Včera poobede ma pochytila príšerná nervozita. Niečo vo mne na mňa húkalo, aby som okamžite šla, vzala kyvadlo a hovorila s Gabrielom… Nedalo sa to vydržať! Takmer som ani nedopila kávu… Vytrielila som k počítaču, vzala písmenkovú tabuľku a išlo sa kyvadlovať. Na kyvadle bol Gabriel. Tu je výťah z rozhovoru:
Volal si ma na kyvadlo?
ANO
Prečo?
CHCEL SOM S TEBOU HOVORIT
/…/ Čím začneme?
HOVORENIM O STAZOVANI SA
Niekto sa sťažuje? Ja sa sťažujem? 😯
TY NIE
A kto potom?
TY 🙂
Počkaj… to nerozumiem! /…/ Nemôžeš mi povedať, že sa nesťažujem, a potom povedať, že sa sťažujem! Nehovorím, že nemáš pravdu!
Ale ja nehovorím, že sa sťažuješ. Ja hovorím, že je chyba, že sa nesťažuješ.
/…/ Prečo je chybou nesťažovať sa?
🙂 Pretože všetko potom musíš zvládať sama. Niekedy by stačilo povedať a my by sme pomohli.
Ale ja nechcem otravovať s každou prkotinou. Niečo predsa musím dokázať aj sama!
🙂 Aké „sama“?
😀 No dobre; nachytal si ma. Sebadôležitosť jak hovado. Ale aj taký nejaký ostych. Myslím, že tento život nie je na to, aby sme s každým bebíčkom utekali za anjelikmi a žiadali o pomoc.
🙂 S každým bebíčkom nie. S tými obrovskými bebami už môžete.
Lenže… ja neviem, o čo mám žiadať. Vyriešenie znamená smrť… a ja nemienim nikomu krátiť život.
Sebe.
No dobre; je to môj život. Ten môžem krátiť donekonečna.
🙂 No do nekonečna asi ťažko. Nenecháme ťa ísť do mínusu.
😀 Jediné konto, ktoré nedokážem prečerpať?
🙂 Odvádzaš reč.
Neodvádzam. Neviem, o čo by som žiadala – okrem toho, o čo žiadam sústavne: silu vydržať to.
To je málo. /…/
Tak potom nie je nič, o čo by som mohla požiadať.
🙂 Si poriadne tvrdohlavá… Môžeš dostať pomoc. Od niekoho tretieho. Od človeka.
Nemôžem, Gabriel. Nie som schopná prijať pomoc.
🙂 Tak potom ti ešte nie je dosť zle.
😀 Asi nie. Takže tebe vadí, že nenariekam?
🙂 Nie, nevadí. Je mi len ľúto vidieť, ako sa trápiš. A potom nemáš chuť hovoriť ani so mnou. A to mi už nie je ľúto, to ma vyslovene štve. 🙂
Naštvaný archanjel. To tu ešte nebolo. 😆
🙂 Ako to, že „nebolo“? Koľkokrát si ma dohriala počas posledných rokov do štádia, keď bolo treba niekoho iného, aby s tebou komunikoval?
😀 Nejako sa všetci vytratili. Potichúčky. Minule som špekulovala, že som už dávno neskecla s Kumarom.
🙂 Niekedy s ním hovoríš. Buď si myslíš, že si to ty, alebo si myslíš, že som to ja. Ale Kumara ťa vedie za ruku tvojím vlastným rastom. Vyťahuje ťa z tvojej človečiny.
To značí, že je tu stále?
🙂 To je zas taká ľudská otázka… A kde by sme boli, ak nie „tu“? A kedy, ak nie „stále“? 😀
No, chvíľu sme nerozprávali a už sa správam ako etnický blb.
🙂 Bude aj horšie.
/…/ 🙂 Gabriel, prečo mi nejako došli otázky?
Pretože sa netreba pýtať. Už si začala odpovede cítiť, preto ťa otázky netrápia. Možno ešte nevieš veci pomenovať, ale nie sú pre teba neznáme alebo nepochopiteľné.
Ale o čom sa budeme zhovárať teraz, keď nemám otázky?
🙂 Budem ti klásť otázky ja.
😀 Napríklad?
Hmmm… Čo by si chcela robiť?
😯 Nič špeciálne. Robím, ako to prichádza. Čokoľvek potrebujem, to robím.
🙂 A niečo navyše nechceš?
Ani nie. Mám teraz enkaustiku a zabávam sa s ňou. /…/ 😀 Máme dohodu, Gabriel. /…/ Povedala som: idem k vám. Aj keby ste zabarikádovali dvere. Vleziem komínom. Nič ma nezastaví. 😀
🙂 Dvere sú otvorené, treba k nim už len doraziť.
Ešte je to ďaleko?
🙂 To záleží od toho, aký najbližší krok spravíš.
Takže dvere sú otvorené a ja ich nevidím.
🙂 Presne tak.
OK. Nehýbem sa. Ak mi hovoríš toto, znamená to, že dvere sú na dosah. Bola by som blbec, keby som sa pohla… Sadnem si a budem čakať, až ich objavím.
