Už som prestala o sebe hovoriť, že som ezoterik. Došiel mi hlas. Keď som to v minulosti povedala, ľudia na mňa reagovali dvoma spôsobmi: jedným sa oči zažali senzáciou (“Fakt? Nešáliš? Uuuuužasné! A nemohla by si mi…”), za očami tých druhých sa okamžite spustila roleta (tento výraz mám “požičaný” z Arthura Upfielda 🙂 ), aby som nezistila, čo si myslia. A potom mi útrpne pomáhali do schodov alebo ukazovali, kam sa mám podpísať, pretože človek rýpuci sa v ezoterike nemôže bežné úkony tohto dňa predsa zvládať sám…
Tak som stíchla. Ktokoľvek sa ma pýta, nič nehovorím. Vnútorne si poviem “je to moja vec a tvoja žiadna starosť” a počúvam, aké sú jeho názory na danú oblasť. Tých päť minút jeho názorov ma nezabije. O mojich názoroch je to aj tak po celý zvyšok môjho života… 🙂
No a pred chvíľkou som na Scarlettinej stránke našla veľmi pekný príbeh, ktorý svedčí nielen o tom, že niektorí ezoterici (nie nutne k nim patrím 😛 ) vedia aj rozmýšľať – a to rovnako zdatne, ako niektorí neezoterici! Takže tu je:
Skúste povedať ateistovi, že veríte v anjelov. Pomyslí si o vás toľko nelichotivých prívlastkov, že slovo blázon bude asi jedno z tých lichotivejších. Osobne si myslím, že ateista je tiež človek veriaci. Len verí vo veci hmotné. Verí len v svojich päť zmyslov. Sluch, čuch, chuť, hmat, zrak. No myslíte si, že je to všetko? Že toto sú tie konečné zmysly, ktoré človek má? Ja nie.
Možno trocha odbočím od anjelov, ale viera v nich či v čokoľvek iné je vierou a považujem za potrebné to dokázať. Raz sme s Revolucem sedeli s našimi známymi na jednej narodeninovej oslave. A slovo dalo slovo a jeden z prítomných o sebe tvrdil, že je ateista a v vieru v Boha označil za hlúposť a fantazmagórie. Pustila som sa s ním do polemiky, že viera je vždy vierou, aby sme do toho nemontovali len Boha. Aj ateista verí. V čokoľvek. Nedal si povedať a stále opakoval, že veď nikto Boha nevidel, tak ako môže existovať? Vtedy Revoluce len tak mimochodom položil zaujímavú otázku.
„Veríš, že rozmýšľaš?“
„Áno,“ odvetil môj spolu diskutujúci.
„A veríš na svoje myšlienky? Veríš, že ich máš?“
„Jasné, že mám myšlienky,“ začudovane odpovedal známy.
„Nuž a videl si niekedy niektorú z týchto myšlienok, keď tvrdíš, že vieš a veríš, že ich máš?“
„Nie.“
A tu sa celá diskusia skončila. Kamarát sa aspoň na tú chvíľu vzdal. Došli logické argumenty.
🙂 Nemôžem ani povedať, že je to rovnako dobré, ako keby som to spáchala ja; je to ďaleko lepšie… 😆
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor