Dnes Nina dala článok o bojovníkovi. Bola som zvedavá, čo to bude (a hlavne odkiaľ) a tak som si to pozrela. Počítala som si a šla som upratovať.

Článok je vlastne len prerozprávanie základných postulátov castanedovského toltéctva maresovským štýlom. Začína týmto:

Bojovník uteká z miesta na miesto, až už sa nenájde jediný človek, ktorý by ho naozaj poznal, ktorý by poznal jeho minulosť. V tom okamihu bojovník zmazal svoju osobnú históriu. Sám a podľa okolností si určuje, kým chce byť, odkiaľ a kam ide a než už o sebe povie čokoľvek, nie je to lož, pretože nie je nikto, kto by to vyvrátil. Je voľný ako vták a čelí len prítomnosti v roli, ktorú si sám vybral.

Chvíľu som sa smiala, keď som si spomenula, ako mi hádzala na hlavu, že večne utekám… (vo význame: že sa odmietam zapodievať tým, čo je dôležité pre ňu)… a išla som ďalej.

No, a po hodinke upratovania mi to odrazu nejako dokliklo… Bola som zmätená novou situáciou. Vedela som, čo robím, ale nevedela som, prečo. Proste som cítila, čo si telo praje, a to som urobila. Bez porozumenia a bez vysvetlenia.

Tento odsek od Niny mi vlastne povedal, čo som urobila… a čo som. 🙂 Dal mi niečo, čoho sa môžem zachytiť, aby som vedela, že som na správnej ceste.

No že to prišlo práve od Niny, tej bytosti, ktorá by mi najradšej odškriepila i nos medzi očami, to je pecka. 😛 Takže to odovzdávanie energie, ktoré Gabriel spomínal, už zjavne začalo. 🙂

Vedela som, že zhmotňujem. Ale že udičky budú prichádzať s takou rýchlosťou a budú také jasné a jednoznačné, to zaskočilo ešte aj mňa… 🙂