🙂 Dobrý plán… Ako dlho budeš čakať?
😕 No OK. Tak čo navrhuješ?
Choď za hlasom srdca, nie očí. Úplne zabudni na veci ako „dvere“ a „cesta“. Po celý čas stojíš tesne pri cieli. Nevidíš ho; nikdy ho nebudeš vidieť. Ale máš iné možnosti, ako ho objaviť.
Pocity?
🙂 Napríklad.
Môžem sa „vcítiť“ do cieľa?
🙂 A prečo nie? Ty si utváraš realitu. Ak si utváraš realitu „čakám a nevidím“, no tak budeš stále „čakať a nevidieť“. Rozumieš? 🙂
😯 Myslím, že áno. Vychádzam z nesprávneho predpokladu. Ale ako sa môžem vcítiť niekam, kde neviem, kde to je?
🙂 Lebo to nie je „kde“. Je to pocit.
Čiže… počkaj… mám začať skúšať rôzne pocity? A jeden z nich bude „správny“?
🙂 Eloi, Človieča.
😀 Eloi, Veliký. Ale pri tom experimentovaní s pocitmi… nemôžem sa chytiť do nejakej pocitovej pasce?
🙂 Paranoidné človieča. Aká pasca? Načo by ti niekto staval pasce?
No to ja neviem… Načo?
🙂 Na nič.
Ale fakt sa nemôžem niekde zacykliť v nejakom debilnom pocite?
🙂 Prečo by si to robila? Máš predsa cieľ… aspoň tvrdíš, že ho máš. Že si ho ešte nezmenila.
Počuj… 😦 Ty o mne pochybuješ?
🙂 Nie, ja ťa dráždim. Vždy, keď si podráždená, začneš fungovať vysoko účinne. 🙂
🙂 Teraz dostávam preplesky, čo?
Bola si dlho ticho. Začala si sa sťahovať do rutiny. Nečuduj sa, že máš hlúpe reakcie. Pár dní potrvá, než ťa z toho dostaneme.
Preto si ma dnes nútil kyvadlovať?
😕 Nútil… Také škaredé slovo… Trochu som tomu pomohol.
A mňa z nervozity skoro rozdrapilo napoly! 👿
🙂 Ale si celá, nie? 🙂 A cítiš sa lepšie, nie?
🙂 Hej; cítim sa vyvážená, Veliký. Takže: ide sa experimentovať s pocitmi. Dostanem od teba nejakú nápoveď, aký druh pocitu vedie k vám?
🙂 A to nevieš?
No dobre, Tvoja Blahosklonnosť… Pocit spolupatričnosti?
🙂 Nie. Zle. Znova.
Pocit, že mi je dobre?
🙂 Teplo.
Že je všetko, ako má byť?
🙂 Presne. Eloi. Všetko je v najlepšom poriadku.
A potom príde nejaký debko a vystrieľa pol národa.
A potom príde El Morya a porozpráva o tom.
A potom prídem ja a naštvem sa.
🙂 A prečo? /…/ Potrebuješ si zachovať odstup od konkrétnych udalostí a vidieť silu za nimi. Keď sa deje niečo, čo nechápeš, potrebuješ k tomu hľadať dostatočne široký kontext. Všetko so všetkým súvisí. Neuvidíš každú súvislosť, ale pokiaľ ťa nevedie tvoje chcenie, vieš odhaliť dostatok súvislostí na to, aby si pochopila, že aj dobrá vec vedie k strašným dopadom a strašná vec zobúdza dobro. Je to vec vyváženia. Čím viac jedného, tým ostrejšie sa prejaví druhé.
No, ja už v poslednom čase o tom ani veľmi nerozmýšľam. Dobré, zlé… je to totálne bezpredmetné, pretože aj tak je to dobré alebo zlé len vzhľadom na danú situáciu a na toho, kto hodnotí. Inak veci môžu vyzerať celkom odlišne v očiach iného hodnotiaceho.
Toto vzdanie sa hodnotenia vytvára v tebe vzduchoprázdno. Čím ho zapĺňaš? 🙂
Neviem… Dôverou? Myslím, že dôverou.
Aký pocit je dôvera?
🙂 Dobrý. Teraz som mala celkom presný obrazový vnem, Veliký… 😀 Videla som kľúč.
🙂 Si napojená… čo sa čuduješ?
🙂 Nečudujem sa. Idem do obchodu kúpiť horčicu. Chceš aj ty niečo?
🙂 Nie. Teraz som celkom v pohode. Už si sa znova zobudila zo svojho spánku.
🙂 Vydrží mi to?
🙂 Ak nie, zasa ťa vyženiem na kyvadlo. Nezabudni… mám tú silu, aj keď ju nepoužívam. Teda… väčšinou ju nepoužívam. Ale niekedy aj áno.
🙂 Hepi. Používaj. Je mi dobre. Všetko je, ako má byť. 🙂
Doplnok dnes, 8:30: Niečo ma zaviedlo na tento článok a zistila som, že veľmi podstatne súvisí s dnešným článkom. 🙂 Takže príjemné čítanie starého. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor