Článok od Bibs:

V jeden nedeľný deň som trávila so svojou priateľkou Terrafinou. Najskôr sme boli na burze minerálov, ktorá sa v ten víkend konala. Obidve sme odtiaľ odišli s úlovkami o akých sa nám ani nesnívalo 🙂 A tak sme sa v takom fajnom rozpoložení prechádzali v neďalekom parčíku. Bolo krásne slnečno, aj keď bol len začiatok marca. Tak sme si to vychutnávali a rozprávali sa. Po hodine chodenia, mnohých zaujímavých nápadov a zistení sa spustil vietor a nás pochytil hlad. Tak sme sa premiestnili do neďalekej pizzérie a objednali sme si vynikajúcu špargľovú pizzu. Keď sme dojedli, len tak v kľude sme sedeli a opäť rozprávali. A stále sme sa tešili z kameňov 🙂 Odrazu prichádzali ľudia a bolo ich dosť. Vtom Terrafinu napadlo, že sú to možno ľudia čo boli na školení ho’opono pono, ktoré sa konalo hneď vedľa. Napadlo ju, že sa opýta priamo na Teréniu Mocnú, kedže sa s ňou chcela stretnúť. A vtom sa otvorili dvere a vošla samotná Terénia, čo sme my vlastne nevedeli, kedže sme ju predtým nevideli. A naozaj to bola ona. A prisadla si k nám.

Rozhovor sa začal v slovenčine. Ale kedže pani Terenia chcela hovoriť nejaké dôležité veci a tie jej v slovenčine nešli, tak prešla na angličtinu. A ja teda nie som zdatná angličtinárka. Zo začiatku som sa snažila rozumieť tomu čo hovoria, ale potom som to nechala tak. A začala som rozhovor sledovať na energetickej úrovni. Bola to skvelá príležitosť, pretože som nebola ovplyvnená tým, čo hovoria. Iba som sedela a pozorovala. A bolo to v celku zaujímavé. Ako som si neskôr overila, tak som sa vlastne ani tak nemýlila. Sledovať rozhovor na tejto úrovni vás veľa naučí. Ste odkázaní len na vlastné vnímanie a žiadne slová vám nedávajú barličky. Takže som úplne vypla odposluch. Svet okolo ako keby sa zastavil a prestali sme sledovať čas ako plynie. Proste sme tam len tak sedeli a nechali sa unášať diskusiou a nič okolo neexistovalo. Terenia mala okolo seba toľko pokoja, že ma to doslova priklincovalo k stoličke 🙂

………

Asi v polke rozhovoru sa stala veľmi zvláštna vec. Najskôr som okolo mňa pocítila akýsi chlad, potom zimomriavky na chrbte. Sedela som otočená chrbtom ku dverám. A potom z ľavej strany prišli zvuky. Bolo to akési šumenie. Inštinktívne som otočila tým smerom hlavu. Myslela som si, že to len moja myseľ reaguje na ten rozhovor. Vrátila som sa späť a prestala to vnímať. Keď zrazu som započula syčanie. Dosť intenzívne. Prehlušilo aj hlasy zhovárajúcich sa dám. To už som otočila hlavu celkom naľavo. A zostala som zrejme pozerať so spadnutou sánkou. Mojimi očami som síce nevidela nič. A ani vnútornými zdá sa. Neviem to veľmi dobre popísať a vysvetliť, lebo sa mi to stalo prvý krát.  Na ľavej strane odo mňa bola už iba stena (dámy sedeli napravo). Ale chápem to tak, že som energeticky zazrela kobru. Bola veľká, hlavu mala vztýčenú a pripravenú na útok. Cítila som hnev. Myslela som si, že asi snívam. Tak som hlavu vrátila späť. No syčanie sa zopakovalo a keď som sa otočila, bola stále tam. V tej chvíli som netušila čo to vlastne znamená. Jediné čo ma napadlo bolo, že ju treba poslať preč, nech tu nestraší. A tak som si v hlave začala hovoriť slová: “Ktokoľvek si, zobrazený tu a teraz v podobe kobry, choď odtiaľto preč. Zostane tu čistý priestor a ty tu svoje miesto nemáš.” Zopakovala som to niekoľkokrát. Tým pádom som úplne zabudla na rozhovor, ktorý sa vedľa mňa odohrával. Vnímala som už len tú kobru. Bola nahnevaná, ale neútočila. A počula som, ako postupne jej hlas zaniká. A po krátkom čase zostalo už len šumenie mora. Jemné vlnky, ktoré sa rozplynú, keď narazia na piesok na pláži. Je pravda, že po tomto zážitku som zostala v strehu. Ale do konca rozhovoru už bol kľud.

………

Keď rozhovor skončil všetky sme sa rozlúčili a zaželali si veľa úspechov a pokoj na duši. Terrafine som však ihneď rozpovedala môj zážitok s kobrou. Uzavreli sme to s tým, že som tam zrejme bola ako energetický štít. Aby si oni dve mohli odovzdať informácie, ktoré potrebovali a kvôli ktorým sa vlastne stretli. Ja som do rozhovoru zatiahnutá nebola a tak som mohla splniť túto úlohu. Zostali sme potom sedieť ako omámené. Spracovávali sme toľké množstvo energie 🙂 Zostala tam pohoda a pokoj a bolo to super. Obe naraz sme spustili hurónsky smiech a neprestali sme sa smiať niekoľko minút. Slzy nám tiekli po lícach a my sme sa smiali ďalej 😀 A bol to smiech radosti aj uvolnenia 🙂

Aj s odstupom času si tú kobru viem veľmi živo vybaviť. A neviem presne kto to bol a prečo takto. Z akého dôvodu som ju ja zahliadla. je možné, že všetky odpovede na tieto otázky ani vedieť nemám. Ja som si z toho zobrala to čo bolo v danej chvíli pre mňa podstatné. Zostala som bohatšia o nové zážitky 🙂