Už pár dní (do slova a do písmena 🙂 ) sa chystám pridať si sem aj Lilin článok, ktorý zverejnila u Bibs na blogu. Veľmi sa mi páčil a síce netuším, nakoľko je tá úvaha ovplyvnená Ruizovými dohodami (napr. “buď bezchybný so svojím slovom”) a stalkovacou skupinou, ale pre mňa je to krásny produkt stalkovania a dúfam, že ma Lilah neprehryzne na dvojo, až to tu nájde 😛 (a vy v to dúfajte tiež, pretože svet neunesie dve také helar 😆 ):

„Ústa moudrosti jsou zavřena, s výjimkou uší Porozumění“ – Kybalion.

Nebudem sa vyjadrovať k tomu, či som ten citát pochopila správne alebo nie, tým čím sa chcem zaoberať dnes je práve to, o čom z iného uhla pohľadu hovorí tento citát.

Podľa mňa hovorí o Slove. O sile Slova. Slovo je vyslovená myšlienka a teda je viac ako logické, že v ňom Je samotný Otec.

„Jasné“- súhlasne prikývneme a otočíme list. Ako list v katalógu. Viac toto poznanie neriešime. Typický Homo sapiens.

Teraz si možno niektorí z Vás poviete, ajhľa ďalšia čo sa hrá na mladého dedinského farára tesne po ukončení štúdií.
A kde je vlastne ona? Chápe to tak ako to naozaj aj píše? Či to chápem dobre, to neviem, no ale rada sa s Vami o svoj názor podelím.

No teda, kde a kto som vlastne ja? Jednoducho som iba homo sapiens. Som presne ako vy, jedinečný, múdry, krásny a moja jedinečnosť ukrýva ešte aj zopár povahových čŕt ako je tvrdohlavosť či úprimnosť. Posledné menované som dokonca povýšila na akúsi svoju poznávaciu značku. Sama sebe som si pomaly odovzdala diplom, či sama seba povýšila na úroveň veľkňažky v chráme, ktorý je zasvätený bohyni Úprimnosti.

Čo je vlastne Úprimnosť? Čo vlastne toto Slovo znamená? Ja som si často toto slovo vysvetľovala po svojom. A síce? Vždy a za každých okolností povedať, čo cítime, čo si myslíme, čím žijeme. Lenže tento postoj má jednu maličkú chybičku. Zvádza k tomu aby sme správali ako odtrhnutý balvan zo skaly, ktorý sa z rachotom rúti dole kopcom a doslova pochováva všetko čo sa mu postaví do cesty. Tí ktorí ma poznajú nejaký ten pátek, vedia, že práve toto moje správanie, ma doslova charakterizovalo. No ako sa to zvyčajne stáva, príde na psa mráz a aj ja som bola svojho času v jednom článku označená ako klamár, manipulátor a žiaľ aj dosť zákerný človek. Spočiatku som sa k tomu postavila typicky bosorácky a síce?

„Nastavila som dobré zrkadlo a ak ma tak vidí nie je to moja vina predsa! “

Zbožňované Zrkadlo. Nádherná výhovorka pre ľudí, ktorí zo sebou a na sebe odmietajú pracovať.

No ale popravde, moje rozčarovanie a prekvapenie z toho, že ma niekto takto vidí doteraz pretrváva. A žiaľ, rany, ktoré mi tieto „Úprimné“ slová zasadili úder rovno do srdca, sa jednoducho ešte ani zďaleka nezacelili. A teda aj v tomto kontexte sa mi nedá nespýtať, no ale čo taká úprimnosť vlastne naozaj znamená?

Naďalej si stojím za svojím názorom, že úprimnosť je podmienkou k tomu, aby sme kráčali cestou života späť k Otcovi. Ale o akú úprimnosť vlastne ide? Podľa mňa ide čisto len o úprimnosť Srdca. Byť sám sebou. Vždy a za každých okolností.

Počúvať svoje srdce, ktoré nám niekedy až príliš tíško a nesmelo ševelí, čo by sa páčilo a čo ja považujem za ešte dôležitejšie, čo by nepáčilo!

Prečo práve Srdce? Pretože v srdci máme Lásku, živého Boha, ktorý k nám neprestajne tíško a pokojne rozpráva. Pretože len v sebe, v svojom srdci máme naozajstný kompas, ktorý nám vždy ukáže pravdepodobný smer, ak sa rozhodneme byť Úprimný slovom.

Na kratučkú chvíľočku nám ukáže, ako by mohol zareagovať človek, ku ktorému sa rozhodneme správať úprimne slovom. Ukáže nám, že nás nemusí pochopiť správne a tíško nás nabáda aby sme svoju Úprimnosť slova predsa len prehodnotili. Ale zároveň nás upokojí, že bude vždy s nami. Že jednoducho je iba v nás. Jeho hrejivý plameň bude stále svietiť v našich srdcia a to aj vtedy, keď nám naša úprimnosť pripraví následky, ktoré sme nečakali.

Je to očarujúci a dokonalý mechanizmus, jednoducho iba vedieť, že všetko a všetci sme jedno a je to aspoň pre mňa neskutočná úľava vedieť, že aj keď som niekomu svojím slovom ublížila, aj on má v srdci tú istú Lásku, toho istého Boha ako ja! A ja si tak môžem s úľavou vydýchnuť, že aj napriek tomu, že som bola úúúúprimnou a nechtiac som zabodla dýky do srdca aj ja, predsa bude o inú čiastočku rovnako dobre postarané ako je postarané o mňa!

(Teda za predpokladu, že karmu a jej účinky beriem ako možnosť rásť a nie ako trest. )

Kto je teda pre mňa úprimným?

Je ním ten, ktorý ak by mal svojím úprimným slovom ublížiť či ostať sám nepochopený, radšej nepovie nič. Presne v súlade s citátom kybalionu, alebo len podľa obyčajného príslovia:„ hovoriť je striebro, no mlčať je zlato“ .

Mali by sme pamätať na to, že v každom z nás svieti plameň Otca a On naozaj veľmi dobre vie, ako každého z nás postupne a pomaly doviesť k nemu späť. Každý z nás kráča svojou cestou, svojím tempom. Občas zo svojho okolia počujem, “ak ma nebudeš počúvať, dopadneš veľmi zle” alebo “pokiaľ nezmeníš správanie, prídeš o svoju lásku, dušu …. atď” Jediné čo vo mne tieto slová vyvolali bola obrovská bolesť nad tým, že som zlyhala a vlastne ani neviem kedy a prečo.

Preto prosím pamätajme na jeden fakt. Každý má svoju cestu, svoju rýchlosť a svoj prístup. Nesúďme iných za to, že nejdú rovnakou rýchlosťou ako my sami. Nie je sa kam ponáhľať. Čas je predsa relatívny pojem. A našou povinosťou je nezamieňať si pojmy z dojmami.

( 🙂 Lilah udelila právo publikovať… Nikto nikoho prehryzávať nebude a svetu je ušetrená ešte jedna helar s nepružnou chrbtovou kosťou 😛 .)