Pred mesiacom som sa zúčastnila dvojdňového semináru ho’oponopono, ktorý viedla Kumu Terenia Pomai´kai Mocna a v tomto článku sa chcem s odstupom času ku semináru vrátiť a podeliť sa o svoje zážitky a myšlienky, ktoré mi v súvislosti s ním napadajú.
O stretnutí s Teréniou som už písala. Preto pre mňa samotnú bolo prekvapením, že som sa deň pred začatím jedného zo semináru rozhodla zúčastniť sa. Myslím, že som sa chcela niečo naučiť pod vedením osoby, ktorú poznám ako praktický jediného európskeho spostredkovateľa havajskej kultúrnej tradície skutočné ho’oponopono, nie to, čo je predávané v slovenských kníhkupectvách. A tiež, chcela som zažiť Teréniu v akcii. Dúfam, že mesačný časový odstup mi umožní aj odstup rozumový i emočný.
Najprv fakty
Stretlo sa nás 27 účastníkov, usadili nás v polkruhu na karimatky, kresielka a vankúše, komu ako bolo vhod. Seminár začal úderom 17-ej hodiny v piatok večer. Počúvali sme nahrávku havajskej domorodej piesne a učili sme sa základné kroky tanca Hula. Potom, keď sme sa rozhýbali, začala prednáška samotná. Terénia ju otvorila krátkym predstavením seba a otázkou, prečo sme prišli na seminár. Povedala, že to potrebuje vedieť, aby nám mohla dať to, čo potrebujeme. Na odpovede sa nejak nedostalo, ale rozprávala zaujímavo. Prvá trojhodinová seansa prerušená 2x krátkou prestávkami na kávu, po ktorých nasledoval tanec, bola viac-menej geografickou prednáškou o Havaji , špecifikách ostrova a o jeho prírodných krásach. Terénia prednášla v angličtine a tlmočníčka ju konzekutívne (a mimochodom, veľmi dobre) tlmočila.
Druhý deň sme sa stretli ráno o 10:00. Nasledoval tanec, usadenie, uvítanie a prednáška začala opisom tanca, jeho históriou a významom. Z tohoto bodu sa začal odvíjať hovor o havajských bohoch, ich prejavoch, menách, skutkoch, o viere havajčanov a ich správaní, hodnotách. Po poobednej prestávke sme sa dozvedeli viac o havajských šamanoch, o tom, ako pracujú a čo ich robí tak špeciálnymi. Tiež sme dosť tancovali a na záver stretnutia meditovali.
Tretí, posledný deň sme tancovali už menej, vlastne len raz alebo dvakrát. Dopoludnia Terénia otvorila prenášku úlohou, aby sme si predstavili človeka, ktorého máme veľmi radi, a s ktorým nám je dobre. Požiadala nás, aby sme si predstavili – so zatvorenými očami – toho človeka a precítili šťastné momenty s ním. Potom sme zdieľali, kto čo videl. Po tejto úlohe sme mali urobiť pravý opak, predstaviť si niekoho, s kým máme problematický vzťah a tiež sme potom zdieľali, kto čo videl. Potom prišla otázka, či niekto z prítomných trpí nejakou chorobou alebo bolesťou. Niektorí z účastníkov povedali, čo ich trápi a Terénia si vybrala jednu slečnu s bolesťami brucha, ako prípadovú štúdiu požiadajúc nás, aby sme to, čo sa deje na seminári nezdieľali na verejnosti. Nechcela som sa k tomuto zaviazať, takže som odišla z miestnosti, a teda neviem čo sa dialo – z toho málo, čo som videla predpokladám, že robila pre mňa klasické pocitovo vizualizačné energetické napravovanie. Po popoludnajšej prestávke sme sa venovali témam ako je sila slova, sila a potreba odpustenia. Na záver sme urobili meditáciu odpustenia a seminár skončil v nedeľu o 18:00.
Moje myšlienky, postrehy, otázky a frfľanie
Prvý deň som mala pocit, že som na prezentácii cestovnej kancelárie. Upokojovala som sa tým, že o Havaji ale predsa nič nevieme, a je dobré mať aj geografické fakty o krajine, ktorej základné učenie sa ideme učit. Tiež,keďže nie som zvyknutá sedieť na podlahe a bez opierky chrbta, moja chrbtica mierne protestovala. Ale keď som zatvorila oči a predýchala, tak som sa uvoľnila a nakoniec som sa vlastne cítila aj v takto nezvyčajnej polohe dobre.
