovaný potenciál, dosiahnu ho a potom napriek tomu, že sú “kompletní”, sa udrogujú k smrti, pretože byť dokonalým v 20 nie je požehnanie, ale průser.
Páči sa miPáči sa mi
V “našom svete” – nazvala by som ho ” svet relativity” neexistuje absolútna dokonalosť. Pod absolútnou dokonalosťou si predstavujem čistú energiu – (boha) s nekonečným potenciálom realizácie.
Teda aj dokonalosť je tu, na Zemi relatívna a posúva sa poznaním (asi tiež do nekonečna).
Páči sa miPáči sa mi
zaujimave je pre mna to definovanie dokonalosti.nedavno sme sa s muzom bavili o perfekcionizme,bola to taka podobna debata.spomenula som si ako som na skole milovala dve tanecne techniky,kde ta dokonalost bola definovana v podstate uplne opacne.jedna bola klasika (balet),kde je vsetko predpisane do posledneho detailu ako to musi byt,aby to bolo dokonale.tie predpisy su tak drsne,ze asi tak 99 percent obyvatelstva tu dokonalost nedosiahne ani ked sa roztrha na kusy, uz tym ako presne musi byt (od prirody) poskladane telo,aby sa to dalo dosiahnut.ale proste milovala som to.ten trenig,ked musim kontrolovat kazducky vlasok a pasovat ho niekam,v drvivej vacsine tam,kam vobec nechce ist.uplny ulet a uzasna zabava,v tomto kontexte rozhodne cas straveny vo svojom strede.no a druha bola improvizacia,kde nic nie je predpisane,dokonale je vsetko co len chces,aj ked zase nie az tak uplne,uplne dokonale je ked to naozaj chces a ked je to v kontexte.a moze to byt cokolvek.toto som vnimala vzdy tak ze jednak sustredenie do seba ale zaroven s prepojenim na von,lebo vela krat to von vlastne urcuje co chces.teda ta situacia tvori.v spojeni s roznymi ludmi tvoria situacie rozne veci.no proste takisto ohromna zabava a pobyt vo svojom strede.co som si vsak uzit nevedela,boli take tie “hybridy”.teda klasika,ale s takymi principmi,aby to az tak nebolelo,aby to neublizovalo telu,aby to bolo lahsie zvladnutelne…no to som nechapala a bolo mi to vzdy tak akoze malo…a zase improvizacia ale brutalne strukturovana tak,ze uz vobec nemas kapacitu na to aby si sa sustredila na to co chces,ale musis sa sustredit na to,aby si nepokazila osnovu.zasa malo.takze moje zistenie,co mi z toho vyplyva je to,ze ja ked chcem byt vo svojom strede,musim ist do uplneho extremu 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Podla mna je presne to, co pises Helar: “maximálne rozvinutie vrodených potenciálov”. Ziadne externe prirovnavanie, branie svojich predstav ako mierky pre ostatnych. Kazdy mame svoj potencial – potrebujeme mat aj volu a tuzbu ho dosiahnut. A nemyslim si, ze moze byt fixne postaveny tak, ze ho niekto lahko dosiahne v 20tke a potom od nudy zomrie. Predstavujem si to skor ako flexibilny ‘material’, takze kym a mas stale tuzbu a volu, hranice potencialu sa zvacsuju. Ak mas pocit, ze si dosiahol strop, je to hlupost. Za kazdou vedomostou (aspon u mna) sa skryva ocean noviniek 🙂
Páči sa miPáči sa mi