Lojálnosť – cnosť či ohavnosť? Posledné prežité dni, týždne mesiace ba dokonca rok ma privádza k úvahe o lojálnosti. Čo podľa mňa taká lojálnosť vlastne znamená?
Wikipédia toto slovo definuje zhruba takto: Lojálnosť môže byť. – (často prehnaná) vernosť oddanosť režimu, zriadeniu, vládnucej vrstve/osobe – spoľahlivosť a znášanlivosť vo vzťahu k niekomu, kladnosť, nestrannosť; súhlasnosť 😕
Je krásny slnečný deň.
“Prejdem sa” – povedalo si nežné, jemné dievča. Pri tom vychutnávaní slnečného dňa sa vybrala ďalej ako plánovala. Ani len nevedela ako, dostala sa na lúku, ktorá ju v momente očarila svojou prirodzenou krásou, pokojom.
” Ako je tu len pekne a pokojne, posadím sa tuto na kraj lúčky a chvíľočku si tu odpočiniem. Tak krásne miesto som už dávno nevidela, tak príjemne som sa už dávno necítila” – a tak sa uložila do trávy a jednoducho zaspala. Zobudil ju však pocit, že ju niekto pozoruje. Nežne pootvorila oči a zadívala sa rovno do očí mladému mužovi, ktorý ju usmiaty pozoroval.
“Čo je? Čo sa deje? Prečo ma pozoruješ?” – pýtala sa nevinne a neisto.
” nič sa nedeje. Iba sa dívam na motýlika, ktorý Ti sedí na vláskoch. Je prenádherný vieš? A vieš ako veľmi ti pristane ak ti sedí na tvojej krásnej hlávke?” – pýtal sa nežne. Dievčina sa jemne dotkla svojich vlasov a dovolila motýlikovi aby jej prešiel na ruku a ona sa tak na neho mohla pozrieť.
” Áno, máš pravdu. Je prekrásny, ale nemáš pravdu, že je krásny v mojich vlasoch. Na tvojom nose je tiež prekrásny. Vieš ako nádherne osvetľuje tvoju tvár?” – hovorila nežne a rozcítene. Po chvíli pozorovania sa jednoducho obaja rozhodli, že už pôjdu domov, ale cestou sa dohodli, že zajtra sa tu stretnú znova, pretože ich oboch uchvátila krása toho nežného motýlika. A tak sa aj stalo. Stretávali sa čoraz častejšie až si povedali, že nemôžu byť bez seba a toho motýlika, ktorý ich tak krásne zdobí, zoberú zo sebou. Spýtali sa motýlika, či pôjde s nimi a on, nevediac čo ho čaká, nevinne súhlasil.
“Prečo nie povedal si, veď ma obaja majú radi. Pristupujú ku mne z úctou a dávajú veľký pozor na moje krídelká. Rád pôjdem, rád s nimi ostanem, veď sa o mňa starajú obaja rovnako.” – a tak sa všetci traja slobodne rozhodli, že pôjdu bývať do domčeka jedného z nich a budú sa tam navzájom o seba starať. No po čase sa stalo, že mladík začal vnímať toho motýlika ako súčasť jeho osobnosti a pomaly sa o neho prestal starať. Otravovalo ho jeho večné lietanie, otravovalo ho jeho večné posedávanie na kvetinke, otravovalo ho večné nežné šepotanie, potreboval mať svoj pokoj, veď mu k týmto dvom pribodli aj iné poviinosti a tak sa stalo, že motýlika, zatváral do izby k dievčine.
” Staraj sa o neho chvíľu sama. Otravuje ma to jeho večne, nadšené poletovanie, keď som tak unavený z práce čo sa o teba starám a kupujem Vám nové vankúše aby ste si mohli lepšie pospať!” – a aby neodletel, lebo predsa ho ešte stále mal rád, zavrel okná, dvere, stiahol žalúzie a podľa vlastnej potreby sa raz za čas prišiel na dievčinku s motýlikom vo vlasoch pozrieť. No jeho návštevy boli čoraz redšie a redšie. A tak si ani len nevšimol, že keď raz vošiel do miestnosti za dievčinkou bola akási smutná a poddajná. On si jednoducho vôbec nevšimol, že už viac ako rok je motýlik mŕtvy. Zomrel, lebo nevedel dýchať v zatvorenej miestnosti, bez slnka, bez čerstvého vzduchu, bez svojich kvetov ktoré navštevoval vonku za oknom. Dal pusinku dievčinke, ktorej po jeho odchode vždy roztiekli slzy po tvári. Zasnene sa pozerala von štrbinkou, ktorú si vydlabala pri okne a nežne pozerala na motýlika mladíka, ktorý svojho nosil sám na pleci, tešil sa mu a obdivoval ho. Občas sa zasnene pozrel na smutnú dievčinku, ktorá si keď nebol mladík doma vytratila z domu a pozerala ako nežne hladí motýlika svojími rukami po jeho priesvitných krídelkách. Mladíka zaujala krása a smutný pohľad dievčinky a tak jej svojho motýlika raz dal do vlasov.
”Aká je len krásna, ako krásne jej žiari tvár. Vyzerá ako víla, keď ho má vo svojích vlasoch.” – ako šli dni a pomaly čakal na dievčinku, ktorá za ním čoraz častejšie unikala, lebo motýlik jej začal znova dôverovať a dovolil jej, aby ho položila aj na tvár toho starostlivého mladíka. No stalo sa čo sa stať malo, a mladý muž, ktorý s ňou býval skôr, zistil, že dievčinka znova žiari. Spomenul si na svojho motýlika ale aké bolo prekvapenie, keď ho našiel mrtvého a nehybného ležať na parapetnej doske okna izby v ktorom ju zanechal naposledy? Zistenie, že motýlik je mrtvý ho ale naplnilo túžbou mať motýlika znova, túžil vidieť ako sedí krásny, pestrofarebný v jej vlasoch. A tak sa pustil hľadať svoju dievčinku. No aké bolo jeho prekvapenie, keď ju našiel na lúke sedieť a vedľa nej sedel nejaký mladík? Chvíľu ich sám nespozorovaný pozoroval. Žiarlivo sa díval, ako jej ten mladík podával do vlasov prenádherne svietiaceho motýlika.
“Ako len krásne žiari! Tento jeho motýlik je tuším krajší a žiarivejší. Toto nesmiem dovoliť. Ona predsa nemôže tak krásne svietiť s iným motýlikom. Náš bol predsa najkrajší!” – A tak ubohú dievčinu odtrhol od motýľa, od mladíka, a uväznil ju znova v miestnsti. Žiarlivo pozoroval ako dievčina žiari aj keď sa o motýlika naozaj nestará, stačilo jej, že za ňou občas priletel a pohladil ju po nose. No ako šiel čas a dievčina sa nemohla dostať z izby von, mladík ktorý nevedel čo má robiť ustúpil mladému mužovi.
” Má pravdu. Bol pri nej prvý. Oni ho predsa spolu našli prvý. Musím ustúpiť. Odovzdám jej mužovi svojho motýlika a aspoň sa budem z diaľky dívať, ako jej krásne pristane.” – spokojný, že sa vzdal v prospech iného motýlika od nej odišiel. Ale ako neskôr zistil nespravil dobre, pretože začal viniť dievčinu, že ho obrala o jeho motýlika. A že isto to všetko robila len preto, aj to že bola tak krásna len preto, že ho o neho chcela obrať už skôr. A tak po čase stvrdol. Uveril svojej zranenej duši, a stvrdol. Stvrdol tak, že keď dievčinku videl ani sa jej len nepozdravil. Ale nik z nich si neuvedomil jedno. Oni dvaja, už svojho motýlika zabili. Toto bol iný motýlik. Patril inému a pri nich žiť nechcel. Chcel byť s ňou a s mladíkom, ktorý sa o neho staral tak nežne. A tak sa stalo, že aj tento motýlik u nich znova zomrel. A ona? Iba tíško plakala. Ako je možné, že pri mne zomreli už dva motýle? Kde som spravila chybu. Neviem sa o ne starať. A už žiadnemu motýlikovi nedovolím aby sa ku mne priblížil, pretože pri mne iba zomrie!
Čo som Vám v skratke chcela týmto svojím vlastným podobenstvom povedať? Lojálnosť je fakt ohavná vec. Ohavná vlastnosť. Prečo? Láska je ako motýľ v tomto príbehu. Ak sa raz taký motýľ rozhodne sadnúť na Váš nos, je to preto, že sám chce. Ak sa Vám ho podarí chytiť a uväzniť z loajality medzi múry toho čo sa akože patrí isto zomrie! Láska je slobodná, čistá a krásna. Nedá sa chytiť, polapiť a ani uväzniť. A ak sa o to pokúsite, ak sa o ňu nestaráte zomrie! A aj keď sa niekomu môže zdať, že ju nájde znova, nikdy to nebude tá istá láska. Už prosto nikdy! Kvôli lojálnosti zomrelo tisícky ľudí. Kvôli lojálnosti trpeli tisícky ľudí. Krížové výpravy, sto ročné vojny, kolonizácie, hirošima a nagasaki, pearl harbor. Nekonečný zoznam lojálnych ľudí bez vlastného názoru.
Je vynútená dôvera dobrá? Kto po Vás žiada dôveruj mi, zotročuje si Vás! Kto po vás žiada miluj ma, zotročuje si Vás! Kto po Vás žiada lojálnosť, zotročuje si Vás! Lebo to čo je skutočne cenné je vo Vás. Ak máte dôveru v sebe nikdy nikto Vás nezradí! Ak niekomu vložíte svoju Lásku, svoju dôveru do rúk, isto nimi radosťou nezatlieska. Bude Vám ju strážiť a chrániť akokeby bola jeho najväčším pokladom. A to všetko len preto že ho milujete a že mu veríte. Ale ak by ste od toho cudzieho človeka žiadali o lojálnosť skôr ako mu to vložíte do rúk utečie Vám. 😀 Čo myslíte prečo?
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Napísať odpoveď pre helar Zrušiť odpoveď