Sľúbila som si, že pokiaľ to nebude na úkor prežívania prítomného okamihu, tak si budem robiť poznámky a druhý deň som to aj dodržala. Zapísala som si len pár riadkov, ktorými som si heslovite som si poznačila pár faktov o tanci Hula. Zaujalo ma, že tzv. západnou kultúrou bol objavený roku 1863, čo nie je zase až tak dávno. Pôvodne to bol šamanský tanec, ktorý tancovali deti a mládež do doby, než mali prvý pohlavný styk. Potom sa stali dospelými a plným právom sa venovali svetskému životu, pretože svoju úlohu prostredníkov medzi šamanom a bohmi už naplnili. Pôvodný tanec nemá nič spoločné s natriasaním sa pod palmami , ako je to prezentované napríklad na videách na youtube, naopak, je to veľmi jemný a ladný tanec. Rozlišujeme preto dva tance hula: hula kahiko, posvätný tanec; a hula avana, čo je modernejšia verzia tanca slúžiaca na zábavu. Na tanci hula kahiko ma zaujalo to, že sa tancuje rukami i nohami tak, že starší a nevládni ľudia sa môžu teda tanca zúčastniť posediačky. Na mňa mal tanec úžasný synchronizačný účinok blízky tranzu. Je to asi prvýkrát v živote, keď sa mi podarilo zladiť pohyby nôh s pohybmi rúk.
Údajne nielen tanec, ale aj mýty sú na Havaji západným turistom i bádateľom sprostredkovávané na dvoch úrovniach – jednou je zbežná a často aj úmyselne prekrútená verzia a druhá verzia je tá pravá, tradičná a zdieľaná len s tými, ktorým skutočne dôverujú. Tanec Hula je zasvätený bohyni Pele, ktorá je bohyňou ohňa, blesku, sopky a samozrejme – tanca. To, že ostrovy Havaja vznikli vulkanickou činnosťou, dokumentuje aj havajský mýtus o Pelé, ktorú – a teda aj ostov samotný – havajčania vnímajú ako svoju matku, svojho predka, a tak sa ku svojmu ostrovu aj správajú s rovnakou úctou, ako ku sa my v Európe správame voči naším matkám (ak z porovnania vynechám patologické výnimky neúctivých vzťahov).
Legendy a mýty ma síce zaujímajú, avšak mená havajských bohov, ako aj koncepcia ich mytológie boli pre mňa tak obtiažne na zapamätanie si, že mi vôbec nerezonovali. Celý koncept je pre mňa príliš komplexný, a preto sa mu ďalej nevenujem. Bohužiaľ, tiež mi vo vstrebávaní možno zaujímavej témy prekážalo veľmi prvoplánové porovnávanie európskej a havajskej kultúry, ktoré bolo silne v neprospech Európy. Nie som veľmi pro-Európska, ani havajčanov nepokladám za menejcenných barbarov, ale prekáža mi jednostrannosť typu tichí, zdvorilí, jemní, čestní, úprimní Havajčania versus hluční, stresovaní, suroví Európania. Zdravie a pokoj versus choroba a násilie.
Čo mi prekážalo ešte viac, boli informácie o rôzných politických témach, ktoré mali blízko, vlastne boli priam konšpiračnými teóriami. Netvrdím, že je nepodstatné zamýšľať sa nad efektivitou očkovania novorodencov, uvažovať o tom, či HAARP je alebo nie je a tak ďalej. Zarazilo ma, s akou istotou a ako sugestívne ich prezentovala ako fakty a to, že ich prezentovala popri šamanskom učení a téme “uzdravovanie emócii”. Viac ako polovica účastníkov seminára príjmala všetky informácie veľmi vážne, boli pre nich vo väčšine prípadov úplne nové a ja osobne pokladám za nezodpovedné, ak učiteľ svoje postoje či znepokojivé predpoklady prezentuje ako fakty, obzvlášť, ak sa to deje na seminári, kam ľudia prišli s cieľom liečiť svoje emócie a vzťahy.
V cvičení, ktoré sme mali robiť v úvode tretieho dňa som sa nenašla. Nedokázala som sa naladiť na jednu konkrétnu osobu, ktorú mám rada, pred očami mi defilovali rôzne osoby, a ja som si nevedela vybrať, tak som to nechala tak. Keď sme svoje vnemy mali začať zdieľať prekvapilo ma, že prví ľudia popisovali v podstate jednoduché obrazce s jednou farbou, ale ako proces zdieľania pokračoval, tak ľudia zdieľali stále zaujímavejšie obrazce a farby. Skrátka od červeného či zeleného štvorca, gule atď. sme sa dostali až ku dúhovým špirálam a anjelom, svetlu a teplu. Cvičenia na negatívne emócie som sa už ani nepokúšala zúčastniť a vyplnila som si čas po svojom.
Najsilnejšie zážitky
Predtým, než sa dostanem ku téme samotného odpustenia a odpúšťania, chcem sa podeliť o dva zážitky. Prvý sa dial priebežne počas celého seminára, keď som ležala na karimatke. Počúvala som Teréniu hovoriť po anglicky a tlmočníčku opakovať jej slová po slovensky. Keďže plynule ovládam obidva jazyky, po určitej dobe mi ich prejavy začali splývať a zároveň dopĺňať sa. Mala som pocit, že vidím a cítim dva prúdy energie prúdiace zľava do pravého ucha a sprava do ľavého. Parádne ma to teleportovalo do neviem akej roviny vnímania, keď som počúvala ozveny, šumy a preberala som sa ku štandartnej bdelosti neomylne vždy pri slovách „lunch“ a „break“. Bolo to veľmi príjemné a aj vďaka tomuto zážitku som si cez ten víkend skvele oddýchla.
Pri ukážke o odstraňovaní blokov, keď som sa rozhodla odísť z miestnosti, som stála vonku na slnečnej terase. Rozprávali sme sa s organizátorkou podujatia a bol to pre mňa tak úžasný zážitok – stála som priklincovaná k zemi, doslova som sa kúpala v prúde jej dobrosrdečnej energie plnej lásky a ženskosti a priala som si, aby to takto ostalo navždy. Dostala som v rámci rozhovoru odkaz či informáciu, ktorá má pre mňa zásadný charakter, a práve keď sme hovor ukončili, tak skončila vovnútri aj daná ukážka.
Odpustenie
Čo som sa ale naučila o odpúšťaní? V daný víkend pre mňa novou informáciou bolo to, že ak niekomu z akéhokoľvek dôvodu nemôžeme povedať „odpusti mi prosím“, tak je postačujúcou náhradou úprimné gesto dobrej vôle, keď pre daného človeka urobíme nejakú službu alebo svoj skutok prakticky napravíme – hoci aj bez vyslovenia prosby o odpustenie.
Mala som pocit, že o odpúšťaní sa stále, všade a veľa hovorí a tiež, že sa z odpúšťania stáva akoby nová móda. Najbližšie dni a týždne som o tému „potreba odpustiť“ zakopávala takmer všade. Zákon synchronicity alebo nashválnik Život mi od cesty priviedli rôznych ľudí s rôznymi problémami, ktorí z nejakého dôvodu hľadali u mňa radu či útechu. A jedného dňa som sa pristihla, že každému úprimne radím„odpusti a uľaví sa tebe, i všetkým zúčastneným“.
A myslím to vážne. Odpustenie je akt najčistejšej lásky. Nie odpustím, ale zapamätám si, nie odpustím lebo …, nie odpustím a budem mať pokoj. Ale skutočne pustím to, čo bol, preč. Možno ani nie do svetla. Len preč. Odpustenie je vzdanie sa kontroly na situáciou, vzdanie sa vlastnej dôležitosti. A absolútne odpustenie je, keď už nie je čo komu odpustiť, pretože ten, kto odpúšťa, sa vzdal aj tejto potreby.
Prosím, odpusti mi. Ďakujem ti. Milujem ťa… tri jednoduché vety vyslovené úprimne a bez drámy stačia na rozpustenie každého vzťahového bremena. Čo sa potom stane so vzťahom, to už by bola iná kapitola. Ale keď sa vzdáme kontroly, napíše ju Život sám, nie naše egá a dať aspoň raz šancu Životu plynúť len tak, stojí za to. Čo myslíte?
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor